(Minghui.org) Kedysi dávno vo Vaishali, v starodávnom hlavnom meste Licchavi, žilo 500 slepých ľudí. Keďže nemohli nič vidieť, nemohli vykonávať žiaden druh práce. Prežívali len tak, že žobrali o jedlo a ostatní ľudia nimi veľmi pohŕdali.
Potom princ Siddartha dosiahol Budhovstvo. Keď sa týchto 500 slepých ľudí dopočulo veľkolepú správu, že Budha je v ľudskom svete, nemohli sa upokojiť, pretože vedeli, že ak niekto uvidí Budhu, všetky jeho choroby a bolesti sa pominú a všetky trápenia a starosti sa vyriešia. Stretli sa a diskutovali o tejto záležitosti. Povedali: „Ako len veľmi potrebujeme vidieť Budhu?! Ak sa nám podarí uvidieť Budhu, budeme môcť uvidieť tento svet!“
Človek, ktorý zvykol viesť skupinu, povedal: „Dobre teda! Mali by sme ísť pozrieť Budhu namiesto toho, aby sme čakali, kým sa Budha príde pozrieť na nás. Súhlasíte?“
Ostatní bezmocne povedali: „Ako sa k nemu dostaneme? Nevidíme ani na cestu!“
Vedúci skupiny odpovedal: „Ak sa skutočne chceme ísť pozrieť na Budhu, musíme nájsť niekoho, kto nás povedie. Urobme to takto. Zo všetkých síl sa budeme snažiť žobrať o peniaze a každý zozbiera jednu zlatú mincu. Keď zhromaždíme 500 zlatých mincí, najmeme si niekoho, kto nás povedie k Budhovi.“
Preto sa títo slepí ľudia pobrali na rôzne miesta, aby žobrali o peniaze. Po nejakom čase a početných trápeniach sa im podarilo zozbierať 500 zlatých mincí a najali si niekoho, aby ich poviedol.
Sprievodca sa ujal vedenia a slepí ľudia sa zoradili tak, že každý sa držal oblečenia toho pred ním. Vytvorili dlhú kľukatú líniu, ktorá vyzerala veľmi dojímavo.
Potom zamierili k Sravasti, kde sídlil Budha. Počas cesty vydržali všetky druhy zložitých trápení, no napriek tomu cítili, že ich srdcia sa napĺňajú čoraz väčším svetlom a cesta sa stávala čoraz menej bolestivejšou. Avšak keď sa blížili k Magadha, museli sa prebrodiť cez močiare v horách. Sprievodca si uvedomil, že cesta pred nimi je veľmi zložitá, a tak si našiel výhovorku, aby slepých ľudí ponechal ich vlastnému osudu.
Čakali a čakali, no sprievodca sa už nikdy nevrátil, ako to sľúbil. Boli veľmi vystrašení a povedali si: „Všetky naše úsilia boli zbytočné. Ten ničomník vzal naše peniaze a opustil nás. Čo by sme mali teraz urobiť?“
Všetci boli veľmi vystrašení, no vedúci začul pred nimi žblnkot vody. Bol si istý, že to je močiar, cez ktorý sa musia prebrodiť, takže ostatných požiadal, aby kráčali týmto smerom držiac sa za ruky. Ako kráčali inštinktívne napred, niekto na nich nahnevane zakričal: „Vy darebáci, ste slepí? Pošliapali ste všetky nové rastliny, ktoré som zasadil, je po nich!“
„Beda! Skutočne to veľmi ľutujeme. Všetci sme slepí. Ak by sme mohli vidieť, neurobili by sme takúto chybu. Prosíme ťa, láskavý pán, pomôž nám s veľkým súcitom a ukáž nám cestu do Sravatsi! Jeden podvodník vzal naše peniaze, takže ti tvoju stratu vynahradíme neskôr. Náš sľub dodržíme!“
Statkár si pomyslel, že títo slepí ľudia sú skutočne poľutovaniahodní. Povzdychol si a povedal im: „Zabudnite na moju stratu! Poďte so mnou. Nájdem niekoho, kto vás vezme do Sravatsi.“
Slepí ľudia boli prešťastní a neprestávali mu ďakovať: „Našťastie sme ťa stretli, nesmierne láskavého človeka!“
Statkár našiel niekoho, kto ich zaviedol do Sravatsi. Keď tam dorazili, boli veľmi šťastní. Nanešťastie im opát v chráme povedal: „Prišli ste príliš neskoro. Budha odišiel do Magadhy.“
Slepí ľudia boli veľmi sklamaní, no našli cestu späť do Magadhy. Na ceste zažili mnoho ťažkostí a do Magadhy dorazili, len aby zistili, že sa Budha už vrátil naspäť do Sravatsi.
