(Clearwisdom.net) V apríli roku 2002 úrady zatkli niekoľko praktizujúcich vrátane mňa a zadržiavali nás v podzemnom tuneli, ktorí ležal pod policajnou stanicou.
Tlmené svetlo v tuneli zvýrazňovalo kruté výrazy tvárí policajných dôstojníkov. Vypočúvali nás jedného po druhom. Keď jeden mladý praktizujúci odmietol povedať svoje meno, policajt si odpásal remeň a začal ho ním šľahať. Vtedy som sa bez zaváhania hodila na tohto praktizujúceho a snažila som sa mu chrániť hlavu svojimi rukami. Opasok začal dopadať na moje ruky a hlavu. Ako ma policajt bil tým opaskom, vykrikoval:
„Nepleť sa do toho! Je to tvoj známy?“
„Je to môj mladší brat. Schovaj ten remeň, lebo to oľutuješ!“ odpovedala som dôrazne.
Ako policajt pokračoval v bitke remeňom, z druhej strany tunela sa približovala malá postava, a ako prichádzala bližšie, zvolala: „Otec!“. Bol to malý chlapec, ktorý držal v ruke keksy a začal ich chrúmať.
Policajt nás nachvíľu prestal šľahať. Keď videl, ako jeho syn vyťahuje z vrecka keksy, krutý výraz jeho tváre nachvíľu prekryl úsmev.
Pozdravil syna a potom sa otočil k nám a pokračoval v bitke. Pustila som sa toho praktizujúceho a pomaly som vstala. Keď som videla toho šesťročného chlapca, ktorý úplne ignoroval čo sa deje a ďalej si vychutnával svoje keksy, bola som prekvapená, aké ľahostajné dokáže byť to malé dieťa voči krutosti, ktorá sa deje priamo pred ním.
Vtedy som povedala tomu mladému policajtovi: „Vezmi to dieťa odtiaľto preč!“ Ten muž sa najskôr zháčil, ale potom rýchlo odvetil: „Neboj sa. Môj syn je už skúsený. Nebude sa báť takejto scény.“
V tom momente som vo svojom srdci pocítila veľký smútok. Znovu som mu povedala: „Daj to dieťa odtiaľto preč! Jedného dňa v blízkej budúcnosti, keď pochopí, ako zlomyseľne a kruto biješ najsúcitnejších ľudí na svete, určite sa bude hanbiť, že má takého otca! Stratíš pred ním všetku vážnosť ako rodič!“ Zastavil bitku a ostal v tom tmavom tuneli stáť ako omráčený. Všetko odrazu stíchlo, jeho kolegovia na neho bez slova civeli a čakali, čo spraví. Pomaly spustil ruky a nasadil si opasok späť. Chytil svojho syna za ruku a so zvesenou hlavou sa pobral preč. Po pár krokoch sa zastavil, otočil sa a povedal mu: „Povedz tete dovidenia. Povedz jej ďakujem.“ Jeho hlas bol dosť silný, aby to každý počul.
Chlapec sa otočil, pozrel sa na mňa a povedal: „Ďakujem, teta. Dovidenia.“ Všetci sa pozerali ako odchádzajú. Keď už boli na konci tunela, ten mladý dôstojník sa zastavil. Otočil sa a zamával nám rukou. Potom zmizol do jasného otvoru na konci tunela.
Neskôr nám povedali, že ten človek bol notoricky známy bitím ľudí. Odvtedy ho už však kolegovia nikdy nevideli, že by niekoho šľahal opaskom.
