(Minghui.org) Po mnoho nasledujúcich rokov, počas dní, keď si ľudia pripomínali Velebného, na oblohe sa objavovali dúhy a z neba padali kvety. Vzduchom sa niesli nebeské melódie a príjemné vône a diali sa aj mnohé ďalšie zázraky. Okrem toho na zemi kvitli mnohé druhy úžasných kvetov. Úroda bola rok čo rok hojná a neboli žiadne choroby ani vojny. Udiali sa všetky druhy zázrakov, jeden za druhým, a bolo ich príliš veľa na to, aby sa dali vymenovať.
(Pokračovanie 11. časti)
Velebný vyzeral byť chorý. Obloha bola plná priaznivých znamení v podobe dúh a kvetov, ktoré padali ako dážď, presne ako pri vyučovaní dharmy. Potom všetci pochopili, že Velebný naozaj odíde na druhý svet. Učeníci ako Repa Zhiwa O, Ngandzong Repa a Seban Repa sa opýtali Velebného: „Majster, do ktorej čistej zeme pôjdete po nirváne? K akému miestu sa máme my, učeníci, modliť?“
Velebný povedal: „Je to rovnaké bez ohľadu na to, k akému miestu sa modlíte. Pokiaľ máte vieru a úprimne sa modlíte, určite budem pri vás. Určite vám poskytnem to, za čo sa modlíte.“
„Tentokrát sa pôjdem stretnúť s Budhom Akshobhya do Východnej čistej zeme Abhirati. Predtým som spomenul, že vám toho chcem povedať viac; tým myslím moju vôľu a závet. Keď ja, Milarepa, zomriem, neostane po mne nič, okrem pár bežných vecí. Moje vlnené oblečenie a palicu môžete dať Rechungpovi. Čoskoro sa vráti. Povedzte mu prosím, že tieto dve veci súvisia s podmieneným vzniknutím našej praxe. Než príde Rechungpa, za žiadnu cenu nesmiete hýbať mojím telom.“
„So silným vhľadom a dobrou všímavosťou pre šírenie dharmy, klobúk a palica z agárového dreva Majstra Maitripu budú pre Tonpu. Zhiwa O, vezmi si prosím túto drevenú misu. Ngandzong, vezmi si prosím tento pohár z lebky. Kresací kamienok je pre Seban Repu a lyžica z kostí je pre Drigom Repu. Táto látková podložka môže byť rozrezaná na časti pre ostatných učeníkov, pričom každý dostane jeden kus. Tieto veci nemajú žiadnu peňažnú hodnotu. Dávam vám ich hlavne preto, aby som ukázal podmienené vzniknutie.“
„Najdôležitejšia časť môjho závetu, zlato, ktoré som ja, Milarepa, nazhromaždil za dlhé roky, je všetko uložené pod týmto kozubom. Keď zomriem, mnoho neznalých učeníkov sa môže hádať o pohrebné záležitosti. V tom čase môže otvoriť závet a pozrieť sa. Sú tam aj ďalšie inštrukcie pre vašu prax.“
„Niektorí ľudia, ktorí sa učia dharmu, nemajú veľa dobrých kvalít. Aby získali slávu a uznanie, tu spravia nejaké budhistické bohoslužby a tam zas spravia nejaké dobré skutky kvôli zásluhám. V skutočnosti aj keď dávajú dar za sto, premýšľajú o odmene za tisíc. Keď títo sekulárni ľudia robia bohoslužby kvôli túžbe po odmene, je to ako zamiešanie jedu do lahodného jedla a jeho zjedenie. Nemali by ste teda v živote piť jed, ktorým je túžba po sláve. Musíte sa úplne vzdať vecí, ktoré na povrchu vyzerajú byť dharmou, ale v skutočnosti sú svetským fenoménom. Bolo by dobré, ak by ste vydržali byť oddanými a usilovnými a praktizovali čistú Budhovskú dharmu.“
