Čínska komunistická strana prepisuje históriu, no história sa nedá zmeniť

(Minghui.org) História je pevná vec, z ktorej sa môžeme len poučiť, ale nie zmeniť ju. Avšak odkedy sa Čínska komunistická strana (ČKS) dostala k moci v roku 1949, mení dejiny vo svoj prospech. Čínska civilizácia siaha prinajmenšom 5000 rokov dozadu, takže história Číny nie je rovnaká ako krátka história ČKS, čo je faktom, ktorý ČKS nemôže zmeniť.

ČKS sa však nikdy neprestala snažiť prepisovať históriu, aby Číňanom, najmä mladším generáciám, vymývala mozog komunistickou ideológiou, zasievala do ich myslí strach a posilnila si svoju totalitnú vládu. Jedným z takýchto príkladov je najnovšia revízia histórie ČKS, ktorá zahŕňa odstránenie tragédií politického hnutia a zmazanie Kultúrnej revolúcie z jej historických kníh.

Podľa Sing Tao Daily a ďalších spravodajských médií, najnovšia verzia Histórie ČKS, ktorá vyšla vo februári tohto roka, odstránila obsah týkajúci sa tém ako zhengfeng (alebo „náprava“, ktorá mieri na ľudí s odlišnými názormi ako ČKS), fanyou (protipravičiari), Veľký skok vpred a ľudové komúny. Škoda spôsobená Kultúrnou revolúciou bola taktiež zmazaná a jej pohroma bola vyhlásená za iniciatívu proti korupcii a elitným skupinám.

V tomto článku sa budeme venovať tejto téme a vysvetlíme, prečo je takéto podanie histórie zavádzajúce. Kultúrna revolúcia bola v skutočnosti katastrofou, a to z kultúrneho aj politického hľadiska. Podporila korupciu a elitnú triedu ČKS, ktorá dodnes vykorisťuje čínsky ľud.

Nevídaná kultúrna katastrofa

Čína má históriu dlhú približne 5000 rokov a Peking bol hlavným mestom niekoľkých dynastií. Lenže na začiatku Kultúrnej revolúcie v roku 1966 bola v Pekingu spustená kampaň známa ako „zničiť štyri staré veci“ (staré myšlienky, starú kultúru, staré zvyky a staré obyčaje). Pod vedením extrémnych študentov, známych ako Červené gardy, išlo v podstate o ničenie pamiatok, objektov, bitie ľudí a rabovanie domov. Čoskoro sa to rozšírilo do celej Číne a spôsobilo to nesmierne straty.

V tom čase bolo vyplienených viac než 114 000 domácností v Pekingu, vrátane 1061 v len samotnej obytnej štvrti Fusuijing. Ukoristené knihy, umelecké diela a archeologické predmety sa pálili osem dní. Len v samotnom Pekingu bolo skonfiškovaných viac než 2,35 milióna starobylých kníh, spolu s približne 4 miliónmi kaligrafií a umeleckých diel a starožitným nábytkom. Zničené boli aj mnohé umelecké diela v Letnom paláci, neoceniteľnej cisárskej záhrade z dynastie Qing.

Podobné veci sa prihodili v Šanghaji a ostatných mestách. Dvojmetrová socha Budhu spolu s približne 1 000 malými soškami v známom chráme Longhua boli rozbité na kusy. Soche dokonca odsekli hlavu. No funkcionári ČKS nad tým len jednoducho pokrčili plecami. „Domácnosti 100 000 kapitalistov [v Šanghaji] boli vyplienené,“ poznamenal vtedajší premiér  Zhou Enlai, čím naznačil, že títo nepriatelia štátu si zaslúžili takéto zaobchádzanie.

Po celej Číne bolo vyrabovaných približne desať miliónov domácností. Na historických pamiatkach po celej Číne sa odohralo nespočetné množstvo tragédií a mnohí učenci, známe osobnosti a bežní občania sa stali terčmi útokov a niektorí boli dokonca zabití.

