Keď som bola mladá, ochorela som a odvtedy som navštívila mnoho lekárov a veľa rokov som brala rôzne lieky. Nič mi neprinavrátilo moje zdravie a nakoniec som už nedôverovala ani lekárom ani medicíne. Koncom roka 1992 sa môj zdravotný stav náhle zhoršil. Moja rodina ma poslala lietadlom do Pekingu, aby som navštívila qigongového liečiteľa. Po mnohých liečebných sedeniach sa však môj zdravotný stav príliš nezlepšil. V júli 1993 som v knižnici môjho priateľa uvidela knihu s názvom Falun Gong. Vzala som si ju a prelistovala. V knihe sa hovorí, že Falun bude nainštalovaný do spodnej časti brucha každému praktizujúcemu. Bola som šokovaná, pretože nikto nikdy nebol schopný naozaj spoznať pôvod života, a napriek tomu bol zakladateľ Falun Gongu schopný vytvoriť žijúci objekt. Niečo také bolo nepredstaviteľné! Mala som pocit, že na tom musí niečo byť. Možno by Falun v spodnej časti môjho brucha mohol vyliečiť moje choroby. Rýchlo som požiadala svojho priateľa, aby mi pomohol zistiť, kde by som sa Falun Gong mohla naučiť.
Dňa 25. júla 1993 som sa zúčastnila jedenástej série prednášok, ktoré Učiteľ vyučoval v Pekingu. To bola chvíľa, keď som začala svoju kultivačnú cestu.
Prednášky sa konali v posluchárni na Univerzite verejnej bezpečnosti v Pekingu. Bola som fascinovaná prvou prednáškou, na ktorej Učiteľ rozprával o prehistorickej kultúre. Počúvala som srdcom a cítila som, že je to úžasné. Narodila som sa v roku 1948. Keď som bola adolescent, moja generácia na vlastnej koži zažila Veľkú kultúrnu revolúciu. Od tej trpkej skúsenosti sme sa naučili myslieť sami za seba, a nie slepo nasledovať ostatných. Napriek tomu som sa v tomto mätúcom svete vždy cítila skľučujúco. Nevedela som, aké meradlo by som mala použiť, aby som ohodnotila iných alebo seba. Vo svojom voľnom čase som rada čítala časopisy ako „Záhady“ a premýšľala o veciach, ktoré boli mimo bežného života.
V ten prvý deň prednášok som sa naučila a pochopila veľa vecí a bola som veľmi vzrušená. Moja každodenná účasť na prednáškach spôsobila, že som sa cítila stále lepšie a lepšie. Vďaka pozitívnym skúsenostiam, ktoré som nadobudla, som sa rozhodla znovu navštevovať prednášky. Dvanásta séria prednášok v Pekingu sa konala v súkromnom areáli firmy v oblasti Wukesong. Po absolvovaní niekoľkých prednášok som dostala horúčky a môj hrudník ma bolel, pri každom zakašľaní. Nemohla som ani hovoriť. Niektorí starší praktizujúci mi povedali: „Prosím, skúste prísť na prednášky bez ohľadu na to, ako zle sa cítite.“ Po troch alebo štyroch dňoch horúčka náhle zmizla a cítila som, že z môjho tela boli odstránené nejaké látky. Ďalej som sa zúčastnila trinástej série prednášok, ktoré sa konali v Pekingu, tentoraz v automobilovej továrni. Po absolvovaní prednášok som už doma nepotrebovala gazdinú, keďže som bola konečne schopná sa o seba postarať.
Ako ubiehali prednášky, počúvala som Učiteľove slová. Všetky veci, ktoré Učiteľ hovoril, boli pre mňa nové. Otázkou bolo: mala by som veriť tomu čo povedal alebo nie?
Myslela som si, keďže život je krátky a skúsenosti človeka sú také obmedzené, bolo by nemožné, aby som sa pokúsila vyskúšať alebo zažiť všetko sama. A tak som sa rozhodla, že musím Učiteľa pozorovať zblízka. Ak by bol dôveryhodný, veci, o ktorých rozprával, museli byť pravdivé. Začala som študovať každý Učiteľov výraz, úsmev, a každý malý čin. Jedného dňa po prednáške počas dvanástej série v Pekingu som išla domov metrom. Keď som čakala na vlak na stanici vo Wukesong, videla som prichádzať Učiteľa s rodinou a ďalšími praktizujúcimi. Niesli si tašky s obedom. Keď prišiel vlak, ľudia sa tlačili k dverám a strkali jeden do druhého. Avšak, Učiteľ sa vôbec neponáhľal. Najskôr pustil ostatných a nastúpil takmer ako posledný. Všimla som si, že keď sa dostal do vlaku, bolo tam len jedno alebo dve sedadlá voľné. Takže keby sa bol Učiteľ trochu poponáhľal, mohol by sedieť. Ale jednoducho tam stál a zdalo sa, ako by si to ani nevšimol. V priebehu niekoľkých sekúnd všetci ľudia zaujali svoje miesta. Nakoniec bol Učiteľ asi jediný, kto vo vlaku stál.
Hlboko sa ma to dotklo. Cítila som, že je od nás taký odlišný a čudovala som sa, ako zvláda veci v tomto svete. Konečne som prišla na odpoveď a tou bolo, že On je jednoducho „spravodlivý“. Aký je len Učiteľ spravodlivý! Nemá čo skrývať. Všetko okolo neho je také pravdivé. Počas prednášok začal vyučovať vždy presne na čas. Taktiež nehovoril okľukou a namiesto toho išiel priamo k veci.
