Ďalšia séria prednášok sa mala konať v Zhengzhou. Práve sa mi podarilo získať lístok na lôžko do rovnakého vlaku, kde bol i Učiteľ. V ten deň bolo počas cesty veľmi horúco. Keď sme dorazili, stanica bola veľmi preplnená. Rovnako ako my, Učiteľ si niesol batožinu a tiekol z neho pot. Mrzelo ma to, ale nemohla som nijako pomôcť. Keď sme sa dostali do vlaku, zistili sme, že náš vlakový vozeň bol posledný, a nepatril rovnakej železničnej spoločnosti ako predné vozy. Hlavný vlak patril železničnému úradu v Chengdu, zatiaľ čo náš vozeň patril železničnému úradu v Zhengzhou. To znamenalo, že predné vozne nášmu vozňu nebudú poskytovať žiadne služby, dokonca ani vodu, a my sme už nemohli vstúpiť do predného vozňa, keďže spojovacie dvere boli zamknuté. Jeden praktizujúci z Wuhanu, ktorý cestoval s nami, našiel džbán na vodu. Keď vlak zastavil na stanici, vystúpili sme a išli do predného vozňa naplniť džbán. Ale nemali sme dostatok času, aby sme sa vrátili späť, tak sme tam museli stáť až do ďalšej zastávky. Bolo tam akurát dosť vody na pitie. Mohli sme iba namočiť misku s instantnými rezancami do vody a pripraviť tak jedlo pre Učiteľa. Kúpili sme 6 lístkov spolu s Učiteľom, a boli sme v poslednom kupé vo vagóne.
Keď vlak prechádzal popri hore Hua, Učiteľ sa postavil na koniec vlaku. Na dverách nášho vozňa neboli žiadne okná. Učiteľ tam stál po dlhú dobu a hľadel na hory, ktoré boli ďaleko. Cítila som sa vtedy zmätená a premýšľala som o tom, na čo sa Učiteľ díva, a tiež som sa zadívala do diaľky. Učiteľ mi povedal, že mnoho ľudí, ktorí kultivovali Tao na hore Hua, zostúpili z vrchu, aby Ho navštívili. Tiež boli vo vlaku. Učiteľ sa ich spýtal: „Čo si myslíte o mojich učeníkoch?“ Niektorí z nich sa kultivovali po dlhý čas. Povedali, že len málo z nich by sa mohlo porovnávať s Učiteľovými učeníkmi. Títo ľudia nás sprevádzali celou cestou do Zhengzhou, aby počúvali Fa. Neskôr Učiteľ počas svojej prednášky hovoril o tom, čo sa cez deň udialo.
Podmienky seminára v Zhengzhou boli asi najhoršie, aké som dovtedy videla. Asociácia qigongu poskytla na prednášku zastaranú telocvičňu. Drevená podlaha telocvične bola celkom stará a na niektorých miestach dolámaná, a okolité tribúny boli postavené z rozbitých tehál. V oknách dokonca ani neboli sklá. Prednáška začala 11. júna. O niekoľko dní neskôr bol víkend a uprostred prednášky sa náhle prihnal silný vietor, mraky zakryli oblohu a všetko stmavlo. Spustil sa silný dážď s krupobitím a blesky sprevádzané hromami zaplnili oblohu. Dážď prenikol cez okná. Ľudia v hľadisku sa stiahli smerom do stredu telocvične. Čoskoro začali padať krúpy veľké ako vlašské orechy a zúrivo triasli kovovou strechou telocvične. Takúto situáciu som nikdy nezažila. Pri takom silnom vetre, krupobití, hromoch a bleskoch sa zdalo, že búrka rozpolí strechu telocvične. Strecha nad pódiom, kde stál Učiteľ, začala pretekať. Dážď sa dostal dnu rýchlo a hlučne, a potom skratoval hlavný elektrický spínač. Svetlá zhasli a v miestnosti bola tma ako v noci. Všetky tieto veci sa stali počas niekoľkých minút. Každý sa pozeral na Učiteľa a počul, ako sa spýtal: „Kto je tam hore?“ Videli sme Učiteľa jemne privrieť oči a priložiť ruky k prsiam s dlaňami nahor. Praktizujúci, ktorí sedeli blízko Učiteľa, sa na Neho uprene dívali. Niektorí praktizujúci povedali: „Pozrite sa na Učiteľove ruky!“ Krátko potom, Učiteľ zovrel ruky do pästí, ako keby bol niečo uchopil. Potom otvoril fľašu s vodou na stole, vypil vodu, a dal vec zo svojich rúk do fľaše. Búrka okamžite prestala a vyšlo slnko, ktoré preniklo do telocvične. Všetci sme tlieskali a jasali. Potom si Učiteľ sadol na stôl a vykonal rad veľkých znakov rúk. Potom Učiteľ povedal: „Urobil som pre vás niečo veľké. Odstránil som veľa vecí.“ V tom sa všetky svetlá rozsvietili, jedno po druhom, a Učiteľ pokračoval vo svojej prednáške.
