[Oslava Svetového dňa Falun Dafa] Moja veľká rodina (1. časť)

(Minghui.org) Existuje príslovie „Leopard nemôže zmeniť svoje škvrny.“ Je veľmi ťažké zmeniť svoj charakter, aj keď sa človek veľmi snaží. Chcela by som zdieľať o tom, ako ma Falun Dafa zmenil zo vzdorovitého dievčaťa a mrzutej manželky na niekoho, kto je vždy ohľaduplný k ostatným.

Chuligánka a bitkárka

Narodila som sa v roku 1969. Moji rodičia očakávali, že ako prvorodená dcéra budem dobrým dievčaťom a boli dosť prekvapení, že som bola veľmi rebelská a vôbec som nebrala ohľad na druhých. Ani sama som nevedela, prečo som taká.

Už na základnej škole som sa vždy zamotala do bitiek. S krátkymi vlasmi som vyzerala úplne ako chlapec, aj keď som bola na svoj vek malá a chudá. No nikdy som sa bitiek nebála. Použila som čokoľvek, čo sa mi dostalo do rúk, dokonca aj tehly, kamene a palice. Bila som iné deti a nadávala som im. Rodičia mi nadávali a bili ma, ale nikdy som neplakala, ani som nežiadala o milosť. V duchu som však rodičom nevyčítala, že som od nich dostala výprask, pretože som vedela, že som konala zle.

Na druhom stupni základnej školy som sa  stala ešte agresívnejšou. Niekedy som sa pobila aj s niekoľkými deťmi naraz. Ich rodičia sa často ukázali u nás doma, aby sa na mňa sťažovali rodičom. Hneď ako odišli ma rodičia zvyčajne zbili. Dúfali pritom, že sa zmením. Lenže to sa nestalo.

Napriek svojej povahe som prečítala veľa kníh, napríklad klasiku ako Cesta na západ, Sen o červenom pavilóne, Tri ríše a Vymenovanie bohov. Už od detstva som mala mnoho otázok, napríklad „Prečo ľudia klamú? Kam pôjdeme po smrti? Narodíme sa znova? Existuje spôsob, ako žiť večne?“

Nikto však nedokázal na moje otázky odpovedať. „Prečo mrháš časom premýšľaním o takých nezmysloch?“ hovorievala moja matka. „Sme radi, ak si najedená, nič viac.“ Rada som čítala aj rozprávky a legendy o nesmrteľných. Keď niekto v dedine zomrel, smútila som nad krátkym životom ľudských bytostí.

Zložité manželstvo

Na vidieku sa dievčatá zvyčajne vydávajú, keď majú 20 rokov. Po neúspešných prijímacích skúškach na vysokú školu som zostala doma a manžela som si našla až keď som mala 24 rokov. Matka mi často vyčítala, že som príliš vyberavá. Nahnevala som sa a povedala som jej: „V poriadku, prestaň prosím na mňa kričať. Vydám sa za kohokoľvek, kto ma najbližšie požiada o ruku – pokiaľ nebude zmrzačený alebo slepý.“

V roku 1993 ma niekto zoznámil s Lei, dvojmetrovým veteránom. Nebol však dobre vychovaný a nemal stálu prácu potom, čo odišiel z armády – a jeho rodina bola chudobná. Kvôli tomu bola moja mama proti nášmu vzťahu. Jeho matka zas na mne nemala rada moju priamočiarosť. Napriek ich nesúhlasu sme sa s Lei o tri mesiace neskôr aj tak vzali a nežiadali sme o dar za nevestu.

Po svadbe som sa dozvedela, že Lei vlastne vôbec nemá prácu. Celý deň len hral hazardné hry a bil sa. Jeho dvaja starší bratia a staršia sestra boli všetci zosobášení a jeho mladšia sestra, ktorá bola slobodná, žila s jeho rodičmi v dvojizbovom bungalove. Takže sme sa nasťahovali k jeho staršiemu bratovi, keďže sme si nemohli dovoliť nájom alebo kúpu vlastného domova.

