Názory
sobota, 23. september 2017

Prečo žalujem Jiang Zemina: Prenasledovanie Falun Gongu očami dieťaťa

22.10.15 | Od praktizujúcej Falun Dafa v Tianjin

(Minghui.org) Bola som šťastným dievčaťom. Narodila som sa v šťastnej rodine. Moji rodičia boli vzdelaní a moja rodina mala bohatý duchovný život. Bola som aktívna, veselá a poslušná. V škole som mala vždy dobré známky. Ľudia obdivovali môj úprimný úsmev a nesebecké srdce.

Avšak potom sa prihodilo niečo hrozné, čo ma trápi posledných 16 rokov, ako opakujúca sa nočná mora: prenasledovanie Falun Gongu, ktoré spustil bývalý čínsky vodca Jiang Zemin v roku 1999.

Moja mama začala praktizovať Falun Dafa, keď som mala tri roky. Prax jej priniesla dobré zdravie a duchovnú cestu. Nechala ma sedieť po svojom boku, keď čítala knihy Falun Gongu. Zakrátko som vedela recitovať mnoho odsekov z kníh, ktoré ma mnohému naučili.

Prax mi tiež prospela. Vždy som mala vynikajúce zdravie. Nikdy som nepotrebovala lieky. Praktizovanie Falun Gongu mi tiež pomohlo vyniknúť v ostaných oblastiach v mojom živote. V škôlke som vyhrala prvú cenu mesta Tianjin za môj tanec. V prvom ročníku ma zvolili za predsedkyňu triedy.

Môj slnečný svet otemnel

Myslela som si, že môj život bude navždy šťastný a bezstarostný. No všetko sa zo dňa na deň v noci 19. júla 1999 zmenilo, keď moju mamu uniesla polícia a zatvorila ju do ilegálneho väzenia v jednom hoteli. Nikto mi nevedel povedať, prečo ju uniesli alebo kedy sa vráti domov. Mala som sedem rokov.

O dva dni neskôr začala televízia vysielať mnoho programov, ktoré napádali Falun Gong. Moja mama mi neskôr povedala, že tieto programy boli úplne falošné. Jej pevný postoj rozhneval mnohých ľudí v miestnej vláde. Jej kolegovia v práci ju prehovárali, aby sa vzdala svojej viery vo Falun Gong.

V jeden deň ma môj strýko, mladší brat mojej mamy, vzal k nej na návštevu do ilegálneho väzenia. Povedal mi, že mám prosiť svoju mamu, aby sa vzdala svojej viery, lebo inak ju polícia vezme preč a už sa nikdy nevráti domov.

Veľmi som sa bála a nechápala som uvažovanie za slovami môjho strýka. Lenže hoci ten hotel bol chaotický a hlučný, moja mama bola veľmi pokojná. Povedala mi, aby som sa nebála, pretože nie je nič zlé na tom, ak je niekto dobrým človekom a nasleduje princípy Pravdivosti-Súcitu-Znášanlivosti. Povedala, že by sme sa nemali vzdať, pretože musíme vláde vysvetliť fakty a objasniť tieto nedorozumenia.

Hoci som bola veľmi mladá, pokoj a dôvera mojej matky ma presvedčili. No stále som nemohla pochopiť, prečo sa Falun Gong odrazu z jedného dňa na druhý zmenil z dobrej a populárnej praxe na ilegálnu – najmä preto, že Falun Gong učí ľudí, aby boli dobrí. Bola som rozhodnutá veriť vo Falun Gong a bezpodmienečne podporiť moju mamu.

Moja mama si zvolila správnu, no ťažkú cestu. Stratila svoje zamestnanie, prácu, ktorú mala veľmi rada a našu rodinu neustále obťažovala polícia. Náš domov vyplienili cudzí ľudia, ktorí pracovali pre miestnu políciu. Moja mama sa rozhodla podať petíciu na centrálnu vláde, takže odišla do Pekingu. Naša rodina už nepoznala pokoj vo svojich životoch. Moju mamu mnohokrát zatkli. Strach ma neustále prenasledoval ako tieň a rástol spolu so mnou. 

Nevedela som, kde je moja mama zadržaná alebo kedy sa bude môcť vrátiť domov. Každý deň ma po škole doma očakávala prázdnota. Môj otec mi po návrate z práce pripravoval jednoduché jedlo. Keď som šla spať, vracal sa na úrad, aby pokračoval v práci.

Vždy ma budili nočné mory a doma nebol nikto, kto by ma utešil. Opakovane som otcovi volala, no neodpovedal. Často som plakala, až kým som nezaspala od únavy.

