(Minghui.org) Odmalička som miloval pikantné jedlá. Mal som pocit, že jedlo bez čili papričiek nemá chuť. Nechápal som, prečo ľudia čili zo svojho jedla zvyknú vyberať. V detstve som po zjedení štipľavého jedla niekedy plakal od bolesti v žalúdku. No na ďalší deň som v jedení pokračoval, akoby sa nič nestalo.
Majster povedal:
„Keď sme pri otázke jedla, okrem jedenia mäsa by človek nemal byť pripútaný ani k žiadnemu inému jedlu.“ (Čuan Falun, Siedma lekcia)
Keď som sa stal praktizujúcim, nechápal som, že je to pripútanosť. Bolo to asi tým, že to už bolo súčasťou môjho života a Majster nikdy špecificky nehovoril o tom, že by sme nemohli jesť štipľavé jedlá.
Nevenoval som tomu pozornosť až do dňa, keď som si dal svoje obľúbené jedlo – miešané vajíčka s čili paprikou. Vajíčka boli uvarené s malými zelenými čili a boli extrémne štipľavé. Moja rodina to nedokázala zjesť. No mne to veľmi chutilo. Nechcel som, aby sa to vyhodilo, tak som to zjedol za všetkých. Trocha ma potom bolelo brucho, no ignoroval som to.
Zobudil som sa a v ruke som držal malého cherubína. Bol asi veľkosti dlane a po tvári mu tiekli slzy. Spýtal som sa: „Čo sa deje? Prečo si taký smutný?“
Cherubín plakal a povedal: „Už tu nechcem zostať. Odchádzam!“ Vyskočil z mojej dlane a utekal s plačom preč. Odišiel zo spálne, bežal cez obývačku a hore po schodoch.
Bál som sa oňho, lebo bol veľmi maličký, a tak som za ním utekal, aby som videl, či je v poriadku. Keď som dobehol do obývačky, stál tam veľký vysoký muž. (Myslím, že to bolo Majstrovo telo Zákona). Povedal: „Nie je potrebné ho sprevádzať. O niekoľko dní bude späť.“ Potom som sa zobudil a uvedomil som si, že to bol sen.
Čoskoro potom som obedoval s iným praktizujúcim. Povedal som mu: „Myslím si, že cherubín ušiel, pretože som jedol príliš veľa čili papričiek. Majster povedal, že bude späť o niekoľko dní, no nie som si istý, či sa môže vrátiť.“
O dva dni neskôr som mal ďalší sen. Bol som krásnou vílou a priniesol som cherubína späť. Držal som ho ako vzácny poklad a usmieval sa naňho. On sa tiež smial na mňa.
S niekoľkými ľuďmi sme potom jedli spolu za veľkým stolom. Niekto mi dal malú lyžičku a chcel, aby som kŕmil cherubína. Na lyžičke bola kvapka zlatej tekutiny. Predo mnou sa zjavil obraz, ktorý ukazoval, že tekutina bola vyprodukovaná mojím tráviacim systémom z jedla, ktoré som zjedol.
Keď cherubín zjedol obsah lyžičky, chytil mi ruku a chcel sa ísť von hrať. Videl som misku polievky a chcel som ju zjesť, no cherubín ma chytil za ruku a namiesto toho sme sa vydali na cestu okolo sveta.
Tento cherubín bol veľmi nezbedný a hravý. Keď sme si dali prestávku, navrhol som, aby sme sa vrátili späť na polievku, no cherubín nechcel. Povedal niečo ako: „Nechcem nič jesť a nechcem ani, aby si ty niečo jedol.“
Vyzeral zahanbene a usmial sa na mňa. Trocha som si ho doberal, načo bol ešte viac zahanbený. Jeho výraz bol veľmi nevinný a milý.
Majster povedal:
„Niektorí ľudia hovoria, že jednoducho radi jedia určité jedlo – to je takisto túžba. Po dosiahnutí určitej úrovne kultivácie nebude mať praktizujúci túto pripútanosť.“ (Čuan Falun, Siedma lekcia)
