(Minghui.org)
Falun Dafa prichádza do oblasti Himáčalpradéš v Indii
Po viac ako dvadsiatich mesiacoch nepretržitého pobytu doma, kde bola od konca októbra 2019, sa praktizujúca, ktorá žije v Indii, konečne vydala počas obdobia dažďov do Himáčalpradéša (HP), indického štátu v transhimalájskej oblasti.
Bolo to po prvý raz za 30 rokov, odkedy žije v Indii, čo sa táto praktizujúca zdržala na jednom mieste tak dlho. Tesne pred príchodom dažďov je na väčšine územia Indie mimoriadne horúce a vlhké podnebie, kvôli ktorému sú každoročne všetky školy na dlhé obdobie prázdnin zatvorené. Kvôli extrémne horúcemu počasiu zvykne praktizujúca odísť do Ladaku, najsevernejšieho štátu Indie, alebo do iného regiónu s miernejším podnebím, aby tam týchto niekoľko mesiacov prečkala.
Avšak kvôli prvému lockdownu, ktorý sa začal v marci 2020 a druhému, ktorý bol v rovnakom čase v roku 2021, jednoducho nemohla počas letných mesiacov opustiť svoje miesto. Nakoniec narazila na internetový článok s názvom „Turizmus s pomstou“, v ktorom sa spomínalo, že do štátu Himáčalpradéš cestujú státisíce domácich turistov z celej Indie.
HP, známy aj ako „domov večného snehu“, sa nachádza v západných Himalájach. Zahŕňa prechodnú zónu z nížin do vysokých Himalájí a prekračuje mohutnú bariéru, aby dosiahol Tibetskú náhornú plošinu. Tieto himalájske oblasti HP hraničia s Tibetom, Ladakom a niektorými ďalšími indickými štátmi.
Vysokohorské oblasti Lahaul, Spiti a Kinnaur v HP boli otvorené pre cudzincov až v roku 1992 a nápadne sa podobajú Tibetu a Ladaku. Týmito oblasťami v dávnych dobách prechádzali obchodné cesty do Tibetu, Strednej Ázie (cez Leh, Ladak) a viedli aj do Kašmíru. HP dominujú hory a s nimi spojené rieky a údolia.
Praktizujúca si ani neuvedomila, že cestovanie v rámci Indie je vlastne už znova povolené, až kým si neprečítala vyššie spomínaný článok. Rozhodla sa teda ísť vlakom do mesta Šimla. Vzala si so sebou aj mnoho materiálov na objasnenie pravdy.
Cesta do Šimly
Praktizujúca čelila mnohým ťažkostiam pri príprave, ako aj počas samotnej cesty do Šimly.
Po prvé, extrémne teplo a vlhkosť komplikovali balenie všetkých potrebných materiálov a ich prepravu do vlaku.
V lôžkovom vozni vlaku bola silná klimatizácia a bola tam veľká zima. Prešlo veľa času, kým sa teplota vrátila do normálu. Okrem toho, kvôli Covid opatreniam neboli k dispozícii ani obvyklé posteľné plachty a prikrývky. Praktizujúca o tom nevedela, takže po mesiacoch intenzívneho tepla a vlhkosti jej bola v noci zima.
Šimla leží na hrebeni vo výške 2100 metrov. Z malej dedinky sa postupne stalo hlavné mesto štátu Himáčalpradéš. Vďaka pokojnému životu a možnosti príjemných prechádzok je teraz pekným, rozľahlým mestom zasadeným medzi chladné kopce pokryté borovicami. Nachádza sa v strede kopcov Západných Himalájí.
Šimla má dávnu históriu a je bohatá na koloniálnu architektúru. S rovinami ju spája úzkorozchodná železničná trať Kalka – Šimla, ktorá bola otvorená v roku 1903. Má 103 tunelov, približne 800 mostov a 900 zákrut. Vlak pomaly stúpa na malebné úbočia hôr približne šesť hodín. V roku 2008 udelil Výbor svetového dedičstva UNESCO trati Kalka – Šimla štatút svetového dedičstva UNESCO.
