(Minghui.org) V zbierke príbehov „Sou Shen Ji“ je zaznamenaný aj príbeh, ktorý hovorí o Xu Xu v období neskoršej dynastie Han. Xu Xu bol úradník známy svojím silným zmyslom pre spravodlivosť v oblasti práva. Keď pôsobil ako správca okresu Xiaohuang, v susednom okrese nastala veľká invázia kobyliek, ktoré spustošili celú vegetáciu. Keď sa však pažravé kobylky valili cez okres Xiaohuang, nezastavili sa a prešli tadiaľ bez toho, aby spôsobili akúkoľvek škodu.
Keď sa guvernér dopočul, že Xu Xu toho pre obmedzenie invázie kobyliek veľa nespravil, nahneval sa a Xu Xu bol zo svojej pozície zosadený.
Na všeobecné zdesenie, hneď ako Xu Xu prišiel o svoju pozíciu a opustil okres Xiaohuang, kobylky sa v obrovských množstvách vrátili. Ľudia z oblasti sa zhromaždili a šli guvernéra žiadať o návrat Xu Xu. Opisovali ho ako výnimočne dobrého úradníka a spomenuli aj, že keď mal na starosti okres Xiaohuang, dokonca ani kobylky sa k nemu neodvážili priblížiť.
Keď guvernér pochopil, ako to skutočne bolo, ospravedlnil sa Xu Xu a opýtal sa ho, či by znova nenastúpil na svoje miesto. Keď bol Xu Xu znova na svojej pozícii, kobylky z okresu Xiaohuang okamžite odleteli.
Z pohľadu guvernéra by sa pri takomto nešťastí mali úradníci obávať dňom i nocou a tvrdo pracovať na boji s nešťastím. Mali by žiadať o dotácie a jedlo od centrálnej vlády a mali by jej tiež každú chvíľu posielať expresné správy. Okres Xiaohuang na čele so Xu Xu však zvolil „pasívny prístup“. Ukázalo sa, že to bol jediný okres, ktorý unikol stratám pri invázii kobyliek.
Ako sa to mohlo stať?
Pohromy majú oči
Zdá sa, že veľké pohromy v dejinách – či to bol Justiniánsky mor, čierna smrť v Európe alebo smrteľná španielska chrípka a ďalšie – sa diali s akýmsi predpripraveným usporiadaním.
Vezmime ako príklad Justiniánsky mor. Na jar roku 542 v Konštantínopole, hlavnom meste Východorímskej ríše vypukla veľká epidémia, ktorá trvala štyri mesiace. Ľudia si mysleli, že epidémia je preč, no bola to len prestávka pre tých, ktorí jej predtým unikli.
Vyzeralo to, že mor nasleduje vychodenú cestu a šíri sa z jedného miesta na druhé. V roku 558 sa zrazu vrátil späť do Konštantínopolu, kde zdevastoval mesto po druhýkrát a zabil obrovský počet obyvateľov.
Rím mal v tom čase nazhromaždených už niekoľko skúseností s prevenciou epidémií a systém zdravotnej starostlivosti v Byzantskej ríši bol dobre rozvinutý a bol schopný poskytovať obyvateľstvu lieky, aby sa mor nemohol šíriť. Ľudia začali nosiť masky a snažili sa ostávať vo svojich domoch.
Tieto snahy mali však len malý účinok. Historik Evagrius Scholasticus, ktorý osobne Justiniánsky mor zažil, opísal situáciu vo svojej knihe Cirkevné dejiny (431-594) takto: „Spôsoby prenosu choroby boli rôzne a nevysvetliteľné: niektorí umreli len po spolužití s nakazenými, iní po dotýkaní sa nakazených, ďalším stačilo vojsť s nakazenými do jednej miestnosti, iní sa zas často zdržiavali na zaľudnených miestach. Niektorí z nakazených miest ušli, no preniesli chorobu na iných. Niektorí boli od nákazy úplne ušetrení, aj keď sa stretávali s mnohými nakazenými a dotýkali sa chorých ale aj mŕtvych. Niektorí dokonca túžili zomrieť po smrti svojich detí či priateľov, a preto sa čo najviac stretávali s chorými, no aj tak sa nenakazili; akoby mor bojoval proti ich motívu.“
Iný historik, ktorý bol svedkom devastačného účinku moru, bol Ján z Efezu. Bol tiež autorom knihy „Životy východných svätcov“. Ján opísal, ako v strachu cestovali z jedného miesta na druhé a snažili sa ujsť pred smrteľnou chorobou: „Deň po dni sme, tak ako všetci ostatní, stáli zoči-voči smrti. Večer sme si mysleli, že smrť po nás príde v noci a keď svitlo ráno, naša tvár celý deň čelila smrti.“
Ján sa sám snažil pred nákazou uniknúť, no bez ohľadu na to kam šiel, epidémia ho nasledovala, až kým už nebolo kam ísť.
„V týchto krajoch sme videli pusté a stonajúce dediny a mŕtve telá roztratené po zemi, ktoré nemal kto vziať (a pochovať),“ opísal.
Niekedy bola v mestách infikovaná len jedna či dve rodiny, pričom zvyšok domácností ostal v bezpečí. V ďalších mestách prežilo len zopár ľudí a celé mestá boli zničené.