Učeníci sa potom opýtali: „Môžeme ukázať nejaké malé svetské zjavy, ak to pomôže vnímajúcim bytostiam?“
Velebný povedal: „Ak je motív ukázania svetského zjavu úplne nesebecký, je to dovolené. Je to však naozaj veľmi ťažké. Ak človek robí vecí pre ostatných kvôli svojej vlastnej nenásytnosti, nedokáže pomôcť ani sám sebe, ani nehovoriac o druhých. Je to presne ako keď ide plávať človek, ktorý nevie plávať. Nielenže nedokáže plávať, namiesto toho ešte utrpí smrť utopením. Preto je lepšie nehovoriť o robení vecí pre druhých, kým človek nepochopí skutočnosť o prázdnote. Bez kultivácie a uvedomenia je pomáhanie vnímajúcim bytostiam ako keď slepý vedie slepých. Človek by nakoniec upadol do priepasti sebeckosti. Prázdny priestor je v skutočnosti bezmedzný a počet vnímajúcich bytostí je tiež nespočítateľný. Keď človek dokončí svoju prax, existuje veľmi veľa spôsobov, ako zachrániť bytosti. Človek môže ponúknuť spásu bytostiam vždy a všade. Pred dokončením praxe by ste mali mať čisté úmysly a veľký súcit, usilovne hľadať Budhovstvo pre pomoc všetkým bytostiam. Prosím, vzdajte sa myšlienok na odev, jedlo, slávu a zisk. Prosím, znášajte ťažkosti a v srdci neste ťarchu. Takto by ste mali praktizovať. Toto je záchrana vnímajúcich bytostí. Toto je dosiahnutie cesty, praktizovanie a získanie všetkých konečných plodov pre seba a ostatných.“
Velebný Milarepa pokračoval: „Teraz tu nemôžem ostať omnoho dlhšie. Prosím, pamätajte na moje slová a pokračujte v mojej tradícii.“ Po týchto slovách vstúpil do hlbokej meditácie, čo sa prejavilo akoby zomrel vo veku 84 rokov. Bolo to na úsvite 14. decembra 1135. Hviezdy práve mizli preč a vychádzalo ranné slnko. Fyzické telo Velebného nadobudlo povahu dharmy, prejavujúc sa ako nirvána.
Posvätná scéna zhromaždenia sa nebeských bytostí a dakín bola v tej chvíli ešte ohromnejšia a veľkolepejšia. Na oblohe sa objavila obrovská dúha, ktorá vyzerala tak živo, akoby sa jej človek mohol dotknúť rukou. Všetky farby boli navzájom popretkávané a v strede dúhy bol lotosový kvet s ôsmimi lupeňmi. Nad lotosovým kvetom bola prekrásna mandala. Ani ten najlepší maliar na svete by nedokázal vytvoriť takú malebnú scénu. Päťfarebné oblaky sa na okrajoch premenili na transparenty, náhrdelníky, dáždniky a mnohé iné tvary. Ako dážď padali z oblohy rôzne druhy kvetov všetkých farieb. Farebné mraky sa pohybovali okolo vrcholu hory v štyroch smeroch. Centrum Chubaru obkolesili oblaky v tvare stúpy (budhistická stavba, pozn. prekl.). Každý počul príjemnú nebeskú hudbu a chvály. Zem bola zaplavená vôňou. Aj sekulárni ľudia mohli vidieť nebeské bytosti a Bohov po celom priestore s veľkolepými darmi. Ľudia neboli prekvapení, keď videli nebeské bytosti nahé; nebeské bytosti sa však obávali, že ucítia zápach ľudských tiel z mäsa a kostí, a preto si pri prechádzaní okolo ľudí často zakrývali tvár. Nebeské bytosti a ľudia sa niekedy spolu zhovárali alebo sa navzájom zdravili. Všetci videli tieto výnimočné scény.
