(Minghui.org) Jedno staré čínske príslovie hovorí: „O osude človeka rozhodujú bohovia.“ Mladí ľudia však často túžia svoj osud zmeniť. Postupom času sa však môžu čudovať, prečo sa im život zdá byť mimo kontroly. V celej tradičnej čínskej kultúre ľudia verili v „rešpektovanie bohov, poznanie svojho osudu a nasledovanie Tao“. Uprostred životných ťažkostí a nepriaznivých udalostí by mal človek zostať odhodlaný hľadať pravdu a dosiahnuť tak osvietenie nasledovaním cesty návratu k svojmu pôvodu.
Skúsenosti na Hore Lu
V roku 1084 bol Su Shi degradovaný opäť. Odcestoval z Huangzhou (v dnešnej čínskej provincii Hubei) do Ruzhou (v dnešnej provincii Henan). Cestou prešiel cez Jiujiang a navštívil známu Horu Lu (Lushan).
Práve tam napísal nasledujúcu báseň:
Na stene chrámu Xilin
Toto miesto, ktoré sa z jedného uhla javí ako hrebeň a z druhého ako vrchol,
sa zdá byť celé rôzne vysoké aj nízke, blízke aj vzdialené;
Náš pohľad na horu Lu je len kúskom,
jednoducho preto, že sa na ňu pozeráme iba zvnútra.
Táto báseň je krátka, no významovo veľmi bohatá. Keď človek čelí neistote, jeho pohľad sa líši v závislosti od perspektívy. Ak človek uvažuje o veciach iba z obmedzenej perspektívy, je ťažké uvidieť celý obraz. Len ak sa človek zbaví vnútornej predpojatosti, môže prekonať prekážky a získať ucelené pochopenie.
V článku „Na odľahlej plošine“ Su napísal:
„Niektorí ľudia sa na veci pozerajú zvnútra [situácie] namiesto zvonka. V samotnej veľkosti by nemusel byť žiadny rozdiel, ale pri pohľade zvnútra sa môže zdať, že je vysoká a veľká. Keď sa na mňa pozrie niekto, kto sa považuje za vysokého a veľkého, môže ma považovať za zmäteného a nedôveryhodného. V tomto prípade je ťažké povedať, ktorá strana je lepšia.“
Po ťažkostiach v Huangzhou dosiahol Su duchovne novú úroveň. Zistil, že všetky veci na tomto svete, či už sú vysoké alebo nízke, sú vzácne.
V „Prvej óde na červené útesy“ Su napísal: „Medzi nebom a zemou má všetko svoje miesto. Ak niečo nie je moje, nevzal by som si z toho ani kúsok. Ale keď počúvame šum vetra na rieke alebo sa pozeráme na mesiac nad horou, vieme, že je to nekonečné a nezmizne to. Je to bezhraničný dar od Stvoriteľa. Ty aj ja sa z neho môžeme tešiť.“
Jeho slová sú prejavom pokory pred božstvom a cenením si toho, čo máme. Tento pohľad je tiež v súlade s námetmi tradičných čínskych obrazov, na ktorých sú hlavnými objektmi gigantické hory a rieky, zatiaľ čo ľudské bytosti sú zobrazené ako malé a menej významné. To opäť odráža hlbokú úctu k Nebesám prejavovanú v dávnych dobách. Človek tu nie je v centre pozornosti. Takýto rešpekt by sa mal preukazovať len Stvoriteľovi neba a zeme.
V Zbierke od Su Shi sa slovo „Stvoriteľ“ objavuje 59-krát. V jednej z básní napísal: „Stvoriteľ vie, že som sa túžil vrátiť [k pôvodu] / akoby usporiadanie zahŕňalo chorobu a ťažkosti.“
Ďalšie vyhnanstvo v neskorších rokoch
Po skončení prvého exilu sa Su vrátil do Huangzhou a keď mal 57 rokov bol povýšený na ministra obradov. Bola to zároveň najvyššia pozícia, ktorú vo svojej kariére dosiahol. O dva roky neskôr ho však úradníci opäť vylúčili a poslali ho do Huizhou (v dnešnej provincii Guangdong).
Aby toho nebolo málo, vo veku 63 rokov bol Su opäť vyhostený. Tentokrát ho poslali do ešte vzdialenejšej vidieckej oblasti Danzhou (v dnešnej provincii Hainan). Toto tretie vyhnanstvo sprevádzal aj príkaz, ktorý Suovi zakazoval zdržiavať sa v sídle vládnych úradníkov. Keďže nemal inú možnosť, musel si prenajať bývanie od bežných obyvateľov.
V „Liste učencovi Chengovi“ Su napísal: „Tu nemám mäso na jedenie, lieky na choroby, miesto na bývanie, priateľa na návštevu, uhlie na zimu, ani studený prameň v lete.“ Napriek tomu v tomto liste žiaril jeho pozitívny postoj: „S týmto fyzickým telom od Stvoriteľa budem nasledovať svoj osud a pôjdem, kamkoľvek ma zavedie. Takto to chápem a prosím vás, aby ste sa o mňa nebáli.“
Su dokonca vyučoval študentov v slamenej chatrči. Jeden z jeho študentov bol prvým človekom z ostrova, ktorý zložil cisársku skúšku. Aby Su pomohol ľuďom získať čerstvú vodu, ukázal miestnym obyvateľom, ako vykopať studňu. Ostatní to potom nasledovali a vykopali ďalšie studne. Vďaka tomuto sa v dedine znížila chorobnosť. Prvá studňa bola na jeho pamiatku pomenovaná „studňa Dongpo“, keďže Su bol známy aj ako Su Dongpo.
Počas siedmich rokov, ktoré Su strávil vo vyhnanstve v Huizhou, umrelo deväť členov jeho rodiny. On si však stále zachovával otvorenú myseľ. Navštevoval napríklad iných dedinčanov, rozprával sa s nimi a pomáhal im s liekmi.
V tradičnom konfucianizme existuje príslovie: „Vznešený človek zostáva pokojný v chudobe, chápe druhých a pozná svoj osud.“ Keď v tom bude pokračovať, dosiahne vyššiu morálnu úroveň. Ostatné systémy viery v tradičnej čínskej kultúre sú podobné: budhizmus sa zameriava na kultivačnú prax, aby sa človek mohol stať osvietenou bytosťou, zatiaľ čo taoizmus zdôrazňuje návrat k pôvodu.
Ľudský svet sa od dávnych čias považuje za miesto ilúzií, a to bez ohľadu na kultúru. Verí sa, že vyššie bytosti sem zostúpili ako ľudia, po svojej morálnej degenerácii. Obnovením tradičných hodnôt, vážením si cnosti a rešpektovaním božej vôle je tu nádej na lepšiu budúcnosť ľudstva.
(koniec)