Postupne som sa naučila, ako sa česať a začala som si zvykať, že som doma sama.

Môj otec schudol a bol zničený z toľkých starostí. Moji starí rodičia sa zdali, že zostarli o desať rokov za krátky čas, no povedala som si, že musím ostať silná. Bola som rozhodnutá držať našu rodinu pokope, akoby tu s nami bola moja mama.

Nikomu z mojich kamarátov som sa neodvážila povedať o mojej mame. Usilovne som študovala, pretože som verila, že moja mama sa vráti domov potom, čo apelovala na vládu, aby zastavila prenasledovanie. Musela som jej ukázať, že som dobrým dievčaťom a že si o mňa nemusí robiť starosti.

Krátkodobý pokoj

V jeden deň pred Čínskym novým rokom 2000 sa moja matka vrátila domov, no zmeškala moje ôsme narodeniny. Za spomínaných okolností sme samozrejme nemali narodeninovú oslavu.

Počula som, že bola v studenom záchytnom centre. Nechcela som prijať, že moja milovaná mama bola väznená. Jej telo bolo veľmi slabé, no jej viera bola stále veľmi silná. Rozhodla som sa, že budem ticho. No vo svojom srdci som sa však modlila, aby ma moja mama znova neopustila.

Mala som len osem rokov, no dávno som už stratila detský naivný pocit bezpečia. 

Počula som, že moju mamu zbili, pretože sa pokúsila ochrániť druhých. Tiež som počula, že mnoho našich blízkych strýkov a tiet tiež zatkli a odsúdili na nútené práce. Niektorých mučili s elektrickými obuškami alebo ich zbili. Niektorí boli poslaní do nemocníc s ťažkými zraneniami. Niektorí zomreli. 

Pri počúvaní hrozných správ bola moja mama stále pokojná a povedala, že nie je nič zlé na tom, ak je niekto dobrý človek a že vláde musíme vysvetliť dobrotu Falun Dafa, aby vodcovia vedeli o brutalite prenasledovania.

O niekoľko mesiacov neskôr, 26. júna 2000, keď ju moja stará mama nevidela, moja mama odišla a nasadla na vlak do Pekingu.

Opätovná strata mojej mamy

Náš ledva udržiavaný „pokoj“ v živote sa pominul. Ukryla som sa v kúte a počula som všetko, čo dospelí povedali.

Počula som, že ju zatkli pred Úradom na odvolania v Pekingu a polícia z nášho mesta ju priviezla naspäť. „Väzenie, nútená práca alebo nech sa vzdá svojej viery,“ povedal jeden z dospelých. Tieto slová prevrátili môj život na ruby. Moju mamu odsúdili na rok a pol nútených prác.

Zakrátko sa začali moje letné prázdniny. Otec ma poslal k mojej starej mame a k strýkovej rodine, pretože bol v práci veľmi zaneprázdnený. Ešte viac som sa snažila správať sa dobre a naučila som sa mať istotu, aby moje slová a činy nespôsobovali ostatným problémy.

Potom sa začal nový školský rok. Pred spolužiakmi som situáciu mojej mamy udržiavala v tajnosti. Predstierala som, akoby sa nič nestalo.

Môj otec nechcel dovoliť, aby som mamu raz za mesiac navštívila. Bál sa, že by to moje malé srdce nezvládlo. Tiež som sa bála poprosiť, či môžem navštíviť svoju mamu. Keď ma nikto nemohol počuť, plakala som.

Neskôr som potajomky objavila adresu tábora nútených prác, kde bola zadržiavaná moja mama a začala som jej písať. Rozprávala som jej, ako sa o mňa dobre starajú a že si o mňa nemusí robiť starosti. Písala som listy a kreslila jej obrázky.

Nakoniec moja stará mama trvala na tom, aby ma vzali navštíviť moju mamu. Policajtka, ktorá dohliadala na naše stretnutie povedala, že o mne už vedela. Povedala, že som poslušné, milé a vynikajúce dievča. Povedala, že listy a kresby, ktoré som posielala mojej mame, ju pohli k slzám.

Moja mama ma silno objala a ja som nemohla prestať plakať.

Návrat do „normálneho“ života

Moju matku prepustili po jedenástich mesiacoch nútených prác. Hoci sa vrátila domov, vôbec nebola šťastná. Nemala už prácu a pozíciu, ktorú jej mnoho ľudí závidelo. Média boli naďalej preplnené propagandou proti nám. Moja mama bola frustrovaná a sklamaná, že vláda prenasleduje Falun Gong.