Známy spisovateľ Qin Mu raz povedal: „Toto je nevídaná katastrofa. Milióny ľudí sa stali obeťami a zomreli, početné rodiny sa rozpadli a mládež sa zmenila na chuligánov, spálilo sa nespočetné množstvo kníh a zničili sa historické pamiatky. Dokonca aj hroby predkov boli rozkopané a v mene revolúcie bolo vykonaných veľmi veľa zločinov.“

Takéto vraždy, podpaľačstvo, rabovanie, lúpeže a poškodzovanie histórie a kultúry však ČKS teraz označuje za protikorupčnú kampaň.

Úradníci spreneverili kultúrne relikvie

Ako zvyčajne, v mene „zničenia štyroch starých vecí“ sa Kultúrna revolúcia stala príležitosťou, počas ktorej si najvyšší predstavitelia ČKS mohli nahromadiť majetok. Patrili medzi nich Chen Boda, Jiang Qing, Kang Sheng a ostatní. Medzi vysokými funkcionármi ČKS to nebolo tajomstvom, ale len veľmi málo bežných občanov, najmä z mladšej generácie, si to uvedomuje.

Jiang Qing, posledná manželka Mao Ce-tunga a Kang Sheng, vtedajší podpredseda Ústredného výboru ČKS, šli v roku 1970 „nakupovať“ na Úrad pre správu kultúrnych pamiatok v Pekingu. Jiang si vybrala 18-karátové francúzske vreckové hodinky zdobené takmer 100 perlami a drahokamami spolu so štyrmi zlatými retiazkami. Za hodinky zaplatila len 7 yuanov.

Potom, čo Kang zomrel v roku 1975 a Kultúrna revolúcia sa skončila v roku 1976, v 90. rokoch 20. storočia sa v Letnom paláci konala interná „výstava“, na ktorej bolo vystavených približne 1 000 relikvií, ktoré vlastnil Kang. Medzi nimi sa nachádzali 3000 rokov staré bronzové predmety, 2000 rokov stará pečať generála Han Xin z dynastie Han, najstarší rukopis Hong Long Meng (Sen o červenej komore) a pečať veľkej starobylej osobnosti Zheng Baiqiao. Kang tiež vyrazil svoju vlastnú pečať na niektoré relikvie z obdobia dynastie Tang, aby preukázal ich „vlastníctvo“.

Keď sa Kultúrna revolúcia skončila, Ministerstvo kultúry sa rozhodlo vrátiť niektoré predmety vzaté maliarovi Ye Qianyu. Lenže niektoré z nich boli „nenávratné“, pretože si ich vzali vysokopostavení úradníci ČKS. Ministerstvo poskytlo Ye-ovi len nasledujúci zoznam: Chen Boda (9 predmetov), Lin Biao (11 predmetov), pár Kang Sheng (8 predmetov), Jiang Qing (3 predmety) a ostatní.

Červené gardy si počas Kultúrnej revolúcie taktiež nahromadili majetky. Spisovateľ Feng Jicai urobil rozhovor s členom Červenej gardy, ktorý bol v publiku, keď bol Mao Ce-tung na Námestí nebeského pokoja v jeseni 1966. Po tejto udalosti bolo na zemi roztrúsených mnoho zlatých tehličiek. Podľa člena Červenej gardy, on a ostatní si pri rabovaní bohatých ľudí často brali cennosti, ako zlaté tehličky alebo kúsky zlata. Keď rozvášnené davy divoko poskakovali v Maovej prítomnosti, niektoré z týchto „trofejí“, ktoré si nazbierali, im jednoducho vykĺzli z vreciek...

Mao: Koreň korupcie

Kedysi v Číne takmer každý vlastnil výtlačok Maových diel a Malú červenú knižku. Málokto však vie, že Mao za túto knihu dostával honoráre. V jednom článku sa uvádza, že Mao dostal v roku 1967 honorár vo výške približne 5,7 milióna yuanov, čo stačilo na to, aby bol v tom čase najbohatším človekom v Číne.

Keď zahraničný čínsky ekonóm Mao Yushi napísal články v roku 2011, ktoré odsudzovali diktátorstvo a skorumpovaný života Maa Ce-tunga, niektorí tvrdili, že počas Maovej éry neexistovala korupcia. Lenže ľudia, ktorí poznajú históriu, vedia, že to jednoducho nie je pravda.

