K čomu som sa osvietil vďaka plaču dieťaťa

(Minghui.org) Pred pár dňami som v rámci prípravy na záverečnú písomku prichystal pre žiakov skúšobný test. Väčšina žiakov to brala veľmi vážne a okamžite na tom začala pracovať. Avšak jeden z nich vyzeral byť duchom neprítomný. Neustále sa s niečím hral na lavici. Raz sa sťažoval na svoje pero a potom si zasa vypýtal gumu, aby niečo vygumoval. Nakoniec sa sťažoval na to, že v teste je priveľa otázok.

Stále som mu pripomínal, že sa musí poponáhľať, pretože inak nebude mať dosť času na dokončenie. On však aj tak pokračoval v zaháľaní a ignoroval moje varovania.

Keď prišiel čas odovzdávania testov, odpovedal sotva na zopár otázok. Keď som mu vzal jeho písomku, nahlas sa rozplakal a kričal: „Učiteľ, ešte som neskončil. Nechajte ma dokončiť, nechajte ma to dokončiť…“

Ostatní žiaci povedali: „Počas testu si nič nespravil. Aký má zmysel teraz plakať?“

Táto scéna ma zarazila a začal som premýšľať: Toto dieťa zaháľalo počas testu. Nie je to odrazom môjho kultivačného stavu v poslednej dobe? Pri štúdiu Fa moja myseľ blúdi a cítim sa uspokojený bežnými záležitosťami každodenného života; nedokážem držať krok a denne vysielať spravodlivé myšlienky vo všetky štyri stanovené časy a po dlhú dobu som ani neobjasňoval pravdu. To znamená, že som sa dobre nečinil pri robení troch vecí.

Nie som ako to dieťa, ktoré toho počas testu veľa nenapísalo? Napokon by som skončil práve ako to plačúce dieťa. Aj keby som cítil hlboký smútok a plakal, neostal by žiaden čas na nahradenie toho, čo bolo stratené.

Náhle som si uvedomil, že sa musím skutočne ponáhľať a dobre sa činiť v tom, čo mám robiť ako učeník Dafa.