(Minghui.org) Som jedinou praktizujúcou vo svojej oblasti v západnej Austrálii. Pomáham s korekciami pre Epoch Times. Raz, tesne pred redakčnou uzávierkou, som ešte čakala na prácu, no nič som nedostávala. Išla som sa teda pozrieť na aplikáciu, cez ktorú sme komunikovali, ktorá ma bez môjho vedomia odhlásila. Rýchlo som sa teda prihlásila späť a uvidela som tam pripravené dve strany na korekciu. Tiež ma tam čakali správy od kolegov, ktorí sa čudovali, kam som zmizla. Ospravedlnila som sa a rýchlo som aj za pomoci ďalšej praktizujúcej všetko dala do poriadku.
Cítila som sa potom naozaj hrozne, pretože som vždy túžila byť spoľahlivá. Keď som v tomto smere zlyhala, bol to zdrvujúci úder pre moju sebaúctu.
Neskôr v ten večer, po online štúdiu s inou praktizujúcou, som jej povedala, čo sa stalo. Rozpoznala tento typ pripútanosti a nazvala ho „sláva“. Okamžite som vedela, že má pravdu, hoci sama som si neuvedomila, že ide o túžbu po sláve, až kým to nepovedala. Chcieť byť spoľahlivý je dobrá vec, no hlbšia motivácia za tým bola v mojom prípade zlá. Išlo mi o povesť a slávu.
V tú noc som ležala v posteli a bola som stále ešte rozrušená. Zamerala som teda svoju pozornosť dovnútra a začala som hlboko v sebe hľadať svoju pripútanosť k sláve. Veľmi rýchlo som cítila, akoby som zišla hlboko do kamennej jaskyne v hlbinách hradu. Bolo to „dno suda“.
Keď som bola tam dole, mohla som vidieť svoje najhlbšie názory spojené so slávou. Vyzerali ako výroky; videla som ich slová. Zhmotňovali sa priamo predo mnou v pomalom slede. Videla som asi päť výrokov a jasne som chápala, že každý jeden z nich je falošný. Ako som tam tak stála, pozorovala som ich a myslela som si: „Toto nie je pravda. Toto je lož. Ani toto nie je pravda. Nie, toto je tiež klamlivé.“ Všetky tieto názory boli súčasťou môjho falošného ja a ani jeden z nich nebol pravdivý.
Zrazu všetky slová zmizli a pocítila som prítomnosť Majstra, i keď som ho nemohla vidieť. Napadlo mi, že by som mala prejaviť úctu, no potom som pochopila, že sa nemusím fyzicky pokloniť; stačí, že mám v mysli rešpekt a vďačnosť. Potom som zaspala.
Neskôr sa mi v tú noc snívalo, že sa v mojej mysli nachádza miesto, kde je malá stena vápencovej farby so zvlneným povrchom. Na tej stene sa ukryl had. Prispôsobil tvar svojho tela krivkám písmena S a farbu kože farbe steny. Keď bolo miesto v tieni, nikto si hada nemohol všimnúť. V mojom sne však to miesto zrazu zaplavilo svetlo a had musel odísť. Bol odhalený a nemohol sa tam ďalej skrývať.
Keď som sa zobudila, dokázala som si vybaviť celý dej tohto sna, no nepamätala som si na pohybujúce sa slová. Chápem to tak, že táto forma „zabúdania“ sa vynorí, keď je istá moja časť plne skultivovaná a oddelí sa.
Základná pripútanosť
Myslím, že sláva bola mojou základnou pripútanosťou. Keď človek vyrastá v odľahlom meste s malým počtom obyvateľov, môže sa poľahky cítiť tak trochu slávny. Môj otec bol právnik, moje priezvisko bolo jedinečné a mala som troch súrodencov, takže ma ľudia často spoznávali. Hovorili mi: „Ach, tvoj otec je ten právnik“, alebo „Aha, ty si sestra toho a toho“.
Takže sa u mňa vyskytovali niektoré nadobudnuté predstavy o sláve. Zároveň si tiež myslím, že som pravdepodobne prišla na tento svet s už existujúcou pripútanosťou k sláve. V jednej z mojich prvých detských spomienok som vyliezla na mamin stolík, aby som sa na seba mohla pozrieť v trojkrídlovom zrkadle. Bolo to zábavné, pretože som videla mnohonásobný odraz svojej tváre, ktorý siahal všade, kam som len videla. No pamätám si aj to, ako som si pomyslela, že moja tvár je symetrická a bude užitočná pri mojich snahách. Aké zvláštne myšlienky pre batoľa.
Pamätám si, že mi na jedno z vysvedčení učiteľka na základnej škole napísala niečo ako: „Myslí si, že je výnimočná a malo by sa s ňou zaobchádzať inak ako s ostatnými deťmi.“ A je to tak – vždy som mala skrytú predstavu, že som nejakým spôsobom výnimočná a túžila som po pocite, ktorý mám, keď sa ku mne niekto správa ako k výnimočnej. Zároveň som ale tiež pociťovala obavy a podozrenie, keď sa ku mne niekto týmto spôsobom správal. Myslím, že moje falošné ja a moje pravé ja reagovali na túto skúsenosť odlišne, pričom moje falošné ja ju prijímalo a túžilo po nej, zatiaľ čo moje pravé ja sa ma snažilo varovať pred nebezpečenstvom.
Od detstva som mala tiež zvyk denného snenia. Väčšinu času som si predstavovala, ako so mnou robia rozhovor do televízie, pretože som slávna.
Majster povedal, že každý z nás mohol byť miliardárom a elitou v tomto svete. Keď som si prečítala tento úsek Fa, v hĺbke duše som vždy cítila, že sa vzťahuje na mňa a že som bola predurčená na slávu. Som však nesmierne rada, že sa tak nestalo, pretože bezpochyby viem, že by som to nezvládla dobre, stratila by som de (cnosť) a narobila si mnoho karmy.
Chápem to tak, že sen o odchádzajúcom hadovi znamená, že som sa už do značnej miery zbavila pripútanosti k sláve a Majster odstránil bytosť, ktorá bola s touto pripútanosťou spojená. V ľudskej dimenzii som si na sebe nevšimla žiadne výrazné zmeny, no chápem, že v mikroskopických sférach došlo k veľkým zmenám.
Toto sú pochopenia na mojej obmedzenej úrovni.