Novinár Wang Shiwei si všimol Mao Ce-tungov vkus pre krásne ženy a privilégiá funkcionárov ČKS ešte počas pobytu v Yan'ane (mesto na úrovni prefektúry v regióne Shanbei v provincii Shaanxi, kde mala ČKS sídlo predtým, ako si uzurpovala moc v roku 1949). „Existujú tri úrovne oblečenia a päť úrovní jedla,“ napísal vo „Wild Lilies“ v roku 1942. V rovnakom článku tiež napísal o tom, ako sa funkcionári ČKS oddávali spevu, tancu a ženám. V priebehu niekoľkých mesiacov bol kritizovaný a neskôr bol popravený.

Jung Chang, britský spisovateľ narodený v Číne, to tiež zaznamenal v knihe Mao: Neznámy príbeh. Ešte v Yan'ane, Mao požiadal Ding Ling, cisársku literátku, aby zostavila zoznam krásnych mladých žien v tej oblasti, aby im mohol prideliť tituly cisárskych konkubín. Počas Veľkého čínskeho hladomoru medzi rokmi 1959 a 1961 dal Mao postaviť mnoho luxusných palácov po celej Číne. Peng Dehuai, jeden z najúspešnejších generálov ČKS a prvý minister národnej obrany, bol za kritiku Maovho skorumpovaného životného štýlu zosadený a neskôr zomrel vo väzení.

Zhang Yaoci, dôstojník zodpovedný za Maovu osobnú ochranku, tiež opísal Maov osobitný život. Dokonca aj keď si potreboval dať prišiť gombík na košeli, nechal si to spraviť v hoteli Jinjiang v Šanghaji. To znamenalo, že to určený človek prepravil špeciálnym lietadlom a neskôr to vyzdvihlo znova špeciálne lietadlo... Okrem toho, Mao uprednostňoval ryby z Wuchangu v provincii Hubei, Qiantangjiang z provincie Zhejiang a Taihu z provincie Zhejiang. Tieto ryby mu boli dodané špeciálnymi lietadlami.

Korupcia sa začala na vrchole a v jadre a časom sa ešte viac rozmohla. Aj ostatní úradníci si podobne užívali luxusný život z verejných finančných prostriedkov.

Niektoré spravodajské médiá v Hongkongu informovali o obytnom sídle, ktoré vlastnil Kang Sheng a jeho manželka Cao Yi’ou. Má nádherné stavby a spolu 39 izieb. Aj ostatní vysokopostavení funkcionári ČKS mali osobité privilégiá vrátane tajnej služby, služobných bytov, zariadení, nábytku, áut, cigariet a vína výnimočných značiek, predmetov dennej potreby a vzdelávania detí. Všetky tieto služby boli od roku 1950 bezplatne poskytované ústredným úradníkom ČKS a ich rodinám. Do tejto kategórie patria Škola Bayi, Národná denná škola, Škola Jingshan, Stredná škola 101 a niektoré ďalšie, ktoré majú jedinečných zamestnancov a špičkové zdroje. Všetky tieto školy boli vytvorené nariadeniami ČKS. Bola to korupcia za bieleho dňa.

V tých časoch museli bežní občania študovať Maove texty a považovať ich za sväté písmo; inak by sa stali terčom útokov, že sú proti ČKS. Medzitým si ústrední funkcionári ČKS užívali skorumpovaný životný štýl, ktorý sľúbili „vykoreniť“. Napríklad, Mao odporučil Jin Ping Mei, najobscénnejšiu knihu v čínskej histórii, všetkým úradníkom na provinčnej úrovni v mene „štúdia“ ako sa so ženami v minulosti „zle zaobchádzalo“.

