(Minghui.org) Začiatkom apríla ma zatkli, keď som rozdávala materiály o Falun Dafa, praxe mysle a tela, ktorá je od júla 1999 prenasledovaná Čínskou komunistickou stranou. Počas vypočúvania som policajtom vysvetlila, prečo prenasledovanie už od začiatku nemá právny základ a naliehala som na nich, aby prestali nasledovať ČKS v prenasledovaní nevinných praktizujúcich Falun Dafa. Rada by som zdieľala svoj príbeh so spolupraktizujúcimi a povzbudila všetkých, aby sa činili lepšie.
***
Keď ma vzali na policajnú stanicu, odmietla som si sadnúť na kovovú stoličku počas vypočúvania. Vedúci Úradu domácej bezpečnosti schmatol normálnu stoličku a povedal: „Čo tak sedieť na tejto?“
Posadila som sa. Namiesto toho, aby ma vypočúvali, ujala som sa vedenia rozhovoru a opýtala som sa ich: „Prečo ste ma zatkli? Neporušila som žiaden zákon!“
Vedúci Úradu domácej bezpečnosti mi odpovedal: „Aby som ti povedal pravdu, nechceli sme ťa zatknúť. Niekto ťa však nahlásil a my sme s tým niečo museli urobiť.“
Druhý policajt sa mi vyhrážal, že ma odsúdia, ak s nimi nebudem spolupracovať. Argumentovala som, že žiaden zákon v Číne nikdy nekriminalizoval Falun Dafa a že my praktizujúci nerobíme nič nesprávne tým, že žijeme podľa základných princípov praxe „pravdivosti, súcitu a znášanlivosti“.
Vedúci Úradu domácej bezpečnosti na chvíľu stíchol a potom povedal: „Hoci sa aj pokúšate byť dobrými ľuďmi a neporušujete žiaden zákon, to, čo si urobila, bolo proti strane a narušilo to spoločenský poriadok.“
Odpovedala som mu: „Pokúšala som sa len ľuďom povedať pravdu o ČKS, aby neboli s ňou spolčení, keď príde čas, aby ČKS zodpovedala za svoje zločiny, ktoré spáchala proti praktizujúcim Falun Dafa. Moje rozdávanie materiálov nikomu neublížilo.“
Policajti mlčali.
Pokračovala som: „Strávili ste mnoho času a úsilia sledovaním a zatknutím mňa, bezbrannej ženy. Neuvedomujete si, že budete braní na zodpovednosť za vykonávanie politiky prenasledovania ČKS?“
Policajti boli znova ticho. Po chvíli vedúci Úradu domácej bezpečnosti prezradil, že ich nadriadený im taktiež povedal, aby neodsudzovali praktizujúcich Falun Dafa, ak to nie je absolútne nevyhnutné, ale aby sa pokúsili použiť jemnejšie prostriedky na ich „prevýchovu“, aby sa vzdali svojej viery.
Keď som videla, že policajti sú si vedomí následkov vykonávania prenasledovania, pokračovala som v rozprávaní o zinscenovanom sebaupálení na Námestí nebeského pokoja a karmickej odplate policajtov, ktorí sa zúčastnili prenasledovania. Tiež som ich povzbudila, aby použili softvér na prelomenie internetovej blokády a sami si získali necenzurované informácie zo zahraničných webstránok.
Na konci rozhovoru sa ma vedúci Úradu domácej bezpečnosti opýtal: „Takže nenapíšeš vyhlásenie o vzdaní sa svojej viery?“
„Všetci sme dobrí ľudia. Chceš, aby sme sa vzdali dobroty a stali sa zlými ľuďmi?“
Vedúci Úradu domácej bezpečnosti sa usmial: „Vedel som, že to nenapíšeš.“ Večer ma odviezol naspäť domov. „Toto je najpravdepodobnejšie najľahší prípad, aký som riešil. Pozri, nezaobchádzali sme s tebou zle a poslali sme ťa domov skoro, aby si sa mohla navečerať so svojou rodinou.“
Uvedomila som si, že sa skutočne pokúšal byť ku mne milý. Zakývala som mu na rozlúčku a popriala som mu všetko dobré.
O týždeň neskôr mi zavolal a povedal mi, že by mi radi položili zopár ďalších otázok. Šla som na policajnú stanicu, no odmietla som im odpovedať na otázky, napríklad ako a kde som získala materiály Falun Dafa.
Policajti sa ku mne správali milo a ponúkli mi, že mi kúpia niečo na pitie alebo niečo pod zub. Cítila som, že tú prácu robia len formálne, aby dokončili požadovaný postup. O niekoľko hodín neskôr ma poslali domov.