Lei pokračoval v hazardných hrách ako zvyčajne. Moja matka mi darovala 400 yuanov predtým, než som sa vydala, lenže Lei mi ich vzal deň po svadbe a minul ich pri hazardných hrách. Keď vyhral, kúpil nejaké jedlo; inak prišiel domov s prázdnymi rukami.

Lei sa so mnou sotva rozprával a doma mi nikdy neodpovedal, keď som sa ho na niečo pýtala. Zvykol sa nahnevať, ak som mu niečo povedala. Niekedy sa v noci nevrátil a nahneval sa, keď som sa ho opýtala, kde bol. Každý deň po návrate domov pil a nikdy sa ma neopýtal, ako sa mám.

Moja svokra mala povesť milej a zhovorčivej osoby. Vždy sa usmievala a bola ochotná pomôcť svojim susedom. Lenže vždy keď uvidela mňa, zmrzol jej výraz na tvári. Môj svokor bol na druhej strane ku mne veľmi milý. Aby toho nebolo málo, svokra o mne často hovorila zlé veci pred Lei, ktorý sa zas občas so mnou kvôli tomu pohádal. Rozrušilo ma to a prestala som svokru navštevovať.

Rýchlo som otehotnela. Chcela som nejaké ovocie, no Lei mi ho nikdy nekúpil, keďže ho nemal rád. Myslela som si, že je to už beznádejné a prestala som sa snažiť náš vzťah napraviť. Koniec koncov, na začiatku sme sa dobre nepoznali. Teraz sme boli ako nepriatelia. Vždy keď sme sa videli, pohádali sme sa. Rozhodli sme sa, že sa rozvedieme po narodení nášho dieťaťa. Ak by to bol chlapec, mal by dieťa v opatere on; ak by to bolo dievča, bolo by moje.

Bývali sme približne 65 km od mojich rodičov a moja mama ma prišla občas navštíviť. No nemohla som sa jej posťažovať, ako trpím. Koniec koncov, bolo to moje rozhodnutie, koho si vezmem. Takisto som nechcela, aby si o mňa rodičia robili starosti, keďže už boli starí. Keďže som sa však nemala s kým rozprávať, bola som veľmi deprimovaná a počítala som dni do rozvodu.

Keď naša dcéra dovŕšila v roku 1995 jeden rok, rozhodli sme sa v nasledujúci deň požiadať o rozvod. Na ďalší deň ráno však náš sused nemohol dýchať kvôli bolesti chrbta. Lei ho vzal do nemocnice na röntgenové vyšetrenie a aj on si tam nechal urobiť röntgen – bolo to zadarmo, pretože tam pracoval jeho príbuzný. Sused bol v poriadku, ale Leiovi diagnostikovali tuberkulózu. Podľa lekára ju mal už nejaký čas.

Po návrate z nemocnice bol Lei nešťastný, pretože nemohol fajčiť, piť, hnevať sa a ani vykonávať ťažkú prácu. Okrem toho musel jesť. Keď som videla, v akej je situácii, rozhodla som sa, že mu najprv pomôžem a neskôr sa rozvedieme.

Ľudia s tuberkulózou musia každý deň užívať lieky, ktoré poškodzujú pečeň a obličky. Aby sa manžel vyhol vedľajším účinkom, musel sa dobre stravovať, no nemali sme veľa peňazí. Rozhodla som sa pohľadať si prácu. Poprosila som svokru, aby mi pomohla postarať sa o dcéru, kým budem v práci, ona však odmietla. Nemala som na výber a musela som poslať svoje malé dievčatko k mojim rodičom. Keďže bývali ďaleko, mohla som ju vidieť len cez sviatky alebo dni, keď som mala voľno v práci. Dcéra bývala s mojimi rodičmi do siedmich rokov. Veľmi som sa hnevala na svokru: „Ako len môžeš hrať Mahjong každý deň a nepomôcť svojej vnučke?“

S pomocou nášho suseda som sa zamestnala ako predavačka topánok vo veľkoobchode. Bolo to v 90. rokoch a ľudia vo všeobecnosti nedostávali veľa peňazí. Zarobila som 600 yuanov za mesiac a musela som si tam kupovať obed. Pracovala som 11 hodín denne od 6:30 do 17:30 a bolo to veľmi ťažké. Namiesto autobusu som jazdila na starom bicykli, ktorý pre mňa Lei našiel, aby som niečo ušetrila. Šla som na ňom veľmi rýchlo a dokázala som prejsť 8 km za pol hodinu.