Neskôr jeden mladý muž z Zhengzhou, ktorý často nasledoval Učiteľa a navštevoval prednášky, povedal, že bol v tej dobe v hlavnej elektrickej rozvodni. Potom, čo hlavný vypínač dostal skrat, v budove nebola žiadna elektrická energia, ale svetlá sa aj tak rozsvietili jedno po druhom. Na druhý deň v novinách mesta Zhengzhou písali, že vietor z viacerých budov odniesol strechu. Oddelenie pre predpoveď počasia bolo prekvapené, pretože podľa nich neboli žiadne náznaky toho, že by mala prísť búrka. Sponzor Asociácie qigongu povedal: „Dnes sme videli mimoriadne scény.“ Na druhý deň si starosta Zhengzhou prišiel potriasť rukou s Učiteľom. Povrávalo sa, že jeho nevesta bola na prednáške.
Ďalšia séria prednášok bola druhá, ktorá sa konala v telocvični v Jinane. Miestnosť mala kapacitu až asi pre 3-4tisíc ľudí. Všetky sedadlá boli obsadené. Počas prednášok v Jinane Učiteľ vyučoval veľmi detailne, a tiež nám povedal niektoré veci z blízkej budúcnosti.
Ďalšia séria prednášok sa konala v Daliane. Učiteľ nechcel, aby sme išli do Dalianu všetci. Povedal nám, aby sme neleteli do Dalianu tridsiateho. Učiteľ sa stretol na ceste do Dalianu s rôznymi zasahovaniami. Rušenie zo strany zla bolo obrovské. Nakoniec išiel Učiteľ do Dalianu loďou.
Spomínam si, že v Chengdu mi raz jedna praktizujúca, ktorá mala na starosti asistenčné centrá v Daliane, povedala, že na fotografii, ktorú si spravili s Učiteľom, sú draci. Bola som dosť prekvapená a spýtala sa jej, či by som fotku mohla vidieť, keď prídem do Dalianu. Súhlasila. Keď som tam dorazila, stále som premýšľala o tom obrázku a hľadala som ju, aby mi fotku ukázala. Jedného dňa fotografiu konečne priniesla. Keď som sa na ňu pozrela, videla som, že je to pravda. Na oblohe za Učiteľom a praktizujúcimi boli dvaja draci veľmi blízko seba; jeden vpredu a jeden vzadu. Ich hlavy boli veľmi veľké. Obrysy ich nosov a očí boli veľmi zreteľné. Zdalo sa, že na drakoch sedeli nejakí ľudia. Potom ukázala na fotografiu a povedala mi: „Vidíš, sú tam dva dvojsečné meče.“ Pozrela som sa na ne. Meče boli pomerne malé, ale jasne viditeľné. Chvíľu som sa nechápavo dívala na fotografiu. Povedala, že to bola jediná fotografia, ktorá ukazovala všetky tieto veci. Keď vzala negatívy, aby dala vyvolať viac fotiek, nič na nich nebolo. Keďže jej syn tomu nemohol uveriť, pokúsil sa 20-krát, aby to vyšetril, ale nakoniec to vzdal. Neskôr, počas desiatej prednášky, keď Učiteľ odpovedal na otázky praktizujúcim, jeden praktizujúci povedal, že pri čítaní knihy Čuan Falun videl dva dvojsečné meče. Učiteľ odpovedal: „Áno, priniesol som ich z vesmíru a sú nekonečne mocné.“
