(Minghui.org) V priebehu histórie boli Himaláje oblasťou s mnohými kultivujúcimi. Ľudia tam žili jednoduchým, skromným životom a všetci radi spievali a tancovali. Tiež si veľmi vážili Budhov Fa. Pred takmer tisícročím žil v tejto oblasti kultivujúci menom Milarepa. Zatiaľ čo mnohým Budhom a Bódhisattvám to trvalo mnoho životov a vytrpeli si veľa nešťastí, než sa vykultivovali k pravému ovociu, Milarepa dosiahol rovnakú mocnú cnosť v jedinom živote a neskôr sa stal známym ako zakladateľ Bielej sekty Tibetského budhizmu.
(pokračovanie 1. časti)
Milarepa sa usmial a povedal: „V poriadku, poviem vám to.“
„Keď som mal sedem rokov, môj otec dostal smrteľnú nemoc. Lekári s tým nedokázali nič robiť a aj veštkyňa povedala, že otec nemá šancu na uzdravenie. Moji príbuzní vedeli, že táto choroba je smrteľná a otec si tiež uvedomoval, že je blízko smrti. Pred smrťou sa rozhodol spraviť usporiadania pre nás troch a rodinný majetok.“
„Otec požiadal môjho strýka, tetu, príbuzných a susedov, aby sa zhromaždili v našom dome. Pred všetkými prečítal svoj testament, ktorý si pripravil.“
„V testamente sa jasne uvádzalo, že majetok má zdediť jeho najstarší syn.“
„Po prečítaní testamentu otec pomaly povedal: „Nerobím si žiadnu nádej, že prežijem túto nemoc. Môj syn a moja dcéra sú stále mladí, takže mi neostáva nič iné ako poprosiť ich strýka, tetu a ostatných príbuzných, aby sa o nich postarali. Hoci nie som výnimočne bohatý, mám slušný majetok. Na mojom ranči sú voly, ovce a kone. Najväčší z mojich pozemkov je Orma Triangle, pričom tých menších je priveľa na to, aby som ich všetky spomínal jednotlivo. Dole je stajňa a v nej voly, ovce a somáre. Hore mám nábytok, zlaté a strieborné starožitnosti ako aj šperky, drahokamy a hodvábne oblečenie. Mám tiež sklady plné obilia. Celkovo mám dosť bohatstva a nemusím sa spoliehať na iných. Keď zomriem, použite prosím časť majetku na môj pohreb. Čo sa týka zvyšného bohatstva, dúfam, že všetci, ktorí ste sa tu dnes zišli, obzvlášť strýko a teta, budú môcť pomôcť matke postarať sa o naše dve deti. Keď Topaga vyrastie a príde čas na svadbu, prosím prijmite do rodiny jeho snúbenicu Dzese. Výdaje na svadbu by mali zodpovedať nášmu spoločenskému postaveniu. V tom čase už má byť môj majetok v správe Topagu. Dúfam, že strýko a teta dohliadnu na naše deti a ich matku. Prosím, pomôžte, aby títo traja netrpeli. Po smrti na nich budem dozerať cez škáry v truhle.““
„Po vyslovení týchto slov otec zomrel a nás troch opustil.“
„Keď sme otca pochovali, mali sme rozhovor a všetci sme súhlasili, že mama sa postará o majetok. Môj strýko a teta však boli odhodlaní a povedali: „Síce ste rodina, no my sme ešte bližšia rodina. Nikdy vás troch nenecháme trpieť, takže my sa postaráme o majetok v súlade s testamentom.“ Brat mojej mamy a otec Dzese spomenuli mnoho dôvodov, prečo by sa mala o majetok starať mama, oni však vôbec nepočúvali. Môj majetok šiel teda strýkovi a sestrin majetok šiel tete. Zvyšok majetku si tiež rovnomerne rozdelili medzi seba.“
„Potom nám trom povedali: ‚Odteraz sa o vás budeme dobre starať!‘“
„Týmto bol všetok náš majetok preč.“