Darcovia almužny z Nyanamu sa dopočuli, že Velebný vstúpil do nirvány a všetci prišli do Chubaru. Uviedli množstvo dôvodov, prečo by malo byť telo Velebného presunuté do Nyanam na pohreb. Hlavní učeníci však túto požiadavku odmietli. Darcovia almužny z Nyanamu teda požiadali, aby bol pohreb odložený na neskôr, aby tak veriaci z ostatných oblastí mali príležitosť vidieť Velebného. Darcovia almužny z Chubaru súhlasili. Ľudia z Nyanamu sa odišli dohodnúť a vrátili sa so skupinou silných mužov, s cieľom pokúsiť sa vziať telo Velebného násilím. Pohádali sa s darcami almužny z Chubaru a tento zmätok sa takmer zmenil na bitku. Hlavní učeníci to videli a povedali: „Všetci sme veriaci Velebného. Prestaňte sa prosím vás hádať. Keďže Velebný vstúpil do nirvány v Chubare, bolo by nevhodné mať pohreb v Nyaname. Prosím, počkajte jednoducho tu. Po kremácii určite dostanete nejaké pozostatky a popol na dary.“ Ľudia z Nyanamu si však mysleli, že majú veľký dav ľudí a mali v pláne násilne si vziať telo. Náhle sa na nebi objavila nebeská bytosť, ktorá hovorila hlasom Velebného.
Darcovia almužny, veriaci a učeníci boli nesmierne šťastní a naradostení, akoby znova videli Velebného. Prestali sa hádať a začali sa úprimne modliť. Nakoniec prostredníctvom nepredstaviteľnej premeny získali ľudia z Nyanamu ďalšie telo Velebného, pričom pôvodné telo ostalo pri hlavných učeníkoch a darcoch almužny v Chubare. Odniesli telo a spálili ho v Dudul Puk v snežných horách Lapchi. Opäť sa objavili päťfarebné dúhy, farebné oblaky, nebeská hudba, vôňa a ďalšie priaznivé znamenia ako pri nirváne.
V Chubare sa hlavní učeníci a darcovia almužny bez prestávky úprimne modlili šesť dní. Tvár Velebného sa náhle rozžiarila a nadobudla výzor 8-ročného dieťaťa. Viacerí hlavní učeníci sa zhovárali: „Rechungpa asi nepríde. Ak to budeme ďalej predlžovať, je možné, že nám neostane ani prach ako dar. Onedlho by sme mali pokračovať kremáciou.“ Potom sa postupne všetci išli naposledy pozrieť na tvár Velebného a presunuli telo do prednej časti jaskyne. Pripravili podstavec na kremáciu, položili tam telo a nakreslili mandalu. Hoci sa to nedalo porovnávať s nebeskými darmi, patrilo to medzi najlepšie dary z ľudského sveta. Kremácia sa mala konať na úsvite po všetkých modlitbách a rituáloch. Nech sa však akokoľvek snažili, nemohli zapáliť oheň. V tom čase sa na oblohe náhle objavila dúha a 5 dakín.
Ngandzong povedal: „Vôľa Velebného ako aj dakiny nám povedali, aby sme nepresúvali telo Velebného, kým sa nevráti Rechungpa. Rechungpa však neprišiel a telo sa asi začne čoskoro rozkladať. Čo máme robiť?“
Repa Zhiwa O povedal: „Na základe nariadení Velebného a dakín, berúc tiež do úvahy neschopnosť založiť oheň a spáliť telo, Rechungpa určite čoskoro príde. Iba sa úprimne modlime.“ Odniesli telo späť do jaskyne a pokračovali spolu v úprimných modlitbách.