Dňa 5. augusta začal seminár v Harbine. Konal sa tam na zimnom štadióne, ktorý bol ešte vo výstavbe. Miesta boli iba na troch stranách, na štvrtej stene boli stále len preglejky. Pracovníci štadiónu nikdy nevideli toľko ľudí cestovať desiatky tisíc kilometrov, aby navštívili triedu qigongu, a tak aj oni počúvali Učiteľove prednášky. Jedného dňa, pred začatím prednášky, Učiteľ prišiel na štadión, aby videl praktizujúcich. Keď sa postavil pred praktizujúcich, praktizujúci, ktorí sedeli v hľadisku a boli k Učiteľovi najbližšie, vstali a úctivo vyjadrili svoj rešpekt. Keď išiel Učiteľ dopredu, praktizujúci, ktorí sedeli vpredu sa taktiež všetci spolu postavili. Takým istým spôsobom, ako Učiteľ prechádzal okolo štadiónu, skupina praktizujúcich vstala a ďalšia skupina sa posadila, usporiadane a plynule. Scéna bola veľkolepá. Celý štadión bol prestúpený posvätnosťou a úctou. Dokonca aj samotní praktizujúci boli ohromení. Stalo sa to tak spontánne a vôbec to nebolo naplánované. Osoba, ktorá sa prednášky zúčastnila po prvýkrát a sedela vedľa mňa, zašepkala: „Teda! Nikdy som nevidel takúto scénu. Je nemožné, aby sa niekomu z národných vodcov dostalo takéhoto prijatia.“
V meste Yanji sa prednášky konali v telocvični. Miestny praktizujúci kórejského pôvodu, ktorý bol prvým účastníkom Učiteľových prednášok v iných mestách, nedočkavo vyzdobil prednáškovú miestnosť. Vravel, že chce urobiť dobrý skutok pre ľudí z jeho rodného mesta. Hovorilo sa, že 70% ľudí z jeho pracoviska sa zúčastnilo prednášky. Posledný deň prednášky mali kórejskí praktizujúci na sebe svetlý a farebný ľudový kroj, čo pre nich bola najslávnostnejšia formalita, ktorou chceli vyjadriť svoju vďaku Učiteľovi a odprevadiť Učiteľa. Po prednáške sa konal krátky záverečný ceremoniál. Učiteľ daroval celý zárobok zo série prednášok, čo bolo 7.000 yuanov, Červenému krížu v meste Yanjin.
V ten deň ako som odišla z prednášky, vybrala som sa priamo na stanicu a nasadla na vlak Tumen s číslom jeden do Changchunu, kde som prestúpila na vlak do Harbinu.
Celú noc som cestovala vlakom a do Changchunu som dorazila v dopoludňajších hodinách. Vytiahla som svoj kufor a cítila som sa veľmi unavene. Keď som sa dostala k bráne podzemného priechodu, videla som za sebou stáť Učiteľa, ako sa na mňa láskavo pozerá. Bola som taká šťastná a dojatá, ale bála som sa, že mi Učiteľ bude chcieť niesť kufor, a tak som rýchlo povedala: „Majster, prosím, choďte prvý a o mňa sa nebojte. Budem v poriadku. Často cestujem sama, nie je to pre mňa problém.“ Potom Učiteľ prešiel napred a ja som kráčala krok za krokom smerom k podzemnej chodbe, nesúc si svoj kufor von zo stanice. Keď som zdvihla hlavu, videla som pred sebou stáť Učiteľa, ako čakal na mňa, kým vyjdem. Stále sa na mňa tak láskavo pozeral. V tej chvíli som cítila ako mojím srdcom prechádza teplo. Spojila som svoje ruky do Heshi a povedala: „Majster, prosím, nebojte sa o mňa. Zvládnem to sama.“ V ten deň som sa dostala do Harbinu bez akýchkoľvek problémov a na druhý deň som sa zázračne vrátila do Pekingu.