Rozsiahla korupcia počas Kultúrnej revolúcie

Známy učenec Yi Zhongtian povedal, že počas Kultúrnej revolúcie sa začala korupcia vo veľkom rozsahu. „V tej dobe museli ľudia v meste darovať cigaretu, aby si mohli kúpiť rebrá (kontrolovaný tovar) na varenie a roľníci museli dať vajíčka, aby mohli vojsť do mesta,“ napísal. „Mladí ľudia, ktorí boli poslaní do odľahlých oblastí, na tom boli ešte horšie – muž musel ponúknuť úplatok a žena svoje telo.“

Liu Binyan, spisovateľ a novinár, odhalil veľké úplatkárstvo v článku v roku 1978 „Ľudia alebo príšery“. Ako jeden z príkladov bol uvedený Wang Shouxin, riaditeľ a tajomník strany okresného podniku verejných služieb v provincii Heilongjiang, ktorý od novembra 1971 do júna 1978 spreneveril viac než 500 000 yuanov. Vtedajšia kúpna sila týchto peňazí sa dnes pravdepodobne rovná viac než 10 miliónom yuanov (približne 1 milión eur).

Po Kultúrnej revolúcii začala ČKS plánované hospodárstvo. V období až do začiatku 90. rokov 20. storočia boli zdroje centralizované a bežní občania museli takmer za všetko ponúknuť úplatok. Napríklad, keďže certifikovaných lekárov bolo veľmi málo, museli vyhľadávať lekárske služby u neoficiálnych lekárov. Hoci sa na prvý pohľad javili zadarmo, za ich službu im bolo potrebné pripraviť dobré jedlo a pravdepodobne aj dar. Mladí ľudia poslaní na vidiek museli podplatiť dedinského tajomníka strany za dočasné učiteľské miesto alebo zaplatiť ešte viac za návrat do mesta.

Zhouhoumen (vstúpiť cez zadné dvere) sa od čias Kultúrnej revolúcie stalo normou. Keďže pri moci boli úradníci ČKS, bežní občania museli ponúknuť úplatky za vstup do armády, prijatie na vysokú školu, nájdenie si práce, skorší odchod do dôchodku kvôli zlému zdravotnému stavu alebo návrat do mesta. Dokonca aj pozeranie filmu, kúpa bicykla alebo získanie prídelového tovaru si mohlo vyžadovať použitie zadných dverí. Úradníci a ich rodiny mali všetci privilégiá, no bežní ľudia nie.

Ako zvyčajne, ČKS takúto situáciu ignorovala. „Sú dobrí ľudia, ktorí sa dostávajú zadnými dverami a sú zlí ľudia, ktorí sa dostávajú prednými dverami,“ napísal Mao v príkaze schvaľujúcom túto situáciu.

Takáto chaotická doba vytvorila všetky druhy zvláštnych situácií a ľudí. Li Qinglin, učiteľ v provincii Fujian, napísal Maovi v roku 1972 sťažnosť, že niektorí mladí ľudia potrebujú robiť veci zadnými dverami. Mao mu na počudovanie odpovedal a poslal mu 300 yuanov.

Li, polichotený takouto „cisárskou“ poctou, sa stal zo dňa na deň slávnym a dokonca aj najvyšším predstaviteľom ČKS sa začal páčiť kvôli jeho spojeniu s Maom. Neskôr to viedlo k jeho uväzneniu v roku 1977 v dôsledku bojov v ČKS, keď sa k moci dostal Deng Xiaoping.

Potápajúca sa loď

Bao Tong, tajomník bývalého premiéra Zhao Ziyang, raz podotkol, že ČKS je úplne privilegovaná trieda.

Bola to irónia, keďže nech už to bol Karol Marx alebo ČKS, komunisti vždy obhajovali triedny boj s cieľom oslobodiť chudobných zničením najvyššej triedy. Keď sa však dostala k moci, pevne ju uchopila a nedovolila iným hlasom, aby zazneli.

Chen Yun, druhý najmocnejší funkcionár ČKS v 80. a 90. rokoch 20. storočia po Dengovi Xiaoping, po masakri na Námestí nebeského pokoja v roku 1989 navrhol, aby každá červená rodina mala aspoň dve deti, jedno zapojené do politiky (aby kontrolovalo moc) a druhé do podnikania (aby hromadilo majetok). Deng to schválil a odvtedy sa to stalo zásadou.