Počas každej prednášky nám Učiteľ vyčistil telá a zdravie mnohých praktizujúcich sa výrazne zlepšilo. Bolo to pozoruhodné. Niektorí ľudia sa tam zbavili chorôb, ktoré ich trápili celý život. Bola som rada, že sa môj zdravotný stav zlepšil, no ešte viac ma tešilo, akú radosť som z toho pociťovala. V celom mojom živote som nebola nikdy taká šťastná. Všetko bolo také jasné. Či už boli z blízka alebo z ďaleka, bohatí alebo chudobní, všetci praktizujúci mali rovnakú myšlienku, aj keď sme sa navzájom naozaj nepoznali. Všetci sme počúvali Učiteľa a chceli sme sa kultivovať. Po každej prednáške sme ani nechceli odísť. Keď som zostala sama, stále som sa seba pýtala : „Prečo som taká dojatá?“ Neskôr som si uvedomila, že Učiteľ a všetky veci, o ktorých hovoril, sa dotkli niečoho hlboko v mojom srdci, a to niečo je „pravdivosť“. Učiteľ je tak ušľachtilý, bezúhonný a nezničiteľný. Bola som hlboko dojatá.
Po trinástej sérii prednášok v Pekingu sa mala konať ďalšia séria prednášok v meste Wuhan. Chcela som ísť, ale bolo pre mňa ťažké, aby som cestovala sama. Aj keď sa môj zdravotný stav výrazne zlepšil, bola som tak dlho chorá, že som bola ešte príliš slabá, aby som zdvihla čo i len termosku. Ale ja som naozaj chcela ísť. Povzbudzovala som samu seba a nakoniec som odišla do Wuhan vlakom. Moje lôžko bolo na poschodovej posteli v spacom vagóne a bolo pre mňa zložité vyliezť tam. Hneď ako som si to pomyslela, mladý muž, ktorý mal posteľ dolu, mi povedal: „Chceš spať na dolnej posteli?“ Naozaj som ocenila jeho pomoc. Rovnako sa stalo, že keď som dorazila do cieľa, na stanicu Hankou, niekto mi pomohol s batožinou. Bola som taká šťastná. Až o mnoho rokov neskôr som si uvedomila, že to bol Učiteľ, kto zariadil všetku pomoc, ktorú som potrebovala. Učiteľ mal tri po sebe idúce série prednášok vo Wuhane. Boli to tretia, štvrtá a piata séria prednášok, ktoré sa tam konali. Tretia séria sa konala na Fakulte financií a ekonomiky, štvrtá séria bola v posluchárni Mestského výboru a piata bola v továrni na výrobu oceli vo Wuhane. V čase keď sa tri série prednášok chýlili ku koncu bola polovica októbra. Ďalšie série sa mali konať v Guangzhou v provincii Guangdong a ja som nasledovala Učiteľa do mesta Guangzhou, kde prednášal po druhýkrát.
Veci, o ktorých Učiteľ hovoril boli zhruba rovnaké na každej sérii prednášok. Avšak niekedy vysvetľoval tie isté veci z rôznych perspektív. Niekedy mi pár Učiteľových viet pomohlo náhle sa k niečomu osvietiť, a takto som veciam stále viac a viac rozumela. Čím viac som počúvala, tým viac som cítila, že veci, ktoré nám Učiteľ povedal, boli nesmierne dôležité a rozsiahle. Postupne som jasne pochopila, že to, o čom hovoril, presahovalo princípy budhizmu a taoizmu. Sú to princípy celého vesmíru. Učiteľ môže vytvoriť Falun, pozná pôvod života a môže pre nás odstrániť karmu. Tak kto to je? Neodvážila som sa o tom premýšľať. Vedela som, že predstavenie Falun Gongu verejnosti musí byť obrovská udalosť, ktorá nemá obdobu, a tak som o tom povedala môjmu manželovi a požiadala som ho, aby sa prišiel učiť so mnou. Tiež som zavolala svoju dcéru, ktorá žila v zahraničí a požiadala ju, aby sa čo najskôr vrátila a zúčastnila sa Učiteľovho semináru.
Spomínam si, že to bolo počas druhej prednášky v Tianjin, keď Učiteľ prvýkrát povedal, že zanechá Fa tomuto svetu. Slovo „zanechať“ explodovalo v mojej hlave. Uvedomila som si, že Učiteľ nebude prednášať navždy. Vtedy a tam som sa rozhodla, že ak Učiteľ usporiada ďalšie prednášky, budem ich navštevovať tak dlho, ako mi to bude dovolené, bez ohľadu na to, kde budú. S mojím slabým telom bolo pre mňa veľmi ťažké nasledovať Učiteľovu cestu. Avšak, v momente ako som počula prednášku, zabudla som na všetky útrapy. Vzdala by som sa všetkého, len aby som sa zúčastnila prednášky. Vždy, keď som videla Učiteľa vyjsť na pódium, moje srdce bolo naplnené radosťou. Cítila som sa veľmi blízko k Učiteľovi a tie dni boli veľkolepé a svetlé. Na konci každej prednášky nás Učiteľ požiadal, aby sme niečo napísali a podelili sa o svoje skúsenosti s ostatnými. Cítila som sa previnilo, pretože som nemala čo povedať, a tak som nič nenapísala. Nechcela som hovoriť o tom, ako Falun Gong zlepšil moje zdravie, ani o tom, aká som vďačná. Jediná vec, ktorú som mala vo svojom srdci bola: „Dúfam, že Učiteľ môže zostať s nami navždy. Dúfam, že Učiteľova sláva bude môcť navždy žiariť nad našimi životmi.“
