(Minghui.org) 11. augusta 2013 asi o 4:40 popoludní som mal sen. Vo sne som videl, že po celom svete bola zatiahnutá obloha. Ľudia boli vonku a niečo robili, ale nebolo tam veľa ľudí.
Zrazu sa mi v mysli vynorila myšlienka: „Prišiel čas. Je čas vrátiť sa domov.“ Potom som v diaľke uvidel svetlo. Bol to široký stĺp bieleho svetla, ktorý siahal z neba na zem, avšak nedráždil mi oči. Jedna učeníčka Dafa sa pomaly vzniesla nahor. Keď vstúpila do sveteľného lúča, jej vzhľad sa zmenil na vzhľad bohyne z východu a postupne stúpala. Bohovia v lúči svetla boli veľmi nápadní, najmä v kontraste so šerom, do ktorého bol ponorený zvyšok sveta, a tá scéna bola viditeľná z každého kúta sveta. Ľudia volali v úžase: „Sú to bohovia! Sú to skutočne bohovia!“ Sledovali sme to z veľkej diaľky a nemohli sme rozlíšiť ich výrazy tváre, ale obdivovali sme ich pôvab a krásu. Vyzerali veľmi podobne ako Majstrove obrazy bohýň Feitian.
Prvý učeník Dafa sa premenil na bohyňu a stúpal nahor. Po chvíľke sa stratila z dohľadu. V stĺpe svetla sa okamžite objavil ďalší učeník Dafa. Zdalo sa, akoby tento svetelný lúč bol jediným priechodom na odchod z ľudského sveta, a iba jednen učeník Dafa mohol naraz byť v lúči. Bol to druh svedectva a tiež zjavenie.
Sotva som mohol vidieť druhého praktizujúceho, keď som sa začal cítiť veľmi ľahko a začal som sa pomaly vznášať smerom k lúču svetla. Ľudia v mojom okolí okamžite zistili, čo sa deje a zdalo sa, že chápu. Boli ohromení. Plakali a mávali mi. Zdalo sa, akoby som stále mal ľudskú formu. Nemohol som odolať usmiatiu sa a zamávaniu ľuďom, ktorých som poznal. Zrazu ma napadlo: „Prečo tu nie sú niektorí ľudia, na ktorých mi záleží? Mal by som ich pohľadať?“
Keďže som opúšťal ľudský svet, obával som sa, že ich už neuvidím. Okamžite som odstránil túto myšlienku. Prestal som mávať a zatvoril som oči. Keď som opustil túto myšlienku, cítil som vo vnútri veľký pokoj. Neváhal som a neutrpel som žiadne straty. Zdalo sa, akoby som v okamihu prešiel touto skúškou.
Rýchlosť, ktorou som stúpal, sa zvýšila. V okamihu som stratil prehľad o tom, koľko učeníkov Dafa vstúpilo do svetelného stĺpu. Mal som pocit, akoby som sedel s prekríženými nohami a s rukami v polohe HeShi, ruky spojené v zbožnom geste. V mojom tele nastala obrovská zmena. Jasne som vedel, že opúšťam ľudský svet. Napadla ma ďalšia myšlienka: „Odchádzam. Namal by som sa ešte raz pozrieť na svet? Nakoniec, žil som tu dlhý čas. Rád by som povedal pár slov počas môjho odchodu!“ Zrazu mi prišlo na myseľ Daoistické mníšske meno z piesne často recitovanej v Daoizme. Zdalo sa, akoby som mohol otvoriť svoje ústa a vyšiel by z nich zvuk. Ale všimol som si, že žiaden z iných učeníkov nič nehovoril. Pochopil som, že to bola skúška. Potom som sa prebudil.
Napísal som si poznámky o sne, hneď ako som sa zobudil. Začal som sa potiť, keď som si na to spomínal. Osvietil som sa ku trom veciam. Po prvé, v náprave Fa nezostáva veľa času. Po druhé, dokonca aj posledné momenty môžu obsahovať skúšky. Po tretie, váhal som pri poslednej skúške. Moja myseľ a srdce neboli pevné a rozhodné. Potom ako som opustil emócie(qing), stále som pri odchode z tohto sveta váhal. Aké hlúpe to bolo! Navyše v tej vážnej chvíli som stále chcel hovoriť ľudskými slovami, kým som mal nebeskú formu. Priťahovanie pozornosti na seba a moje nové okolnosti je silná pripútanosť k predvádzaniu. Aké následky to bude mať, ak v poslednej chvíli stále budem mať tieto pripútanosti? Skutočne sa to neodvažujem predstaviť si. Bolo to pre mňa vážne varovanie.