Rechungpa v tom čase meditoval v chráme v Lorodole. Raz po polnoci, počas vnemu jasnosti a spánku, videl krištáľovú stúpu, ktorá osvetľovala celý prázdny priestor. Nespočetné dakiny sprevádzali stúpu na druhý svet. Na zemi boli všade jeho vadžra bratia a darcovia almužny. Nebo sa naplnilo spevom nebeských bytostí a dakín a všade boli nepredstaviteľné oblaky ako dary. Rechungpa sa poklonil stúpe. V stúpe sa náhle zjavila tvár Velebného a povedala Rechungpovi: „Syn môj, hoci si sa nevrátil domov včas, ako som ti kázal, budem šťastný, ak sa znova stretneme ako otec a syn. Je možné, že v budúcnosti sa nebudeme môcť často vidieť. Nestrať prosím túto vzácnu príležitosť a dobre sa pozhovárajme.“ Pri týchto slovách položil Velebný svoju ruku na hlavu Rechungpu a usmial sa na neho. Cítiac smútok aj radosť, Rechungpa získal neporovnateľnú vieru a ohromné vnemy.
Po zobudení sa si Rechungpa spomenul, že Velebný ho požiadal, aby sa vrátil v určitý čas a ostal veľmi zdesený: „Vstúpil už Velebný do nirvány?“ Hneď sa v ňom vynoril neznesiteľný žiaľ ako aj silná viera a úprimne sa modlil: „Majster, veľmi ma mrzí, že som neprišiel načas. Idem teda teraz!“ Ako na to pomyslel, na oblohe sa objavili dve mladé ženy a povedali mu: „Rechungpa, Velebný teraz ide do čistej zeme. Ak sa nepoponáhľaš, možno ho už v tomto živote neuvidíš. Prosím, ponáhľaj sa!“
Už pri pomyslení na svojho majstra sa Rechungpa veľmi túžil vrátiť späť. Okamžite sa vydal na cestu. Vtáci na chráme čvirikaním ohlasovali príchod svitania.
Rechungpa sa v duchu modlil a použil svoje nadprirodzené schopnosti. Doobeda preletel vzdialenosť, ktorú by kôň či somár prešiel za dva mesiace. Kým dorazil do Drinu, slnko vystúpilo hore a bol jasný deň. Keď si sadol kvôli odpočinku, pozrel sa hore a všade videl priaznivé mraky. Napríklad na hore, kde Velebný vstúpil do nirvány, bola obrovská bezhraničná klenba z oblakov, ktorá vyžarovala silné svetlo. Nespočítateľné nebeské bytosti a dakiny mali milodary pre päť zmyslov. Niektoré nebeské bytosti sa modlili, niektoré skladali sľuby, niektoré sa klaňali a iné spievali chválospevy. Pri tomto pohľade cítil Rechungpa zmiešané pocity smútku a radosti. S predtuchou sa spýtal jednej nebeskej bytosti: „Prečo ste priniesli tieto dary a koho si tým uctievate?“
Nebeská bytosť mu odpovedala: „Si hluchý alebo slepý? Nevieš o tomto špeciálnom stretnutí neba a zeme? Mila Zhepa Dorje ide do čistých zemí dakín. Nebeské aj ľudské bytosti si ho uctievajú darmi. Ty o tom nevieš?“
Rechungpa počul tieto slová a cítil obrovskú bolesť, akoby mu nôž prebodol srdce. Bežal k jaskyni, kde Velebný vstúpil do nirvány. Keď prišiel k plošine v tvare stúpy, ako vo sne sa mu zjavil usmiaty Velebný, ktorý povedal: „To prichádza môj syn Rechungpa?“
Keď to Rechungpa videl, mal veľkú radosť a myslel si, že Velebný ešte žije. Poklonil sa a pozdravil svojho majstra. Položil Velebnému mnoho otázok a dostal odpovede jednu za druhou. Napokon Velebný povedal Rechungpovi: „Syn môj, najprv musím odísť. Príď ku mne neskôr a ja ťa prijmem. Prosím, nezabudni na moje slová.“ Keď to Velebný dopovedal, okamžite zmizol.