Výhľady počas celej cesty vlakom sú nádherné. Sú tu polia, otvorené údolia aj lesy. Cestou sa nachádzajú tiež početné tunely a mosty, ktoré pripomínajú rímske akvadukty. Malebné vlakové stanice pozdĺž cesty majú úhľadné živé ploty, kvetinové záhony, závesné koše a pekné strechy.
Prekonanie chorobovej karmy
Počas prvých dní v Šimle sa u praktizujúcej objavili príznaky choroby. Nebola schopná jesť, piť, ani ísť na toaletu. Nedokázala vysielať spravodlivé myšlienky, praktizovať cvičenia Falun Dafa, ani študovať učenia Fa. Počúvala Pudu a Jishi (hudbu, ktorú vytvorili praktizujúci Dafa), neustále myslela na Majstra Li (zakladateľa Falun Dafa) a spala, spala, spala.
Cítila, že k tomuto veľmi nezvyčajnému stavu došlo z rôznych vonkajších aj vnútorných príčin. Až keď sa postupne zotavila a vydala sa na cestu za ľuďmi, dospela k jasnému presvedčeniu, že hlavným dôvodom bolo zasahovanie z iných dimenzií, ktoré bráni ľuďom v tejto časti Indie v záchrane.
Praktizujúca si uvedomila, že sa to stáva, keď sa vydá do oblastí, ktoré predtým žiadny praktizujúci Falun Dafa nenavštívil. Staré sily robia všetko, čo môžu, aby zabránili šíreniu Falun Dafa a materiálov, ktoré objasňujú pravdu. Byť jediným praktizujúcim v novej oblasti je často o to náročnejšie.
Problémy v Šimle
Prechod z úplne rovinatej oblasti Indie do nekonečných stúpaní a klesaní v Šimle, kde nie sú žiadne rovné cesty ani chodníky, všade sú zákruty a nekonečné strmé schody, sa ukázal ako skutočne náročný. Najmä pri prenášaní množstva materiálov na rôzne miesta.
Často sa zdalo, že mnohé spôsoby prenášania informačných materiálov boli nevyhovujúce, pretože batoh s kolieskami sa dal len ťažko posúvať po mnohých schodoch a svahoch, zatiaľ čo klasický batoh a iné tašky boli príliš ťažké.
Keď praktizujúca v polovici júla 2021 dorazila do Šimly, bolo ešte obdobie dažďov. Trvalo nezvyčajne dlho, až do septembra alebo októbra. Kvôli dažďu bola pôda klzká. Bolo treba nosiť so sebou dáždnik a igelit na ochranu vzácnych materiálov, čo ešte viac sťažovalo distribúciu materiálov na objasňovanie pravdy.
Ďalšou pomerne nezvyčajnou výzvou bolo, že človek musel neustále dávať pozor na množstvo opíc! Najlepšie bolo nevšímať si ich a nenosiť so sebou žiadne potraviny.
Počas jej dva a pol mesačného pobytu v Šimle nestretla nikoho, kto by predtým počul alebo čítal niečo o Falun Dafa, alebo o prenasledovaní Falun Dafa v Číne.
Jedinými výnimkami boli dve ženy, ktoré si niečo málo o Dafa prečítali na internete a muž, ktorý stretol západného praktizujúceho vo vlaku niekde v Indii. Bolo šokujúce uvedomiť si, že dokonca ani právnici na Najvyššom súde a na Okresnom súde, predsedovia advokátskych komôr, sudca v organizácii na ochranu ľudských práv a mnohí ďalší vysokopostavení úradníci jednoducho nemali o Falun Dafa a masívnom prenasledovaní v Číne ani potuchy. Jediné, o čom niektorí vedeli, bola „diktatúra Čínskej komunistickej strany (ČKS)“.
Šimla, hlavné mesto štátu Himáčalpradéš, už mnoho rokov láka domácich aj zahraničných turistov. Keďže o Falun Dafa a o otázkach ľudských práv v Číne tu v podstate nikto nič nevedel, praktizujúca si jasne uvedomila, že práve toto bolo dôvodom, prečo musela prísť do tejto časti Indie, ktorú vlastne nikdy predtým nemala v úmysle navštíviť.
