V apríli 1994 som sa vrátila do Pekingu z druhej série prednášok, ktorá sa konala v meste Hefei. Zostala som v posteli celý deň a noc, pretože som bola naozaj vyčerpaná. Ďalšia séria prednášok sa mala konať v Changchune, v Majstrovom rodnom meste. Už dávno som mala prianie navštíviť Majstrovo rodné mesto. Keď vlak prišiel do Changchunu, praktizujúci odtiaľ držali nápisy a striedali sa, aby mohli privítať praktizujúcich z iných miest. Boli sme ubytovaní v hoteli pomerne ďaleko od centra mesta, pretože to bolo lacnejšie. Všetci sme boli nadšení a pozorne sme hľadeli cez okná autobusu. Miestna praktizujúca, ktorá nás prišila vyzdvihnúť, zrazu ukázala na jeden dom a povedala: „Pozrite sa, toto je Majstrov domov!“ Pozreli sme sa tam, kde ukázala a videli sme obyčajnú tehlovú budovu bez mozaikovej dekorácie. Mala asi štyri alebo päť poschodí. Pomyslela som si: „Majster žije na takomto mieste, hoci má obrovské schopnosti. To je naozaj vzácne.“ Cítili sme k Majstrovi veľký obdiv a rešpekt a pozerali sa v tichosti na budovu.
Seminár sa konal v prednáškovej sále v Mingfanggong na Univerzite Jilin. Keďže mnoho praktizujúcich prišlo z iných miest, Majster usporiadal dva semináre: jeden od 09:00-11:00 a druhý od 19:00 do 21:00. Kúpila som si vstupenku na ranný seminár, ale už som nedostala vstupenku na večerný seminár. Po prednáške, keď som sa vrátila do hotela, som zostala smutná. Na druhý deň som zostala stáť na trávniku pred prednáškovou sálou a čakala som, kým nezačne večerná prednáška, dúfajúc, že získam vstupenku. Zrazu jedna praktizujúca vedľa mňa povedala: „Kto chce lístok?“ Okamžite som si vzala lístok a dala jej peniaze a v dobrej nálade som išla do hľadiska. V momente, keď som si chcela ísť sadnúť, známy dlhoročný praktizujúci pribehol ku mne a zakričal: „Hľadal som vás.“ Pomyslela som si: „Je to tak. Nebudem si môcť nechať lístok.“ Ako som čakala, povedal mi, že jedna praktizujúca z provincie Qinghai, ktorá prišla na prednášku po prvý krát, nerozumela dobre mandarínskej čínštine. Chcela by si prednášku vypočuť znova a keďže ja som dlhoročná praktizujúca, mohla by som jej darovať svoj lístok. Neochotne som jej svoj lístok dala a vyšla z hľadiska. Miestnosť bola zaplnená a prednáška začala, ale praktizujúci bez lístka, ako ja, ešte stáli vonku. V ten večer bola v suteréne hľadiska v Mingfanggong tanečná zábava. Ktokoľvek by mohol vstúpiť do prednáškovej sály bočnými dverami, ak by si zakúpil vstupenku na tanečnú zábavu, ale nikto to neurobil. Mladý muž z mesta Tianjin povedal: „Ak by sme použili takýto trik, nič by sme tým nedosiahli, aj keby sme sa dostali dovnútra.“ Neskôr som počula, že muž ktorý pri dverách kontroloval lístky, bol taký dojatý vytrvalosťou praktizujúcich, že ich všetkých nechal vstúpiť dovnútra.
Počas týchto vyučovaní prichádzal Majster každý deň pešo na miesto prednášky. Niektorí praktizujúci ponúkli Majstrovi miesto vo svojich autách, ale Majster zdvorilo odmietol.
Hotel, v ktorom sme boli ubytovaní, sa nachádzal ďaleko od Univerzity Jilin. Vtedy bola cena autobusového lístka stále pomerne nízka - menej ako jeden yuan. Niektorí praktizujúci odchádzali z hotela na prednášku veľmi skoro ráno. Raz som sa spýtala jedného praktizujúceho, prečo nechodí autobusom, keďže vzdialenosť bola dosť veľká. Povedal mi, že chce ušetriť peniaze, aby sa mohol zúčastniť ďalšej prednášky. Bola som veľmi dojatá. To bolo posledný krát, čo Majster prednášal v Changchune. Na konci prednášky Majster s veľkou úprimnosťou a láskavosťou povedal niečo ľuďom zo svojho rodného mesta a každý bol dojatý k slzám. Napriek tomu, že sme mali menej ako pol hodinu do odchodu nášho autobusu, všetci stále počúvali Majstra a nechceli odísť.
Počula som, že 29. mája bude Majster vyučovať v Chengdu, hneď po vyučovaní v Chongqingu. Vedela som, že v Chengdu nie je žiadne miesto, kde by sa praktizovalo, pretože sa tam ešte nekonala žiadna prednáška. Videla som, že Majster pracoval počas cesty veľmi tvrdo. Počas vyučovania v Tianjin bol Majster ubytovaný v hoteli, ktorý stál len nejakých 20 yuanov na deň. V hoteli nemali ani sprchy. Po prednáške sme išli domov spať, ale Majster napriek tomu upravoval naše telá 24 hodín denne. Aj tak niektorí ľudia ešte chodili na miesto, kde Majster býval, klaňali sa mu a prosili ho, aby liečil choroby ich rodinným príslušníkom a nepočúvali, čo im Majster povedal. Dlhoroční praktizujúci sa kvôli tomu cítili nepríjemne a neobťažovali Majstra dúfajúc, že Mu doprajú trochu viac pokoja. V tej dobe môj manžel pracoval v Chengdu. Myslela som si, že by som mohla túto okolnosť využiť, aby som zistila, či by som vedela nejako pomôcť, a tak som prišla do Chengdu.