S nepokojným pocitom išiel Rechungpa do Chubaru a keď prišiel k jaskyni, videl učeníkov a darcov almužny smutne sa modliť pri tele Velebného. Mnohí noví učeníci nikdy nevideli Rechungpu a zabránili mu pristúpiť bližšie. Rechungpa zaplakal s nesmiernou ľútosťou a zaspieval:
„Môj vzácny majster je ako súcitný otec,
s nepodmieneným súcitom;
Majster, počujete môj nárek,
s nepodmieneným súcitom?
Ľutujete ma pre moju bolesť,
och, môj súcitný otec a majster?“
Ako sa pieseň Rechungpu dostala do jaskyne, tvár Velebného sa náhle rozžiarila akoby bol nažive. Jeho telo sa zrazu samé vznietilo. Keď Repa Zhiwa O, Ngandzong Repa a ďalší hlavní učeníci ako aj darcovia almužny počuli pieseň Rechungpu, vyšli ho von privítať. Keďže noví učeníci ho nepoznali a nepustili ho dnu, Rechungpa bol veľmi smutný a nedostal sa dnu, kým nezaspieval sedem piesní ako dar. Nadšenie Rechungpu a jeho úprimné piesne pohli Velebným. Hoci už vstúpil do nirvány jasnosti a povahy dharmy, usadil sa v jasnosti a povedal novým učeníkom: „Moji učeníci, ktorí ste nedávno začali praktizovať, nerobte to. Rechungpa je ako lev a zaslúži si vašu úctu.“ Potom povedal Rechungpovi: „Syn môj, prosím, necíť sa tak zle. Môžeš prísť sem k svojmu otcovi.“
Všetci boli prekvapení a plní obdivu, keď videli tento zázrak. Mali veľkú radosť.
Rechungpa prišiel k telu, objal Velebného a hlasno zaplakal. Ohromený smútkom odpadol a spadol na zem. Keď sa prebral, videl učeníkov a darcov almužny okolo oltára. Ako čistý vadžra, telo Velebného neležalo, ale pevne sedelo v ohni, ktorý vychádzal z lotosového kvetu s ôsmimi okvetnými lístkami. Telo Velebného sedelo v strede v ohni nad lotosovým kvetom ako jeho tyčinka. Jeho pravá ruka bola nad plameňmi v pozícii ako pri vyučovaní, kým jeho ľavá ruka bola pri líci v pozícii spievania. Pred Rechungpom a ostatnými učeníkmi Velebný povedal: „Vypočujte si prosím poslednú pieseň odo mňa, starého muža.“ Na oltári potom zaspieval pieseň šiestich základov:
„Môj milovaný syn Rechungpa,
vypočuj si môj závet a poslednú pieseň;
Pri znovuzrodeniach v mori ohňa troch ríš,
päť zložiek a iluzórne telo, to je kľúč;
S túžbou po vonkajších znakoch a bežiacich odkazoch,
svetské veci sa nikdy neskončia.
Žiadne ďalšie svetské záležitosti, Rechungpa!
V iluzórnej transformácii,
nezaťažená myseľ je kľúčom;
Ak je myseľ hnaná telom,
povaha dharmy a skutočnosť nikdy nebudú dosiahnuté.
Udržuj si pokojnú myseľ, Rechungpa!
Myseľ a hmota, prijatie a odmietnutie je chúlostivé,
základná múdrosť, to je kľúč;
Zameriavajúc sa na zmeny karmických vzťahov,
človek nikdy nepochopí zmysel nenarodenia.
Dobre si všímaj nekonečnosť života, Rechungpa!
Tento život a tamten život, prijatie a odmietnutie,
myseľ a zmysly v bardo, to je kľúč;
Často premýšľajúc o tele či nie,
človek nikdy nepochopí zmysel reality.
Dobre si všímaj realitu, Rechungpa!
Šesť ríš v zmätku ako mesto bez svetiel,
hriechy a karma sa zhromažďujú ako hora;
Keď pretrváva súženie ako nenásytnosť a hnev,
človek si nikdy nevšimne rovnosť ľudí.
Skoncuj s nenásytnosťou a hnevom, Rechungpa!