Po dvoch až troch týždňoch pobytu v Šimle narazila na veľkú výzvu – pravidlá Covid opatrení sa odrazu veľmi sprísnili. Od všetkých návštevníkov sa požadovalo očkovanie a/alebo predloženie správy o negatívnom teste. Po veľkom vnútornom nepokoji a po dôkladnom zvážení si táto praktizujúca uvedomila, že i napriek jej počiatočnému odporu bude najlepšie dať sa zaočkovať.
Ďalším problémom bolo, že informačné materiály nebolo možné vystaviť kdekoľvek v meste, keďže na to jednoducho neexistovalo povolenie, hoci podobný úrad v Ladaku to praktizujúcej vždy povolil. A keďže na tomto mieste praktizujúcu nikto nepoznal a nevedel nič o Falun Dafa ani o prenasledovaní, vyvesiť plagáty nebolo ľahké.
Keď praktizujúca cestovala do iných častí Indie, vždy tam bola vítaná a mohla viesť úvodné stretnutia Falun Dafa na školách a na univerzitách. Učila cvičenia a rozprávala o Dafa a o prenasledovaní študentom, učiteľom i zamestnancom. Ale počas počiatočného obdobia jej pobytu v Himáčalpradéši boli všetky školy zatvorené. Niektoré otvorili na niekoľko dní v auguste a po niekoľkých odkladoch sa v septembri otvorili čiastočne, no vyučovanie prebiehalo online. Neexistovala teda možnosť usporiadať na školách akúkoľvek výučbu Falun Dafa.
Okrem toho v Himáčalpradéši často vládla „atmosféra paniky“, keďže počet pozitívnych prípadov vírusu sa zvyšoval a nikto nevedel, čo bude ďalej.
Na ľudí doliehali účinky predchádzajúcich lockdownov. Polícia bola všade, hlavne v centre mesta, a dohliadala na to, aby ľudia riadne nosili rúška a respirátory.
Všetky tieto ťažkosti pripomenuli praktizujúcej jej predchádzajúce návštevy v Ladaku, kde ju ľudia poznali už dávno predtým, než sa začala venovať Falun Dafa.
V Ladaku bolo materiály o Dafa často vidieť uprostred hlavnej ulice v Lehu. Plagáty boli vyvesené všade navôkol a zostávali tam po mnoho rokov. V blízkych i vzdialených školách sa opakovane konali stretnutia Falun Dafa.
Miestni obyvatelia Ladaku z rôznych komunít a náboženstiev často vyjadrovali k Falun Dafa veľkú úctu a náklonnosť, ako aj hlboké znepokojenie nad situáciou v oblasti ľudských práv v Číne. Rôznymi spôsobmi tiež poskytovali svoju pomoc a podporu.
No teraz v Himáčalpradéši nebol nik z týchto priateľov a priaznivcov, ktorí praktizujúcu poznali už toľko rokov. V tejto novej situácii sa preto cítila osamelo.
Keďže v Šimle neboli žiadne veľké parky, praktizujúca niekedy robila cvičenia Falun Dafa v malom parku s názvom Rani Jahnsi Park. Prvýkrát to bola naozaj výzva, ktorá si vyžadovala značnú odvahu robiť cvičenia úplne sama. Ľudia si brali letáky a záložky a niekoľkí prejavili záujem o informácie o Falun Dafa, no ani jeden človek neprejavil záujem naučiť sa cvičenia.
V posledný deň cvičenia v parku Rani Jhansi praktizujúca započula niečo blízko seba. Keď otvorila oči, uvidela opicu, ktorá sedela na stĺpe meter a pol od nej a pozerala na ňu. Hoci sa jej podarilo pokračovať v cvičení, ustúpila o krok dozadu a opica sa čoskoro vzdialila. Ale už o niekoľko minút si opica s mláďaťom prišla sadnúť presne na to isté miesto, pokojne sa na ňu pozrela a potom pokračovala ďalej. Niečo také sa praktizujúcej ešte nikdy nestalo. Takmer sa zdalo, akoby sa obe opice svojím nevinným spôsobom zaujímali o cvičenia Falun Dafa.