Pri pozeraní propagandy som tiež začala o Falun Gongu pochybovať. Moja mama mi podrobne vysvetlila ako zinscenovali sebaupálenie na Námestí nebeského pokoja, aby očiernili Falun Gong. Pripomenula mi desaťročie hrôzy, ktoré utrpela Čína počas kultúrnej revolúcie, masaker na Námestí nebeského pokoja, keď študenti 4. júna 1989 žiadali o demokraciu a slobodu a mnohé iní politické kampane proti rôznym skupinám čínskeho národa. Povedala mi, že pri prenasledovaní Falun Gongu použila Komunistická strana tie isté staré taktiky.

Vždy keď sme sa rozprávali, hovorila mi, že si musím stále  zachovať svoj opravdivý súcit a dobrotu, a sama posúdiť čo je správne a čo zlé.

So svojimi pracovnými skúsenosťami a schopnosťami si moja mama rýchle našla prácu. Náš rodinný život sa vrátil do normálu, prinajmenšom na povrchu.

Vždy som sa však znepokojovala, že sa moja mama nevráti domov okolo šiestej večer a že ju na ceste domov z práce unesú tí zlí muži. Každý večer počas západu slnka sa ma zmocňovala úzkosť. Nemohla som sa sústrediť na domáce úlohy. Pozorovala som cez balkón roh ulice, až kým sa v ňom neobjavila známa postava. Potom som sa vracala k domácim úlohám.

Obťažovanie polície vo mne vyvolávalo hrôzu

Náš pokojný život bol len povrchný. V skutočnosti sa obťažovanie políciou nikdy neskončilo. V „citlivé dni“, keď mala vláda podozrenie, že by niektorí praktizujúci mohli byť aktívni, nás prišla miestna polícia skontrolovať.

Večer 14. júna 2008, niekoľko dní pred Olympijskými hrami v Pekingu, nám niekto zabúchal na dvere s výhovorkou, že nám idú skontrolovať vodomer. Moji rodičia pripravovali večeru.

Môj otec otvoril dvere a uvidel niekoľko policajtov z miestnej policajnej stanice v civile spolu s mužom z mestského úradu. Chceli odviesť moju mamu bez akéhokoľvek dôvodu. Nemali ani zatykač.

Strach a úzkosť, ktoré sa ukrývali v hĺbke môjho srdca explodovali ako vulkán. Schúlila som sa do kúta a triasla som sa. No nemohla som plakať, ani vydať akýkoľvek zvuk. Povedala som si, že musím byť silná a neprejaviť akúkoľvek slabosť, ktorá by mohla znepokojiť mojich rodičov.

Možno to trvalo len pár minút, no zdalo sa akoby sa čas zastavil. Zaplavil ma strach. Všetky smutné udalosti v našom živote mi prechádzali mysľou ako film.

Môj otec ich zastavil vo dverách zatiaľ čo moja mama im trpezlivo vysvetľovala fakty stojac  za ním. Neprestajne naliehali. Nakoniec môj otec stratil trpezlivosť a zatvoril pred nimi dvere.

Po prvý krát som počula svojho otca kričať. Pamätám si, že bol vždy veľmi milým človekom a nikdy predtým nezvýšil svoj hlas.

Potvrdenie mojej vlastnej odvahy

Nakoniec som sa počas dospievania dokázala pozerať na svoje skúsenosti z racionálneho hľadiska. Moja mama bola pre mňa dobrým príkladom. Počas desaťročia prenasledovania nepodľahla tlaku. Namiesto toho pokračovala vo svojej kultivačnej praxi. Vyzerala mladšie a šťastnejšie. Dokonca sa stala ohľaduplnejšou k ostatným.

V roku 2010 som nastúpila na prestížnu univerzitu v Pekingu. O štyri roky neskôr som začala doktorské štúdium na tej istej univerzite.

Preč od mojej mamy a od nášho domova som čoraz viac dôverovala princípom Falun Gongu, Pravdivosti-Súcitu-Znášanlivosti, ktoré mám hlboko zakorenené vo svojom srdci, aby ma viedli. Moja mama mi často telefonovala. Povzbudzovala ma, aby som bola silná a chránila si svätosť vo svojom vnútri.

Zlá povaha režimu sa nikdy nezmenila. Minulé leto moja mama plánovala navštíviť otca, ktorý pracoval v inej provincii. Polícia sa dozvedela o jej výlete a v predchádzajúci deň ju zatkla.