Hoci boli vyčerpaní, pevne verili, že sa im nakoniec podarí Budhu uvidieť, takže sa znova pobrali do Sravatsi. Boli odhodlaní, že sa nezastavia, kým neuvidia Budhu. Bohužiaľ, Budhu ani tento krát v Sravatsi neuvideli.
„Budha šiel znova do Magadhy,“ súcitne im povedal opát. Slepí ľudia sa museli po druhý krát vrátiť do Magadhy.
Potom ako sedemkrát cestovali tam a späť medzi dvoma mestami, Budha videl, že ich láskavé srdcia dosiahli štandard, takže na nich počkal vo svojom sídle v Sravatsi.
Budhovo súcitné svetlo žiarilo napred a slepí ľudia cítili pred svojimi očami intenzívne svetlo. Konečne mohli uvidieť Budhu, po čom túžili.
500 slepých ľudí si kľaklo, aby si uctilo Budhu a vyjadrilo svoju vďačnosť. „Budha, ponúkaš spásu všetkým, ktorí sú uprostred utrpenia. Prosím, daj nám zrak, aby sme mohli vidieť svetlo, aby sme ťa mohli vidieť, Budhu, ktorý žiari ako nebeské svetlo!“
Keď Budha uvidel ich úprimnosť, povedal im: „Ste veľmi zbožní a podstúpili ste dlhú a namáhavú cestu s pevným odhodlaním. Dám vám zrak, aby ste uvideli svetlo.“ 500 slepých ľudí mohlo okamžite vidieť. Kľačali na zemi a vďačne hovorili: „Ďakujeme ti, Budha, za tvoj súcit! Ďakujeme ti, Budha, za tvoju bezhraničnú cnosť! Prosím, prijmi nás za budhistických učeníkov. Chceme ťa nasledovať a uctievať ťa počas mnohých kolobehov života, ktoré nastanú!“
Budha povedal: „V poriadku, moji učeníci!“
Stali sa Budhovými učeníkmi a boli veľmi usilovní vo svojej kultivácii. Nakoniec všetci dosiahli úroveň Arhata.
Títo slepí ľudia žili v úplnej temnote, no ich srdcia boli naplnené ohromnou jasnosťou. Ich túžba po Budhovom Zákone sa ligotala ako zlato. Počas ich cesty hľadania Budhu nezakolísali vo svojej pevnej viere v Budhov Zákon, bez ohľadu nato, s koľkým trápeniami a ťažkosťami sa stretli.
Niektorí ľudia vyhlasujú: „Neverím v kultiváciu. Iba ak to uvidím, uverím v to.“ Títo ľudia nikdy nebudú môcť vidieť Pravdu, pretože v prvom rade ich srdcia nemôžu vidieť Pravdu, čiže načo sú oči?
Niektorí ľudia nechápu kultivujúcich, ktorí veria v Budhov Zákon. Myslia si, že kultivujúci sú hlúpi, pretože kultivujúci nevidia materiálne zisky priamo pred očami. To je pravda. V tomto ohľade sa kultivujúci skutočne správa ako slepý človek, ktorý nevidí nádherné scény pred svojimi očami.
Niektorí ľudia si myslia, že kultivácia je veľmi tajuplná a nie je to niečo pre priemernú osobu. V skutočnosti, kultivácia nie je niečo príliš mystické. Pre úspech v kultivácii musíš mať len čisté srdce.