„Odvtedy nám strýko nariadil obrábať polia v horúcom lete, pričom pre tetu sme plietli ovčiu vlnu v mrazivej zime. Jedli sme jedlo vhodné pre psy a dreli ako dobytok. Nosili sme handry s opaskami vyrobenými z trávy. Pracovali sme bez prestávky od rána do večera. Z nadmernej práce sa nám zničili ruky a nohy a krvácala nám popraskaná koža. Nemali sme dostatok oblečenia, ktoré by nás udržalo v teple, ani dosť jedla na nasýtenie sa. Koža sa nám sfarbila do siva a boli sme vychudnutí na kosť a kožu. Pamätám si, že som na vrkočoch nosieval zlato, drahokamy a prstence, teraz to však bolo všetko preč a ostal len sivo-čierny povrázok. Nakoniec boli moje vlasy plné vší a ich vajíčok, ktoré vytvárali hniezda v mojich neupravených vlasoch. Každý, kto nás videl, vynadal strýkovi a tete za ich krutosť. S kožou hrubou ako hovädzí poťah však necítili žiadnu hanbu a tieto výčitky si nevšímali. Mama preto nazývala tetu darebáckou jakšou či duchom tigrice a nie Khyungtsa Paldren. Výraz duch tigrice sa neskôr rozšíril po celej dedine. Dedinčania v tom čase často hovorievali: „Uchmatnúť majetok iných ľudí a potom sa k nim správať ako k strážnym psom, naozaj vo svete existujú takéto nespravodlivé veci?““
„Predtým než otec zomrel, chodievali k nám domov bohatí aj chudobní, aby s nami nadviazali spojenie a zaliečali sa nám. Teraz keď strýko a teta mali peniaze a žili ako páni, títo ľudia začali dobre vychádzať s nimi. Niektorí ľudia dokonca povedali zlé veci o mojej mame: „Hovorí sa, že bohatý manžel je spolu so šikovnou ženou. Je to naozaj pravda! Ako vidieť, kým bol manžel Nyangtsa Kargyen nažive, bola to ušľachtilá dáma. Bez neho je taká lakomá.““
„V Tibete existuje príslovie: „Keď sa človek stretne s nešťastím, klebety sa šíria široko ďaleko.“ Ako sa naša situácia postupne zhoršovala, ľudia k nám prestali cítiť náklonnosť, ktorú nahradili pohŕdanie a klebety.“
„Rodičia Dzese mali zľutovanie s mojím nešťastím a občas mi dali nejaké šaty alebo topánky. Okrem toho ma prívetivo upokojovali: ‚Vieš, Topaga, bohatstvo je niečo, čo netrvá večne. Majetok prichádza a odchádza letmo ako ranná rosa. Prosím, nebuď smutný kvôli svojej chudobe. Nezačal aj tvoj starý otec s ničím? Keď vyrastieš, tiež môžeš zarobiť peniaze a nazhromaždiť bohatstvo!‘“
„Bol som im veľmi vďačný.“
„Mame zostal nejaký pozemok z vena. Meno pozemku neznelo veľmi dobre, ale bola to dobrá zem so slušnou úrodou. Môj najstarší strýko kultivoval túto zem a každý rok si odkladal pšeno, ktoré sa mú úročilo. Po mnohých rokoch tvoril uchovaný základ aj s úrokmi slušné množstvo. Ťažké dni išli jeden za druhým. Keď som mal 15 rokov, mama predala polovicu pozemku. Za peniaze z predaja spolu s úrokmi kúpila veľa mäsa, praženú vysokohorskú jačmennú múku a žito na prípravu vína. Jej počínanie udivovalo dedinčanov, a tak sa medzi sebou začal hádať: „Usporiada Nyangtsa Kargyen pohostenie a oficiálne požiada o vrátenie majetku svojej rodiny?“ Keď mama so svojím bratom všetko pripravili, rozložili rad za radom požičané matrace v obývačke nášho domu so štyrmi stĺpmi a ôsmimi trámami. Požiadali strýka a tetu, aby pozvali príbuzných, priateľov a susedov, obzvlášť tých, čo boli prítomní, keď otec na smrteľnej posteli prečítal svoj testament. Mama položila najlepšie jedlo pred strýka a tetu a pred každým hosťom bola hojnosť jedla. Každý mal tiež pred sebou čašu vína. Bola to naozaj veľkolepá hostina.“