Policajti prehľadali náš dom a vzali jej knihy Falun Gongu, jej počítač a identifikačnú kartu. Zadali falošný dôvod na prehliadku a vyhlásili, že neurčená osoba navštívila náš dom v neurčenom čase.

Môj otec mi zavolal, aby mi o incidente povedal. Moja teta mi poslala mail s viacerými detailmi. Rozhodla som sa vrátiť domov a čeliť situácii.

Bola tmavá noc, keď som sa vrátila. Bola som sama, keď som vošla dnu a zbadala náš vyplienený dom. Tentokrát som sa nebála. Napĺňala ma oveľa silnejšia a mocnejšia viera. Pocítila som nebývalý pokoj a vyrovnanosť. Bola som pripravená čeliť všetkým výzvam, či už ostať znova bez mamy alebo ostať nepochopená inými. S odvahou by som podporila svoju mamu.

Moja mama bola prepustená o 30 dní neskôr. Znepokojilo ma vidieť ju vychudnutú, no môj strach už nebol taký silný.

Rozhodnutá hľadať spravodlivosť

Dráma môjho celého života začala tento rok novú kapitolu.

Môj prílet z Vancouveru do Pekingu bol v deň veľkej vojenskej prehliadky. Podľa plánov ma mala moja mama vyzdvihnúť na medzinárodnom letisku v Pekingu.

Keď ukázala svoju identifikačnú kartu, aby si kúpila lístok na vlak, systém spustil výstrahu a zadržala ju polícia. Povedali jej, že praktizujúci Falun Gongu nemajú dovolené cestovať do Pekingu počas vojenského sprievodu.

Keď moje lietadlo pristálo, zapla som si svoj telefón a prečítala som si správu od otca, že moja mama po mňa nemôže prísť. Zatiaľ čo som premýšľala, ako zvládnem všetku svoju batožinu, zavolala mi moja mama: „Dvaja policajti ma vezú na letisko, aby som ťa vyzdvihla. Tiež nás odvezú domov. Prosím, buď k nim milá,“ povedala.

Boli sme jediné cestujúce v autobuse na letisku a dvaja policajti nám pomohli s mojou batožinou.

Na tejto ceste späť do Taijinu som bola po prvý krát v priamom kontakte s touto skupinou ľudí, ktorá nás po toľké roky potláčala.

Počas rozhovoru im moja mama povedala, že policajt, ktorý mlátil praktizujúcich v záchytnom centre, zomrel veľmi mladý na rakovinu v pokročilom štádiu. Povedala im, že to bola karmická odplata za jeho zlé činy. Týchto dvoch mladých policajtov poprosila, aby sa nezúčastňovali na prenasledovaní Falun Gongu pre svoje vlastné dobro.

Všimla som si, že ich postoj sa zmenil. Namiesto toho, aby nás urážali a vyhrážali sa nám, boli racionálni a opakovane nám vysvetľovali, že to je ich práca a musíme sa navzájom pochopiť.

Vďaka tejto príhode som sa viac zamyslela nad prenasledovaním:

Prečo nebesia dovolia, aby toto prenasledovanie pokračovalo? Prečo je toľko praktizujúcich, ktorí stále riskujú uväznenie alebo mučenie, aby povedali ľuďom o Falun Gongu? Prečo je toľko detí, ktoré nemôžu byť spolu so svojimi rodičmi? Prečo ľudia v súdnom a policajnom systéme pokračujú v prenasledovaní Falun Gongu? Prečo početné prípady karmickej odplaty nemôžu prebudiť niektorých prenasledovateľov?

Myslím si, že všetky odpovede smerujú k Jiang Zeminovi, ktorý spustil prenasledovanie a musí ešte byť potrestaný. Čína bude mať slobodu viery len ak bude Jiang Zemin postavený pred súd a ľudia, ktorí sa dozvedeli pravdu, sa už nebudú musieť zúčastňovať prenasledovania. Čínske deti budú môcť šťastne vyrastať v spoločnosti s morálkou.

Takže som sa rozhodla: obžalujem Jiang Zemina. Chcem, aby sa viac nevinných ľudí dozvedelo pravdu o Falun Dafa a aby Čína mohla vstúpiť do éry bez klamstiev a násilia.

 

Článok v angličtine: http://en.minghui.org/html/articles/2015/10/1/153035.html

Článok v čínštine

Majster Li
Majster Li potichu sleduje svet z hôr, potom ako opustil New York po 20. júli 1999. (fotografia bola publikovaná 19. januára 2000)

Časopis Minghui

 
MH 2017 obalka small
 
 

Odber nových článkov mailom