(linka na 1. časť, linka na 2. časť)
V roku 1994 som mal to šťastie a prvýkrát som sa stretol s praxou Falun Dafa. Zúčastnil som sa siedmej série Majstrových prednášok v meste Changchun, provincia Jilin. Série prednášok sa zúčastnilo viac ako 3000 ľudí. Kvôli veľkému počtu ľudí boli prednášky rozdelené do denných a nočných seminárov, spolu v trvaní 10 dní.
Prvý deň sme išli trolejbusom. V polovici cesty trolejbus zastavil, takže každý musel vystúpiť a ísť pešo. Prednáška sa konala v prednáškovej sále Jilinskej univerzity, približne tri kilometre od nás. Museli sme ísť rýchlo. Mysleli sme si, že prídeme neskoro, preto sme zrýchlili tempo. Jeden z tých, čo išli pešo, bol pacient, ktorý mal zacviknutý nerv v chrbtici. Bol už v Changchune viac ako mesiac a minul viac ako 1000 yuanov. Nemal už žiadne peniaze a nemocnica aj tak nevyliečila jeho choroby. Dopočul sa o Majstrovej prednáške a išiel s nami. Taký zázrak! Hoci bol stále v bolestiach, ktoré ho sužovali, tento pacient bol schopný kráčať rovnakým tempom ako ostatní. Zakrátko jeho bolesť prešla a jeho ďalšie symptómy tiež zmizli. Keď sa dostal na seminár, všetky jeho príznaky zmizli. Ako kráčal, Majster mu pomohol očistiť telo. Po desiatich prednáškach bol úplne zdravým človekom.
Keď sa v tých časoch skončila prednáška, žiaci sa zhromaždili okolo Majstra a s obdivom naňho hľadeli. Majster mal mimoriadnu energiu. Mal na sebe šedý oblek a bielu košeľu a vyzeral veľmi mladý. Majster sa vždy veľmi láskavo usmieval, keď hovoril so študentami. Keď sa každá prednáška skončila, skutočne nikto nechcel odísť. Vždy sme chceli ostať po boku Majstra trošku dlhšie, aby sme ho dlhšie videli. Vždy sme čakali, pokiaľ Majster nenasadne do auta a až potom sme odišli z okolia prednáškovej sály.
1. mája predpoludním odovzdali hostitelia Majstrovi prosby študentov s otázkou, či by si mohli spraviť skupinovú fotografiu s Majstrom. Majster súhlasil. Každý študent sa zaradil ku študentom zo svojej oblasti a Majster sa fotil so skupinou z každej oblasti. Keď sa mala fotiť skupina z mestského obvodu rieky Bin, bol tam tiež približne 60 ročný študent, ktorý sedel na drevenej stoličke v prednom rade. Vlasy mal celé biele. Majster k nemu prišiel a spýtal sa ho, prečo sedí. Študent odpovedal, že nedokáže dobre stať. Majster ho požiadal, aby sa postavil do posledného radu. Keď sa fotenie skončilo, Majster šiel k tomuto študentovi, potriasol mu rukou a povedal mu, aby odhodil svoju chodiacu paličku. Hoci si to neuvedomil, jeho manželka už odhodila jeho palicu preč. Majster mu potom povedal, aby začal kráčať vpred. A on, ako malé dieťa, šiel krok za krokom. Kráčal dookola v kruhoch v sále s úsmevom na tvári. Od toho dňa nepotreboval svoju palicu, aby mohol chodiť. K prednáškovej sále prišiel po svojich a odvtedy sa o seba dokázal sám postarať.
Incidenty ako sú tieto sa stali často.
Majster povedal,
„Myslím, že tí, čo môžu počúvať moje prednášky osobne, povedal by som, úprimne… v budúcnosti pochopíte, že toto časové obdobie je nesmierne vzácne.“ (Čuan Falun)
Vskutku, prostredníctvom týchto nevšedných zážitkov sme videli Majstrov obrovský súcit, výnimočnú osobnosť a znášanlivé srdce božstva. Kvôli týmto nezabudnuteľným zážitkom som bol povzbudený ku usilovnejšej kultivácii, ku kráčaniu každým krokom mojej cesty dobre a ku cteniu si mojich prehistorických sľubov.
