(Minghui.org) Keď som odišla z Číny, narodil sa mi syn, ktorý má teraz sedem rokov. Dokáže rozoznať asi 80% znakov v Čuan Falune a v porovnaní s čínskymi deťmi, ktoré vyrastajú v zahraničí, je jeho čínština celkom dobrá. Keď sme chodili na štúdium Fa, čítal ale dosť pomaly a nevedel udržať tempo s praktizujúcimi, ktorí vyrástli v Číne. Cítim, že mnohí čínski rodičia zápasia s týmto problémom, a tak by som rada zdieľala svoje skúsenosti.
V zlepšovaní synovej čínštiny som sa spoliehala na hodiny čínštiny v škole Minghui. Keď som sa pozrela na program vzdelávania, dostala som nápad. Výuka nezačínala s pinyinom (zjednodušená čínština), no namiesto toho sa študenti učili čínske znaky priamo a potom sa ich opakovane učili naspamäť.
Každý deň sme so synom čítali spolu jeden odsek, až kým sa s ním neoboznámil. Hovorili sme o význame každého jedného znaku a potom sme zdieľali naše pochopenia na základe Fa. Zabralo veľa času, kým sme sa naučili celý odsek, jeden zabral hodinu a potom sme sa navzájom skontrolovali. Niektoré znaky som napísala na lístok, aby sa ich mohol naučiť neskôr.
Keď opakovane čítal Čuan Falun, čítala som s ním, takže sa necítil sám. Toto mi dalo lepšie pochopenie Fa a tiež som sa ho učila naspamäť. Kým syn čítal, ja som sa učila naspamäť a čoskoro sa mi každý znak začal objavovať pred očami. Keďže syn čítal Čuan Falun toľkokrát, tiež sa ho učil naspamäť.
Zrkadlenie mojich pripútaností
Počas procesu memorovania Fa som si všimla mnohé svoje pripútanosti. Mala som myšlienku, že moje dieťa je záťažou. Nemala som trpezlivosť a mala som pripútanosť k zisku, chcela som sa cez štúdium Fa dostať rýchlo. Keď syn začal čítať, bol veľmi pomalý a mňa to hnevalo. Keďže som nedokázala ostať súcitná či pokojná, nevidela som hlbšie významy za každým znakom. Zakaždým, keď som bola netrpezlivá či hnevlivá, ľutovala som to.
Keď sme raz čítali, uvidela som tri znaky: „pokojne, pomaly a hladko“. Pochopila som, že mi Majster dáva náznak, aby som spomalila pri štúdiu Fa. Kým syn čítal, spomalila som. Objavil sa vo mne pocit súcitu a vznešenosti, aký som už dlho nezažila. Potom, keď som sa učila naspamäť Fa, každý znak sa mi objavoval pred očami.
Aj keď som znova zažila posvätnosť študovania Učení, nestalo sa to tak vždy. Niekedy chcel so mnou syn vyjednávať, aby sme jeho štúdium Fa odložili, alebo aby sa učil menej. Bola som netrpezlivá a chcela som sa vzdať. Chcela som, aby naše učenie sa Fa bolo niečím, na čo sa bude tešiť a ja som nechcela byť autoritatívnym rodičom.
Kým sme sa učili naspamäť, povzbudzovala som ho, aby všetko vo svojom živote pomeriaval z východiskového bodu učení, ktoré sme memorovali.
Tak ako väčšina detí, aj môj syn rád pozeral kreslené rozprávky, hral sa s hračkami alebo bol vyberavý v jedle. Niektorí rodičia nútia svoje deti, aby sa týchto vecí vzdali. Ja som cítila, že toto by bolo iba nútenie detí striktne nasledovať pravidlá a tiež by to mohlo potláčať ich tvorivosť. Snažila som sa byť flexibilná.
Zistila som, že keď strávi viac času učením sa Fa naspamäť, má syn menej času na zábavu. Navyše, automaticky sa pozerá dovnútra a napravuje sa pri učení Fa naspamäť.
Zistila som, že proces vedenia našich detí je tiež procesom vlastnej kultivácie. Nemôžeme vtlačiť svoje želania na deti. Majster sa o ne stará. Aj keď sme ich rodičmi, mali by sme mať na pamäti, že naše deti sú tiež bytosťami, ktoré získali Fa a my by sme jednoducho mali voči nim splniť svoje zodpovednosti.