„‚Vážení, dnes som pre nás symbolicky pripravila trochu skromného jedla a zriedeného vína,“ povedala mama. ‘“
„Keď sa všetci usadili, mama sa postavila doprostred a s vážnosťou povedala: ‚Hoci dnes má môj syn narodeniny, v skutočnosti to nie je podstatné. Chcela by som všetkým povedať zopár slov. Keď môj manžel Sherab Gyeltsen pred smrťou oznámil svoj testament, sedeli sme tu všetci, starejší ako aj teta a strýko, a všetci sme jasne pochopili. Teraz by som chcela pozvať nás všetkých, ktorí tu sedíme, aby sme si znova vypočuli testament.‘“
„Následne sa postavil jej brat a nahlas prečítal testament. Nikto nepovedal ani slova.“
„Moja mama pokračovala: ‚Topaga je teraz dospelý a má vek, aby sa oženil. Podľa testamentu jeho otca Sherab Gyeltsena by sme mali usporiadať svadbu zodpovedajúcu nášmu spoločenskému postaveniu. Topaga by mal podľa testamentu tiež zdediť a mať na starosti majetok našej rodiny. Čo sa týka testamentu, ktorý sme práve prečítali, všetci sme ho pôvodne počuli z prvej ruky keď Sherab Gyeltsen umieral a nebolo ho treba opakovať. Dnes teda žiadam strýka a tetu, aby nám vrátili majetok, ktorý strážili. Úprimne tiež ďakujem strýkovi a tete ako aj vám všetkým za vašu starostlivosť počas týchto rokov.‘“
„‚Hej! Máte vy ešte majetok?!‘ Strýko s tetou spolu zakričali: ‚Kde je váš majetok?‘“
„Normálne sa spolu strýko s tetou nezhodli takmer na ničom. Keď však išlo o zhabanie majetku iným ľuďom, boli veľmi jednotní.“
„Znova povedali: ‚Máte ešte stále majetok? Kde je váš majetok? Keď bol Sherab Gyeltsen mladý, požičal si od nás veľa pozemkov, drahokamov, volov a oviec. Keďže zomrel, tieto veci by prirodzene mali byť vrátené nám. Čo je vaše? Váš majetok nezodpovedá ani len množstvu zlata prislúchajúcemu jednej hviezde na nočnej oblohe, hrsti pšenice, jednému tealu (čínska jednotka hmotnosti) masla z jaka alebo kusu starého dobytka. Hah! Odkiaľ sa vzal takýto druh snenia? Kto pre vás napísal tento testament? To, že sme sa starali o teba a tvoje deti toľko rokov je viac než dosť! Hovorí sa, že niektorí ľudia oplatia láskavosť nenávisťou. Myslím si, že sa to týka takých zbytočných ľudí ako ty.‘“
„Keď hovorili tieto slová, boli zúriví a kričali so silno zaťatými škrípajucimi zubami.“
„Vyskočili zo svojich sedadiel, začali dupať nohami a kričať: ‚Hej! Rozumieš? Tento dom je náš. Vypadni!‘“
„S týmito slovami sa do nás pustili, pričom mamu zbili bičmi na kone a nás so sestrou Petou vytiahli von za rukávy.“
„Mama ležala na zemi v absolútnom zúfalstve a kričala: ‚Sherab Gyeltsen! Vidíš to? Povedal si, že na nás budeš dozerať cez škáry v truhle. Videl si čo sa práve stalo?!‘“
„So sestrou a mamou sme sa k sebe privinuli a v trojici sme strašne nariekali. Keďže mamin starší brat videl, že mnoho ľudí podporuje strýka, nemal na výber a musel potlačiť svoj hnev a ostať ticho. Niektorí hostia si povzdychli: ‚Úbohá matka a deti!‘ Sledujúc naše nešťastie, cítili v srdci bolesť a oči mali plné sĺz, no nemohli spraviť nič než potichu povzdychnúť.“
