(Minghui.org) Mať dôveru v seba je nutné a zároveň žiaduce. Avšak keď si človek vyvinie nadmernú lásku k sebe a myslí si, že je dôležitejší alebo lepší ako v skutočnosti je, taká namyslenosť je väčšinou rušivá. Niet divu, že v západnom aj vo východnom náboženstve sa hovorilo o pýche ako o hriechu, ktorého sa treba zbaviť.
Kresťania hovoria o siedmich smrteľných hriechoch, ku ktorým sú ľudia náchylní: pýcha, závisť, žiadostivosť, hnev, obžerstvo, lakomstvo a lenivosť.
Medzi siedmimi smrteľnými hriechmi je pýcha považovaná za pôvodný a najvážnejší, a často dáva vznik ostatným necnostiam. V očiach teológa Aurelia Augustine je pýcha hlavným motívom, ktorý ženie ľudí ku páchaniu zločinov. Clive Staples Lewis, kresťanský novelista, súhlasí. Ako to vidí Lewis, najzákladnejším a najextrémnejším hriechom je pýcha a dokonca aj necnosti ako hnev, lakomstvo a alkoholizmus sa s ňou nedajú porovnať.
Známe budhistické písmo, „Mahā-vaipulya-buddhâvataṃsaka-sūtra“ tiež uvádza pýchu ako jednu z trochu prekážok, ktoré bránia kultivujúcemu v dosiahnutí budhovstva. V porovnaní s ďalšími dvoma prekážkami (závisťou a obžerstvom) môže pýcha viesť kultivujúceho k tomu, že si bude myslieť, že je dokonca vyššie ako Budha.
Keď má človek o sebe príliš vysoké predstavy, má sklon byť sebecký a je úplne zaslepený svojou nadmernou pýchou. Myslí si, že vie všetko a že je lepší ako všetci, pričom v skutočnosti sa ľudia na neho pozerajú ako na arogantného, ignorantského a smiešneho hlupáka. Nakoniec, jeho prílišná sebadôvera mu bráni v tom, aby videl silné stránky iných ľudí a bráni mu v tom, aby rozširoval svoje vlastné plytké vedomosti. Nedokáže oceniť iných ľudí a je posadnutý svojou vlastnou bezvýznamnou múdrosťou.
Ak je arogantný človek veliteľom na bojisku, určite podcení svojho nepriateľa a môže ľahko premeškať príležitosť na zahájenie útoku. Ako hovorí staré čínske príslovie, príliš sebaistá armáda je odsúdená na porážku.
Ak je arogantný človek praktizujúcim nejakej viery, ľahko sa môže udržiavať v nesprávnej pozícii voči Bohu, zabúdajúc celý čas, že všetko, čo má, mu v skutočnosti dal Boh.
Nasledujúce dva príbehy z náboženstiev svedčia o nebezpečenstve, ktoré vzniká, keď človek začne byť na seba príliš pyšný.
Satan bol vytvorený ako múdry, spravodlivý a dokonalý anjel, avšak stal sa arogantným a vzoprel sa Bohu. Nakoniec bol zvrhnutý z nebies na zem. Bola to pýcha, čo spôsobila jeho pád.
Devadatta bol Šákjamúniho bratrancom. 12 rokov študoval pod vedením Šákjamúniho, avšak nikdy neopustil svoju pýchu a krutosť, a dopustil sa v dôsledku toho mnohých hriechov. Keď ho Šákjamúni odmietol naučiť nadprirodzené schopnosti, rýchlo odišiel a naučil sa niekoľko trikov od nejakých iných majstrov, len aby sa vrátil a pokúsil sa prevziať Šákjamúniho miesto. Keď Šákjamúni odmietol, Devadatta sa rozzúril a zabil mníšku nazývanú Uppalavanna. Následne si najal vojaka, aby zavraždil Šákjamúniho, ale jeho najatý pomáhač bol pohnutý Šákjamúnim a stal sa namiesto toho jeho učeníkom. Devadatta sa na tom nezastavil a vypustil na ulicu slona, dúfajúc, že obrovské zviera udupe Šákjamúniho na smrť. Našťastie Šákjamúni unikol nezranený. Devadatta neskôr vtlačil obrovský balvan smerom na útes, kde sedel Šákjamúni. Šákjamúnimu udreli do nôh malé kamene a veľmi krvácal.
Kvôli svojim hriechom Devadatta nielenže nedosiahol status ovocia, ale spadol do pekla.
Pýcha môže človeka zruinovať a spôsobiť, že tvrdo spadne. Pre kultivujúceho, keď sa zapáli plameň pýchy, nielenže to podkope jeho vieru, ale tiež ho to aj zničí.
Takže ja pripomínam sebe a mojím spolupraktizujúcim, že si nikdy nesmieme myslieť, že sme vyššie ako Majster alebo Fa.