Podľa správ z Forbes v apríli 2021 sa Peking stal mestom s najvyšším počtom miliardárov, celkovo 100. Existuje však oveľa viac príslušníkov elitnej triedy, ktorí nazhromaždili nesmierne bohatstvo, ale sú zo zoznamu vylúčení.

Z času na čas sa niektoré škandály dostali na svetlo. Zistilo sa, že Lai Xiaomin, tajomník strany a predseda predstavenstva spoločnosti Huarong Asset Management, mal u seba doma 270 miliónov yuanov v hotovosti získaných z úplatkov. Ren Shifeng, dedinský úradník v Pekingu, vlastnil 31 kíl zlatých tehiel. Xu Changyuan, tajomník strany mestského obvodu z mesta Dalian, provincia  Liaoning, mal na svoje meno zaregistrovaných 2 714 bytov.  

Podľa zoznamu najbohatších ľudí, ktorý zostavuje agentúra Hurun, má 83 najbohatších osôb spomedzi predstaviteľov Národného ľudového zhromaždenia (NPC) a Čínskej ľudovej politickej poradnej konferencie (CPPCC) priemernú hodnotu majetku približne 279 miliónov eur. Naproti tomu, Centrum pre zodpovednú politiku uvádza, že najbohatší členovia Kongresu USA majú priemernú hodnotu majetku len približne 4 milióny eur. Zatiaľ čo 600 miliónov čínskych občanov má mesačný príjem nižší než 1 000 yuanov (približne 128 eur), najbohatší čínski zákonodarcovia majú 60-krát väčší majetok ako ich kolegovia v USA.

Ďalšou zaujímavosťou je, že predstavitelia ČKS vedia, že udržanie si statusu privilegovanej triedy v Číne – za cenu tvrdého útlaku, vyčerpania zdrojov a morálneho úpadku – nie je udržateľné. Preto mnohí funkcionári a ich rodiny emigrovali do zahraničia a plánujú vyskočiť z „potápajúcej sa lode“.

Základná doktrína ČKS: Od násilia pred prevzatím moci po tragédiu Kultúrnej revolúcie

Čínsko-austrálsky ekonóm Yang Xiaokai ohľadom povahy Kultúrnej revolúcie povedal, že bola v súlade s doterajšou brutalitou ČKS. „Tragédie počas Kultúrnej revolúcie – ako výtržnosti Červených gárd, masaker v okrese Dao a masaker v Guangxi – sú v podstate rovnaké ako ukrutnosti počas pozemkových reforiem na začiatku 50. rokov,“ napísal.

„História ČKS je vždy zmesou faktov a klamstiev, z ktorých dominujú klamstvá,“ pokračoval, „ak chcete poznať skutočnú históriu, musíte začať s knihami, ktoré ČKS zakázala alebo sa prelomiť cez internetovú blokádu, aby ste získali informácie zo zahraničia.“

Toto je súčasťou veľkého obrazu základnej ideológie ČKS triedneho boja, nenávisti a zničenia tradičných hodnôt. Ak to bude pokračovať, zásadne to ohrozí čínsky ľud a jeho budúcnosť.

ČKS sa v súčasnosti sústreďuje na zakrývanie svojej krvavej histórie, aby si posilnila svoju kontrolu a podviedla ľudí. Od začiatku roka 2019 ČKS tiež nariadila, aby si úradníci ČKS nainštalovali aplikáciu Xuexi Qiangguo, ktorá sleduje štúdium aktuálnych prejavov na prednáškach funkcionárov ČKS.

Napriek všetkým týmto pokusom je kolaps ČKS len otázkou času. Tak ako Karl Marx opísal v Komunistickom manifeste: „Po Európe straší duch – duch komunizmu.“ Teraz tento duch komunizmu poškodil Sovietsky zväz a východoeurópsky komunistický blok, spôsobil škody Číne a ohrozuje celý svet.

ČKS nie je Čína. Byť skutočným vlastencom Číny si vyžaduje, aby sme prestali sľubovať lojalitu ČKS. Keď si viac ľudí uvedomí povahu ČKS, odmietnu režim, a brutalita ČKS sa skončí.