Ďalšie výzvy aj príjemné prekvapenia
Jediným človekom, ktorý prejavil záujem naučiť sa cvičenia, bola pani, ktorá pracovala v kancelárii. Pozvala praktizujúcu, aby ju navštívila v sobotu u nej doma, čo bola zároveň posledná sobota pred odchodom zo Šimly. Praktizujúca sa vybrala smerom k oblasti, kde táto pani bývala, a mnohokrát jej telefonovala, aby zistila jej presnú adresu, no telefón na druhej strane bol vypnutý.
Cestou sa praktizujúca pýtala ľudí v okolí, či ženu poznajú, no zdalo sa, že ju nik nepoznal. Praktizujúca teda pokračovala v ceste, neprestávala sa pýtať ľudí a snažila sa záujemkyni dovolať.
Nakoniec sa zdalo, že jeden majiteľ obchodu spoznal jej meno i povolanie a poslal svojho syna, aby tam praktizujúcu zaviedol. Ukázalo sa, že je to pomerne dlhá prechádzka. Aký to bol zázrak a prekvapenie, že v neznámej oblasti na okraji Šimly konečne našla človeka, ktorý poznal jej meno, povolanie i niečo málo o jej rodine!
Táto pani zostala jedinou osobou, ktorá sa individuálne naučila cvičenia Falun Dafa počas celého viac ako dvojmesačného pobytu praktizujúcej v Šimle.
Ďalšie obrovské prekvapenie bolo, že majiteľka penziónu bola taká láskavá, že jedného dňa zaviezla praktizujúcu k ďalekej škole a upozornila ju, aby nešla do budhistického chrámu na vrchole kopca. Navrhla jej, aby tam išla inokedy, a aby sa tam vybrala z druhej, prístupnejšej strany.
Po stretnutí s riaditeľom školy sa praktizujúca opýtala niekoľkých miestnych obyvateľov a tí jej povedali, že existuje skratka a že chrám je celkom blízko. Treba ale poznamenať, že miestni obyvatelia väčšinou povedia, že sú miesta „blízko“, keďže sú od detstva zvyknutí na členitý terén Šimly – no zvyčajne to tak nie je.
Praktizujúca si pomyslela, že v budúcnosti už nebude mať čas prísť do tejto oblasti, a tak si povedala „radšej teraz ako nikdy“ a začala kráčať s batohom na kolieskach, ktorý bol stále plný ťažkých materiálov. Opäť kráčala a kráčala, mnohokrát sa zastavila, ale cestou takmer nikoho nestretla a prvýkrát v živote prekonala toľko krokov za jediný deň. Zdalo sa, že je to naozaj nekonečné – bez konca a bez možnosti vrátiť sa späť.
Keď konečne dorazila na miesto, ktoré sa zdalo byť cieľom, povedali jej, aby šla ešte vyššie. Keď sa tam dostala, oznámili jej, že chrám tam nie je a nasmerovali ju, aby sa vrátila do predchádzajúceho cieľa. V tom momente to takmer vzdala. Následne sa jej to ale konečne podarilo.
Vždy počula, že tento chrám má krásny výhľad a samozrejme dúfala, že cestou stretne aj ľudí, ktorým bude môcť rozdávať letáky. Na jej prekvapenie sa vedľa chrámu nachádzala aj škola a na ešte väčšie prekvapenie zodpovedná osoba, ktorá nepoznala ani ju, ani Falun Dafa, okamžite a bez rozmýšľania súhlasila s tým, že nasledujúci deň sa v škole uskutoční seminár Falun Dafa. Ešte dodala: „Ak nebude pršať.“
Celá táto príhoda bola najúžasnejšou skúsenosťou s princípom „žiadna strata, žiaden zisk“. Ešte zvláštnejšie bolo, že v ten istý večer začalo pršať a nepretržite pršalo celú noc a celý nasledujúci deň; čo sa počas pobytu v Šimle doteraz nestalo a dokonca aj miestni obyvatelia vyjadrili údiv nad takýmto nepretržitým dažďom v tomto ročnom období, v druhej polovici septembra.
Praktizujúca si pomyslela: „Tak to je koniec. Veľmi nezvyčajné zasahovanie do prvého a jediného semináru Falun Dafa v Šimle! Ešte prekvapujúcejšie však bolo, že po niekoľkých dňoch sa tento prvý a jediný seminár Falun Dafa skutočne uskutočnil a prebehol veľmi úspešne.