Niektorí si mysleli, že pre nákazou unikli, no zomreli neskôr v nasledujúcom roku. Čo bolo ešte ťažšie pochopiť bolo, že niektorí obyvatelia úspešne z oblastí nákazy utiekli do miest bez infekcie. No keď sa epidémia do toho mesta dostala, tí ktorí sa nakazili, boli tí istí, ktorí tam predtým ušli. Ľudia o týchto zvláštnych veciach hovorili a považovali ich za neuveriteľné.
Mestá boli paralyzované; zábava utíchla; nebol tam viac obchod a remeselníctvo so službami stagnovali, pričom na poliach zostala nepozberaná úroda. Po epidémii prišiel hladomor, inflácia a nedostatok potravín. Tí, čo ušli pred morom, nedokázali prežiť hlad a nakoniec umreli na vyhladovanie.
Poučenia z histórie
V spoločnosti vládla pesimistická nálada a ľudia začínali veriť, že nikto nevie, ako to nakoniec dopadne.
Procopius, byzantský historik, opísal obete vo svoje knihe „Tajná história“. Uvádza tam, že trpia ilúziami, nočnými morami, horúčkou a opuchmi v slabinách, v podpazuší a za ušami. Procopius si vybavuje, že zatiaľ čo niektorí trpiaci upadli do kómy, iní trpeli silnými halucináciami. Mnohé obete ešte niekoľko dní pred smrťou trpeli, zatiaľ čo iné zomreli takmer okamžite po prepuknutí príznakov. Z vypuknutia epidémie obviňoval cisára Justiniana, o ktorom prehlásil, že to bol buď diabol, alebo že cisára potrestal Boh za jeho zlo.
Byzantskí intelektuáli zdieľali rovnaké pochopenie a mnohí z nich verili, že bohatí a elitní Rimania sa už po veľmi dlhý čas oddávali luxusu a pôžitkom a nedodržiavali učenie Stvoriteľa a narušovali vládu práva v ľudskej spoločnosti. Výsledkom bola epidémia, ako varovanie Nebies.
Ľudia, ktorí zažili bolesť a utrpenie, cítili, že epidémia má oči – ľudia, ktorí boli zúfalí a chceli utiecť, to nedokázali spraviť, zatiaľ čo iní, ktorí ostali, boli v bezpečí a zdraví. Z tejto devastačnej epidémie spísali ponaučenia, aby ľudia nezabudli na príčinu epidémie – to, že ľudia zabudli na učenia Stvoriteľa.
Ako si stále viac ľudí uvedomovalo, že boli potrestaní za svoj morálny úpadok a bezcharakterné oddávanie sa túžbam, čo narušilo vôľu nebies, mor postupne ustupoval.
„Odklon od Boha“ zaviedol ľudstvo na scestie
Niekto si môže povedať, že žijeme v 21. storočí a že moderná veda vyvinula veľké dáta, genetické technológie a ľudia ovládajú taje mikroskopického sveta. Pravdou však je, že vedci, ktorí sa stali vo svojich oblastiach autoritami, sa skláňali a mali pokoru pred tajomstvami Matky prírody. Vedecký pokrok a rozvoj nie je nevyhnutne v protiklade ku duchovnej viere. V skutočnosti je medzi nositeľmi Nobelovej ceny viac než 80 % tých, ktorí majú nejakú formu duchovnej viery.
V dnešnej ateistickej Číne, v ktorej vládne Čínska komunistická strana (ČKS), ľudia viac neveria v Bohov a v nebesia; komunisti učia ľudí bojovať s nebom a zemou, pričom veria, že ľudská sila dokáže poraziť a zmeniť Matku prírodu. Nespočetné množstvo ľudí je podvedených lžami a ateizmom a uverili v triedny boj a v to, že moc pochádza z hlavne pušky. Zabudli na jemné princípy rešpektu voči tomu, čo je božské a na to, že dobro a zlo budú náležite odmenené.
Ľudská veda je naozaj dosť pokročilá, no stále nemôžeme poraziť „bohov epidémie“. Tvárou v tvár tsunami, zemetraseniam, veľkým požiarom či epidémiám, sú ľudské bytosti veľmi slabé a zraniteľné.
Práve teraz ľudstvo čelí pandémii Covid-19. Môžu byť „bohovia epidémie“ zahnaní tvrdo presadzovanými karanténami a obmedzením pohybu zo strany ČKS?
Bez jasného pochopenia zla „ateizmu“ a hlbokej reflexie ohľadne drastického úpadku ľudskej morálky a skazenosti v ľudských mysliach i srdciach, a bez skutočnej obnovy tradičnej kultúry a viery, môže byť len márnym dúfaním, že pandémia nejako „sama zmizne“.
Keď v roku 2020 prepukol Wuhanský koronavírus, mnohí nakazení občania mesta Wuhan dostali v tej najzúfalejšej situácii novú šancu na život tým, že úprimne recitovali slová „Falun Dafa je dobrý; Pravdivosť- súcit-znášanlivosť sú dobré“. Ich zázračné uzdravenia by nikdy nemohli byť vysvetlené ateistickými doktrínami. Niektorí ľudia veria, že je to vďaka ich dobrým srdciam a spravodlivej podpore Falun Dafa tvárou v tvár tyranskému prenasledovaniu od ČKS, ktoré boli vypočuté Bohmi a odmenené požehnaním.