Majster v ten deň vystúpil z vlaku spolu s mnohými praktizujúcimi, ktorí s ním prišli z Chongqingu. Bolo to koncom mája a počasie bolo teplé. Ľudia, ktorí Majstrovi pomáhali s prednáškami, niesli veľké balíky kníh Falun Gong(upravené vydanie) a tiekli z nich kvapky potu. Asociácia qigongu im poslala taxík a Majster požiadal svojich asistentov s knihami, aby nastúpili. Môj manžel sa snažil dostať so svojím autom k výjazdu z vlakovej stanice, tak aby Majster nemusel kráčať tak ďaleko. Hneď ako opustil parkovisko, z ničoho nič sa odnikiaľ nahrnulo veľa áut, ktoré upchali križovatku v prednej časti vlakovej stanice. Našťastie môj manžel riadil dovezený automobil. Mohol vyštartovať trochu rýchlejšie, pretože mal automatickú prevodovku. Snažil sa zo všetkých síl, a nakoniec sa mu podarilo dostať z dopravnej zápchy. Bol taký napätý, že sa mu z toho v ústach vytvorili pľuzgiere. Kvôli dopravnej zápche Majster čakal pred stanicou viac ako 40 minút, a cítila som sa preto veľmi zle ešte po mnoho dní. Neskôr Majster povedal, že to bolo zasahovanie a že už skôr sa stretol s mnohými podobnými prípadmi zasahovania.
Prednáška v Chengdu sa konala v hotelovej hale. Majster nikdy neinzeroval svoje semináre. Navyše v tejto oblasti bolo veľa iných qigongových tried a zo začiatku o seminároch ľudia nevedeli. V prvý deň nebola prednášková sála plná. Avšak potom čo sa začal seminár, počet ľudí dramaticky narástol. Poslednej prednášky sa zúčastnilo viac ako 800 ľudí. Každý deň po prednáške môj manžel zaviezol Majstra do hotela. Bola som veľmi rada, že sme mohli aspoň takto Majstrovi pomôcť.
Keď Majster putoval, aby vyučoval Fa, musel si rozvrhnúť trasu a rovnako zariadiť veci ohľadne stravy a ubytovania. Vyžadovalo si to naozaj veľa práce.
V Chengdu som išla s Majstrom na mnohé miesta. V prvý deň sme navštívili kláštor, chrám Wenshuyuan. Naše auto bolo pred niekoľkými ďalšími autami, ktoré mali namierené do Wenshuyuan. V aute tiež sedel jeden podnikateľ z Hongkongu. Čakal v Chengdu, keď sa dopočul, že sa tam bude konať seminár. Keďže mal pri počúvaní prednášok problém pochopiť mandarínsku čínštinu, Majster mu veci vysvetľoval počas cesty. Keď sme vystúpili z auta, uvideli sme štyroch bojovníkov, strážcov Budhu. Majster sa otočil a povedal mi: „Boli tam všetci, keď som prednášal.“ Spýtala som sa: „Prečo vyzerajú tak škaredo?“ Majster odpovedal: „Majú obrovskú silu.“ V tom období boli chrámy chaotické a plné líšok a iných zlých bytostí. Majster ich všetky odstránil, nech išiel kamkoľvek, a jediné čo musel urobiť, bolo mávnuť rukou.
O niekoľko dní neskôr išiel Majster na horu Qingcheng. Hlavní asistenti z miest Dalian, Guizhou, Wuhan a niekoľko ďalších praktizujúcich išli s Ním. Počas tohto výletu som zrazu pochopila dávne príslovie: „Nezáleží na tom, že kopec nie je vysoký, keď tam prebývajú bohovia, je veľkolepý.“ Vzhľadom na môj zdravotný stav som samu seba prekvapila tým, že som naň vyšla hore a aj naspäť dole. Keď som sa vrátila domov, kolega môjho manžela bol veľmi prekvapený, keď počul, čo som dokázala. Po prednáške v Chengdu sme spolu s Majstrom išli na horu Leshan a horu Emei. V sieni Arhata na hore Leshan jeden praktizujúci pribehol k Majstrovi a povedal: tá a tá Bódhisattva (teraz si nemôžem spomenúť na meno) bola v rozpakoch, keď uvidela Majstra a posiela Majstrovi pozdravy. Majster povedal: „Keď odídeme, pôjdu s nami ešte pomerne veľkú vzdialenosť.“ Bola som z toho v šoku, pretože všetko, čo som videla, boli sochy z hliny. Potom, čo sme opustili halu, mních za nami zavolal: „Táto skupina ľudí je úžasná.“ Zrejme videl niečo, čo je v iných dimenziách. Hora Emei sa skutočne líšila od iných miest. Na Jinding (Zlatý Vrch, najvyšší vrchol hory Emei), som mala svoju prvú skutočnú skúsenosť s mojím nebeským zrakom. Išla som s Majstrom a videla veľa nadprirodzených vecí. Zistila som, že moja myseľ bola trochu otrasená. Spýtala som sa Majstra: „Tie legendy sú teda skutočné?“ Majster odpovedal: „Legendy sa nerodia z ničoho.“