Čakalo ju však ďalšie prekvapenie: V ďalšej škole, kde „skratka“ znamenala opäť veľa schodov a svahov, prišla na tretí pokus praktizujúca na stretnutie s riaditeľkou. Počas čakania v kancelárii jasne cítila, že po prvýkrát v Šimle prebieha niečo ako intenzívny boj medzi dobrom a zlom. Keď sa konečne stretla s riaditeľkou, tá praktizujúcej okamžite a veľmi priamo povedala, že prijme len anglický leták Falun Dafa a žiadne iné materiály. Podľa jej slov totiž „všetky tieto veci už v škole robia“.
Praktizujúca sa nechcela vzdať len tak a ich rozhovor pokračoval pomerne dlho – bola to skutočná výmena názorov, pri ktorej obe strany počúvali a zdieľali.
Počas tohto procesu sa zdalo, že sa riaditeľka úplne zmenila a veľmi rada prijala všetky materiály. Na konci dokonca praktizujúcu veľmi srdečne objala. Bolo to po prvýkrát, čo praktizujúcu riaditeľka školy objala. Bolo to o to nečakanejšie, že v týchto „časoch covidu“ si väčšina ľudí udržiavala odstup.
Toto nezvyčajné stretnutie bolo ďalším z niekoľkých skutočne predurčených spojení, ktoré praktizujúca v Šimle zažila. Bolo to, akoby sa konečne stretla s dávno strateným priateľom a potom sa ich cesty opäť rozišli.
Jedného dňa sa praktizujúca rozhodla navštíviť známu dievčenskú školu. Na otázku, ako sa tam dostane, jej zamestnanec penziónu, v ktorom bola ubytovaná, povedal, že neďaleko existuje skratka.
Po ceste praktizujúca uvidela nápis „Komisia pre ľudské práva“. V nasledujúci deň sa organizáciu vrátila navštíviť. Stretla sa so sudcom na dôchodku. Prijal od nej mnoho rôznych materiálov, ktoré objasňovali pravdu o zverstvách v Číne. Na konci ich dlhého stretnutia dostal aj lotosový kvet Falun Dafa.
Potom, čo si všimla nápis „Komisia pre ľudské práva“, praktizujúca kráčala bez akéhokoľvek náznaku konca cesty. Bola to opäť jedna z tých „nekonečných“ prechádzok, ktoré miestni často nazývajú skratkami. Toto bol prvý a jediný prípad počas pobytu v Šimle, keď bola prechádzka naozaj strašidelná, keďže na tejto ceste neboli vôbec žiadni ľudia a len veľmi zriedkavo tu prechádzali autá. Ešte zvláštnejšie bolo, že tu nebola ani jedna opica, hoci opice sú v Šimle zvyčajne všade. Praktizujúca mala pocit, že keby nebola v HP, kde sa cítila tak bezpečne, nikdy by sa sama nevydala na takúto cestu.
No neostávalo jej iné východisko ako ísť ďalej, nevediac, ako dlho to bude trvať a dúfať, že sa konečne objaví koniec tejto cesty, čo sa nakoniec stalo.
Na konci cesty bola rušná reštaurácia, kde jej majitelia prijali plagáty a letáky. Keď praktizujúca dorazila na miesto určenia, lialo ako z krhly. Na škole sa stretla s riaditeľkou, katolíckou mníškou z južnej Indie. V neďalekej škole stretla ďalšiu sestru z iného juhoindického štátu, ktorá bola prekvapená, že dostala tamilský leták.
Takže po úvodných prekvapeniach nakoniec všetko dobre dopadlo. No najzaujímavejšie vyhlásenie prišlo po návrate do penziónu. Majiteľ bol skutočne prekvapený, že sa praktizujúca vybrala na túto dlhú a osamelú cestu, ktorá je známa tým, že na nej žije veľa agresívnych opíc. Dokonca sú tam aj leopardy, ktoré niekedy zaútočia, hoci oveľa viac v zime, keď je málo potravy.
(Na pokračovanie)