Tisíce Budhov v čistých zemiach,
výstižných a dobrých vo vyučovaní dharmy;
Keď sladkými slovami odpovedá a rozpráva o podobných princípoch,
človek nikdy nepochopí konečný zmysel.
Žiadne dočasné vyučovanie, Rechungpa!
Majstri, božstvá a dakiny,
nikoho z nich nevynechaj pri modlení;
Vznešený náhľad, dobré činy a spravodlivá prax,
medituj bez rozlišovania medzi týmito tromi.
Tento život, budúci život a bardo,
praktizuj akoby boli jeden a dobre si pamätaj dharmu.
Toto sú moje posledné slová pre teba,
ktoré ti na konci nechávam ako závet.
Bez ďalších slov na šírenie ostatným,
praktizuj podľa týchto slov, syn môj.“
Po týchto slovách Velebný znova vstúpil do jasnosti a povahy dharmy. Hneď ako Velebný vstúpil do nirvány, oltár zažiaril svetlom a premenil sa na štvorcový palác. Boli tam všetky druhy rozmerných, najúžasnejších darov, vrátane svetlých dáždnikov, farebných mrakov a transparentov. V jasnosti sa zjavili nebeské devy, ktoré spievali a tancovali na prekrásnu hudbu. Nebeskí chlapci a nebeské devy držali nad oltárom fľaše plné sladkej rosy ako dary. Spomedzi učeníkov a darcov almužny niektorí videli Velebného ako Hevadžru nad oltárom, niektorí ho videli ako Chakrasamvaru alebo Guhyasamaju a niektorí ho videli ako Vadžrajogína. V závislosti od rôznych karmických vzťahov a základní, všetci videli rôzne telá Budhu.
V tom čase zaplnilo priestor nespočítateľné množstvo dakín, ktoré spoločne spievali:
„V čase keď Velebný vstúpil do nirvány,
ľudia a nebeské bytosti, všetci v žiali;
Niektorí silno plačú a bez prestávky ronia slzy,
niektorí majú závrat, sú frustrovaní a nevedia sa o seba postarať.
Vnútorné teplo sa zapaľuje samo,
s plameňmi ako lotosový kvet s ôsmimi okvetnými lístkami;
Sedem pokladov a osem priaznivých znamení,
tisíce darov sa zjavuje v okamihu.
Lutna a kniha žalmov a všetky hudobné nástroje sú pripravené,
hrajú nemerateľne nádherné melódie;
Nebeské devy vychádzajú z ohňa,
prinášajú nesmierne vnútorné a vonkajšie dary.
Obklopené vôňou a príjemnou atmosférou,
sú dáždniky a transparenty vo vznešenosti;
Dary prichádzajú od priaznivých nebeských diev,
relikvie odišli s telom čistoty.
Fyzické telo spálené bez nakopených zbytkov,
majstrove relikvie sú vzácne a cenné;
Skutočné telo vysoké ako otvorený priestor,
s milosrdnými želaniami je radostné telo ako oblaky dharmy.
Schopnosti premeneného tela sa valia ako dážď kvetov,
privádzajú premnohé vnímajúce bytosti k zrelosti;
Povaha dharmy je prázdna a bez narodenia,
úplne bez akéhokoľvek narodenia.
Prázdnota je odlišná od narodenia a zániku,
zatiaľ čo narodenie a zánik sú prázdne;
Toto je hlboký zmysel prázdnoty a existencie,
a mali by ste v tom mať jasno.“
Keď dakiny dospievali túto pieseň, takmer sa stmievalo. Obloha postupne stmavla a oheň na oltári už vyhasol. Prekvapení jasnosťou v oltári a okolo neho, učeníci sa pozreli dnu a uvideli v strede oltára jasnú stúpu. Vnútri nej niektorí videli Chakrasamvara, niektorí videli Vajrayogini alebo Hevajra, iní videli zvon Vadžra, paličku, fľašu, mudru a všetky možné charaktery tela, reči a mysle. Niektorí tiež videli zlatý jas, morskú vodu, oheň alebo nič.