„Strýko a teta si ešte nevyventilovali svoj hnev a odpor a ďalej nás divoko preklínali ako vrčiace psy.“
„‚Hah! Chcete naspäť svoj majetok? Áno, je váš, ale my ho proste nechceme vrátiť. Ako si ho chcete vziať naspäť? Ak sa ho rozhodneme minúť na veselé popíjanie vína a zábavu hostí, nič vás do toho nie je!‘ Ďalej nás pohŕdavo ponižovali: ‚Ak chcete, nájdite si niekoho, kto vám pomôže s nami bojovať a získať svoj majetok späť. Ak nedokážete nikoho zohnať, čo tak skúsiť odriekať zaklínadlá?!‘ Potom sa obrátili a odišli s priateľmi.“
„Tento hrozný žiaľ spôsobil, že mama ešte dlho bez prestávky nariekala. V dome so štyrmi stĺpmi a ôsmimi trámami sme ostali len my traja a pár súcitných príbuzných. Dzese spolu s jej otcom a bratom nás srdečne utešovali. Boli ochotní ponúknuť nám nejaké denné zásoby na prežitie. Mamin brat navrhol, aby som sa naučil remeslo, zatiaľ čo mama so sestrou mu budú pomáhať s farmárčením. Trval na tom, že niečo musíme dosiahnuť, aby sme ukázali strýkovi a tete, že rodina Sherab Gyeltsena nie je slabá ani neschopná a ani sa nenechá len tak ponižovať.“
„Mama napokon potlačila svoj žiaľ a utrela si slzy. So zármutkom a hnevom rozhodne povedala: ‚Keďže nemám možnosť zobrať si naspäť svoj majetok, nebudem sa ani spoliehať na iných, aby vychovali moje deti. Ak by strýko s tetou teraz aj chceli vrátiť časť majetku, neprijmem to. Tak či onak, Topaga sa musí naučiť remeslo. Než budeme schopní splatiť strýkovi a tete ich štedrosť, moja dcéra a ja sme ochotné byť dokonca slúžkami či otrokyňami. Musíme im ukázať!‘“
„Mama sa otočila na svojho brata a povedala: ‚Sme ochotné prijať tvoje miesto na farme!‘“
„Vidiac jej odhodlanie, nikto nenavrhol iné nápady a nasledovali sme jej plán.“
„Bol jeden láma Červenej sekty, ktorý sa zameriaval na určité schopnosti dharmy a v ktorého miestni dedinčania silno verili. (Poznámka: Červená sekta je v Tibete považovaná za jednu z najskorších foriem budhizmu; Tibetský názov Nyingma mal byť pôvodne preložený ako „staré učenia“, ale keďže všetci lámovia nosili červené oblečenie, bežne sa to nazývalo Červená sekta.) Mama mi povedala, aby som išiel študovať k tomuto lámovi Červenej sekty. Keď som odchádzal z domu, dvaja či traja príbuzní sa prišli rozlúčiť. Dzese-ini rodičia ju počas týchto dní často posielali za mnou s jedlom, drevom na oheň či olejom na miesto, kde som študoval. Keď si mama so sestrou nemohli nájsť prácu, mamin brat nám poskytoval jedlo. Aby mama nemusela žobrať o jedlo, chodil všade a zháňal pre ňu prácu. Robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby nám trom pomohol. Moja sestra príležitostne pracovala ako poslíček, hrala na bubny, čistila stodoly a robila aj iné zvláštne práce, aby si zabezpečila jedlo a šaty. Stále sme však jedli veľmi biedne a nosili sme otrhané šaty. Poznali sme iba smútok a žiadnu radosť.“
Keď sa Velebný Milarepa vo svojom rozprávaní dostal k tomuto bodu, ľudia, ktorí počúvali jeho Dharmu, smutne vyronili slzy, cítiac znechutenie zo sveta. Učeníci natlačení v jaskyni a počúvajúci Dharmu boli potichu ponorení v zvukoch plaču a náreku.
(na pokračovanie, 3. časť)
