20. júl pred šestnástimi rokmi

(Minghui.org) Bol horúci a vlhký deň, sotva sa pre dusné počasie dalo nadýchnuť. Môj let mal meškanie, takže na hotel som sa dostala až o druhej ráno. Celú noc sa mi sníval ten istý sen, ktorý vyzeral veľmi skutočne: Vojaci a policajti so zbraňami strážili strechy okolo Námestia nebeského pokoja, kým my, praktizujúci, sme stáli mimo námestia.

Vo sne som sa sama seba pýtala: „Mám ísť? Bojím sa?“ Zrýchlený tlkot môjho srdca bol veľmi skutočný. Vo sne som vykročila vpred.

Keď som sa ráno zobudila, bola som pokojná. Nevedela som, čo sa stane, no vedela som, čo mám robiť. Povedala som Hui, Fan a Yang o mojom sne a spolu sme sa usmiali a zhodli: „Musíme tam dnes ísť a dožadovať sa spravodlivosti pre Falun Gong.“

O 9:30 sme dokončili cvičenia a vo štvorici sme si vzali taxi k Námestiu nebeského pokoja.

Netušili sme, že 20. júl 1999 sa stane jedným z najtemnejších dní v histórii. Nevedeli sme, že to bol začiatok kampane brutálneho prenasledovania. V tento hriešny deň, na ktorý by nikto nemal zabudnúť, som bola svedkom súcitu a zla ako aj pokoja a násilia v historickom centre Pekingu.

Náš taxík smeroval na východ po ulici Chang'an. Z ničoho nič sme všade uvideli policajné autá. Keď sme sa dostali k oblasti Xidan, ulica bola zablokovaná, takže sme sa otočili a pokračovali smerom na sever k zadnej bráne Zakázaného mesta. Čoskoro sme však narazili na ďalšie blokády.

Vystúpili sme z auta a zamierili k Námestiu nebeského pokoja, podobne ako mnohí iní ľudia. Väčšina z nich vyzerala ako farmári z vidieka. Dav sa hrnul dopredu a atmosféra sa stávala napätou. Skupiny policajtov zastavovali ľudí a kládli im otázky.

Praktizujúci polícii pokojne vysvetľovali, vo všemožných nárečiach, prečo sem prišli: „Povedať centrálnej vláde, že Falun Gong je dobrý; my všetci sme z neho mali úžitok; prosíme, obnovte dobré meno Falun Gongu.“ Policajti kričali, nadávali im a vtláčali ich do nekonečných radov autobusov.

Chcela som povedať to isté. Nepremýšľala som nad tým, čo by sa mi mohlo stať, ak by ma natlačili do autobusu. Nezastavili sme sa a pokračovali sme ďalej. Bola to dlhá desaťminútová cesta. Ľudia okolo nás boli jeden za druhým braní do autobusov a čoraz menej ich zostávalo pred nami. Nakoniec zastavili aj nás.

„O čo sa to pokúšate? Vy ste Falun Gong?“

„Všetci sme praktizujúci Falun Gongu.“ „Chceme len povedať centrálnej vláde, že Falun Gong učí Pravdivosti-Súcitu-Znášanlivosti. Je to užitočné pre telo aj dušu.“

„Pozrite sa na seba. Vyzeráte byť dobre vzdelané a žijete dobrý život. Prečo praktizujete Falun Gong?“

„Mnohí praktizujúci Falun Gongu sú vzdelaní ľudia. Všetci sme chodili na vysokú školu. Pravdepodobne máte nesprávne pochopenie Falun Gongu. V skutočnosti pozdvihuje ľudskú myseľ.“

Všetkých nás vzali do autobusu plného praktizujúcich z celej krajiny. Stretli sme sa tu v tento deň, aby sme prehovorili z hĺbky našich sŕdc.

Autobus nás o 11-tej doviezol do prázdnej školy. Boli sme rozdelení do rôznych tried, pričom každú z nich sledovalo sedem či osem policajtov. Televízory vysielali na najvyššej hlasitosti propagandu čínskej štátnej televízie, ktorá útočila a ohovárala Falun Gong, používajúc tie najskazenejšie slová a nehanebné lži. Boli sme donútení to pozerať a potom napísať naše pochopenia propagandy.

Toto neočakával nikto, kto sa v ten deň išiel zastať Falun Gongu na Námestie nebeského pokoja. Policajti na nás kričali. Opýtala som sa sama seba: „Čomu verím? Je moja viera ozaj zlá?“ Odpoveď mi bola jasná: „Pravdivosť-Súcit-Znášanlivosť nie sú zlé. Videla som toľké zázraky medzi praktizujúcimi. Toľko smrteľných, neliečiteľných chorôb bolo vyliečených. Na praktizovaní Falun Gongu nie je nič zlé.“

Napísala som, čo si úprimne myslím a opäť ma poslali do autobusu.

Odviezli nás na Štadión pracujúcich. Bolo tam zaparkovaných sedem alebo osem autobusov plných praktizujúcich. Policajt zakričal do vysielačky: „Tu je to plné, choďte inam.“ „Čo obvod Fengtai?“, opýtal sa policajt z nášho autobusu. „Tam je tiež plno, skúste Shijingshan.“

O druhej poobede nás doviezli na štadión v Shijingshan, kde sme boli rozdelení do skupín na základe toho, z ktorých provincií pochádzame. Všetci sme si posadali na trávnik, obkľúčení policajtmi.

Slnko bolo priamo nad našimi hlavami. Obzrela som sa dookola – celý štadión, všetky sedadlá aj ihrisko, bol plný praktizujúcich z celej Číny. Muži a ženy, starí i mladí. Niektoré zo žien mali so sebou deti či bábätká. Nečakala som, že by sem tak veľa ľudí so súcitom a úprimnosťou prišlo chrániť dobré meno Falun Gongu.

Sedeli sme tam potichu, väčšina z nás si čítala Čuan Falun, základnú knihu Falun Gongu. Bola to nádherná a pokojná scéna. Vyzeralo to, akoby každý ignoroval riziko, nebezpečenstvo a nervóznych ozbrojených policajtov.

Pred zotmením vychrlili reproduktory na štadióne opäť tie zlé lži. Z ničoho nič niekto začal recitovať úvod do knihy Čuan Falun - Lunyu. Všetci sa pripojili. Naše hlasy úplne prehlušili reproduktory. S tvárou pokrytou slzami som znova a znova recitovala Lunyu.

Policajt vybral obušok a začal biť praktizujúceho. Ostatní praktizujúci ho okamžite kryli svojimi vlastnými telami, kričiac, „Nebite ho!“ Ostatní policajti s obuškami sa pripojili a bili tých praktizujúcich.

Jeden praktizujúci začal recitovať báseň Majstra Li Chung-č’, zakladateľa Falun Gongu:

„Žiť, no neusilovať,

umrieť a nič neľutovať.

Odstrániť všetky divoké myšlienky,

kultivovať Budhovstvo nie je ťažké.“

(„Bez existencie“ z Hong Yin)

Všetci opakovali verše. Ich hlasy prerazili temnú noc a dosiahli vrch kupoly.

Utrela som si slzy a pripojila som sa. V tom momente bol môj život povznesený. Otázka života a smrti bola mimo môjho uvažovania. Uvedomila som si, že ako praktizujúca, mojou úlohou je ochraňovať pravdu vesmíru, v ktorej je moja viera pevne zakorenená.