Učeníci otvorili dvere na oltári, aby horúci vzduch mohol vyjsť s tým, že nasledujúceho dňa sa vrátia po relikvie. V tom čase sa tiež objavilo mnoho nepredstaviteľných podivuhodných znamení. V tú noc všetci spali s hlavami obrátenými smerom k dverám oltáru. Hneď ako sa Rechungpa ráno zobudil, videl päť dakín prichádzať k oltáru pre dary, pričom niesli náhrdelníky, ozdoby z kostí, ozdobné šperky a dary pre päť zmyslov. Po chvíli videl päť hlavných dakín, ako držia niečo žiarivé z oltára a letia preč. Ohromení týmto zjavom, Rechungpa si náhle uvedomil, že tie dakiny vzali preč relikvie Velebného. V panike vybehol von a videl, že dakiny sú už s relikviami vo vzduchu. Išiel späť a zobudil všetkých ostatných učeníkov. Keď otvorili dvere na oltári a pozreli sa dnu, videli, že neostala ani jedna relikvia. Rechungpa s veľkým žiaľom prosil dakiny, aby nechali nejaké relikvie pre učeníkov v ľudskom svete.
Dakiny odpovedali: „Vy, hlavní učeníci, ste obdržali tie najlepšie relikvie a videli ste skutočné telo. Ak to nie je dosť, modlite sa prosím k Velebnému a on vám to prirodzene dá. Pokiaľ ide o ostatných ľudí, v porovnaní s Velebným, ktorý je jasný ako slnko a mesiac, oni nie sú ani svetlušky. Načo by im boli relikvie? Tieto relikvie patria nám.“ Potom sa nehybne zastavili vo vzduchu. Keď si vypočuli slová dakín a zamysleli sa, vedeli, že tie slová boli správne a veľmi sa kajali.
Potom videli päťfarebné žiarivé svetlo vychádzajúce z rúk dakín a relikvie Velebného – vo veľkosti vtáčieho vajca – padajúce na oltár. Učeníci videli relikvie prichádzať dole a všetci sa po nich načiahli. Relikvie náhle vyleteli do vzduchu a znova sa zlúčili so svetlom z rúk dakín. Svetlo sa náhle rozdelilo na dve časti: jedna bola levím trónom s vankúšom so slnkom a mesiacom a druhá bola stúpou s keramickou glazúrou. Zo stúpy vychádzalo svetlo piatich farieb, červenej, bielej, modrej, žltej a zelenej. Toto svetlo osvetlilo tritisíc svetov. Velebný Milarepa sedel v strede, obklopený tisíc a dvomi Budhami a s miliónmi dakín zhromaždenými kvôli darom. Dve nebeské devy držali zospodu stúpu.
Po skončení piesne dakiny vzali stúpu a chystali sa pozvať Velebného do čistých zemí dakín. Vtedy si Repa Zhiwa pomyslel: „V mene vnímajúcich bytostí na tomto svete by som mal poprosiť dakiny, aby nechali túto stúpu ako dar učeníkom v ľudskom svete.“ Potom sa smutne a s vážnosťou modlil.
Keď dakiny preleteli ponad hlavných učeníkov so stúpou v ruke, zrazu z nej vyžiarilo mnoho lúčov svetla. Z hlavy každého učeníka tiež vyžiaril jeden lúč. Všetci videli Velebného vyletieť zo stúpy do vzduchu, pričom sa premieňal na Hevajru, Chakrasamvaru, Guhyasamaju a nespočítateľných Budhov, obklopený dakinami. Nakoniec sa všetci Budhovia a Bódhisattvy premenili na svetlo a vošli Velebnému do srdca. Hrala nebeská hudba a Velebný bol privítaný vo Východnej čistej zemi Abhirati.
Niektorí učeníci videli radostné telo Velebného sedieť na levom tróne s ornamentami. Odprevádzali ho štyri dakiny vedené Guhyasamajom. Pri nepredstaviteľnej nebeskej hudbe a s oblakmi darov leteli do Východnej čistej zeme Abhirati.
Keď stratili Velebného z dohľadu a nezískali relikvie do daru, všetci hlavní učeníci hlasno zaplakali a smutne sa modlili. Zrazu počuli z oblohy hlas Velebného: „Učeníci moji, nebuďte prosím smutní. Pod skalou útesu nájdete štyri vpísané znaky. Potom nájdete dar.“ Hľadali všade pri útese a našli vpísané slová na skale, ktoré sú dodnes viditeľné v chráme v Chubare.
Učeníci videli, že Velebný odišiel na druhý svet a boli veľmi smutní. Vedeli tiež, že sa budú môcť znova narodiť vo Velebného čistej zemi. Okrem toho pochopili, že všetky prejavy Velebného boli pre Budhovskú dharmu a vnímajúce bytosti. S odhodlaním a nadšením prospieť sebe aj ostatným si išli prečítať Velebného závet a pohľadať zlato pod kozubom.
Hoci vedeli, že Velebný nemal zlato, všetci aj tak poslúchli jeho vôľu a pozreli sa pod kozub. Ako očakávali, pod kozubom bol kúsok vlnenej látky, v ktorej bol malý a ostrý nôž ako aj šidlo pripevnené k jeho rukoväti. Okrem toho bol v látke zabalený aj malý kúsok cukríka a brúsik. Pozorne prezreli nôž a našli na ňom slová: „Týmto nožom odrežte cukrík a látku a nikdy sa neminú. Týmto spôsobom môžete ponúknuť cukrík a látku všetkým. Ktokoľvek zje kúsok cukríka alebo dostane látku, nespadne do Troch nižších ríš. Toto jedlo a odev samadhi od Milarepu bolo podporené majstrami a Budhami. Každý, kto počuje moje meno a má vieru, nespadne do Troch nižších ríš po sedem generácií a tiež si dokáže spomenúť na veci z minulosti za posledných sedem generácií. Toto je proroctvo Budhov a Bódhisattiev. Ak niekto povie, že Milarepa má zlato, ten človek by mal jesť výkaly.“ Učeníci boli v hlbokom smútku, no po prečítaní poslednej vety závetu nemohli zadržať smiech. Všetci sa radovali.
Nakrájali teda cukrík nožom. Nech krájali koľko chceli, stále z neho ostávalo. S látkou to bolo rovnaké - nech krájali koľko chceli, kus látky sa nezmenšil. Nakoniec každý dostal kúsok cukríka a látky. Po zjedení cukríka sa chorí vyliečili. Tí so slabými vrodenými kvalitami, ktorých trápili súženia, si tiež pomaly zvýšili svoju múdrosť a láskavosť.
Počas pohrebného obradu z oblohy zostúpili kvety piatich farieb. Väčšina z nich zmizla, než klesli k hlavám ľudí a niektoré dopadli na zem. Keď ich ľudia zdvihli, všimli si, že okvetné lístky boli tenké a jemné ako krídla včiel a nesmierne nádherné.
Blízko Chubaru padajúce nebeské kvety pokryli zem a siahali až po členky či kolená. V iných oblastiach tiež padali kvety ako snehové vločky. Keď sa obrad skončil, tieto úchvatné znamenia sa postupne vytratili.
Po mnoho nasledujúcich rokov, počas dní, keď si ľudia pripomínali Velebného, na oblohe sa objavovali dúhy a z neba padali kvety. Vzduchom sa niesli nebeské melódie a príjemné vône a diali sa aj mnohé ďalšie zázraky. Okrem toho na zemi kvitli mnohé druhy úžasných kvetov. Úroda bola rok čo rok hojná a neboli žiadne choroby ani vojny. Udiali sa všetky druhy zázrakov, jeden za druhým, a bolo ich príliš veľa na to, aby sa dali vymenovať.
(Koniec.)