Počas tých rokov zvyklo v lete veľa pršať. Zmokla som dokonca aj v pršiplášti, takže mi bývala zima a bola som hladná. V zime bola cesta zmrznutá a šmykľavá. Často som spadla a mala modriny. Kupovala som si parené buchty za jeden yuan a uhorky za 50 centov, aby som ušetrila peniaze. Takto som ušetrila 100 yuanov za obedy za mesiac a zvyšných 500 yuanov som dávala Leiovi, aby si mohol kúpiť jedlo, ktoré mal rád. Lei bol z toho veľmi dojatý a v priebehu troch rokov sa úplne zotavil.

V práci som sa stretla s mnohými ľuďmi. Postupne som sa stala otvorenejšou. Nadávanie na zákazníkov však bolo pre mňa bežnou záležitosťou a niekedy som sa s nimi pohádala.

Ako som sa stala praktizujúcou Falun Gongu

V jedno ráno v roku 1997 som dočistila topánky vo svojom stánku a potom som uvidela ďalšiu predavačku, Zhu, ako si číta knihu. Keďže už od detstva som rada čítala, opýtala som sa jej, či by mi svoju knihu požičala.

„Prepáč, ale táto kniha nie je nič pre teba. Je to kultivačná prax Budhovskej školy. No ty máš dosť zlú povahu a často nadávaš. To nejde,“ povedala, pričom pokrútila hlavou.

„Prosím, každý v mojej rodine predsa verí v Budhu. Môžem si ju prečítať?“ znova som sa opýtala.

No Zhu znova potriasla hlavou a mlčala.

Keď som nasledujúce ráno dočistila topánky, umyla som si ruky a šla som k stánku Zhu po knihu.

„Prosím ťa, požičaj mi knihu. Ak nie, nech ti ani nenapadne ju čítať,“ povedala som.

„V poriadku. Nech sa páči. Môžeš si ju prečítať,“ povedala. „Ak tomu ale nebudeš veriť, nepovedz prosím nič zlé – nebolo by to pre teba dobré.“

„Ďakujem. Nepoviem nič zlé,“ odpovedala som.

Kniha sa nazývala Falun Gong. Nebola hrubá a v to ráno som nemala mnohých zákazníkov, takže som ju dočítala ešte dopoludnia.

„Táto kniha je úžasná. Tiež sa chcem učiť Falun Gong,“ povedala som, keď som ju vrátila.

„Stále nadávaš ľuďom. Ako to môžeš praktizovať?“ opýtala sa Zhu.

„Zmením sa. Ver mi,“ odpovedala som.

Deväť dní po sebe som každý deň po práci chodila k Zhu domov, aby som si mohla pozrieť deväťdňové video prednášky Majstra Li, zakladateľa Falun Gongu. Naučila som sa päť cvičení a získala som svoju vlastnú knihu Falun Gong.

Z učení som sa dozvedela, aká dôležitá je cnosť, keďže ju potrebujeme kvôli kultivácii. Najmä ak človek pracuje v službách ako ja, stratí cnosť, keď nadáva, háda sa a dokonca sa na niekoho zle pozrie. Takže som musela napraviť svoje správanie. Učenia Falun Gongu tiež zakazovali zabíjanie, takže som prestala jesť živé ryby a kupovala som si len mrazené.

Majster Li tiež povedal, že ženy by mali byť jemné a starať sa o svojho manžela. V skutočnosti, ako praktizujúca, by som mala byť láskavá ku každému. Dokonca aj keď so mnou niekto zle zaobchádzal, mohol to byť karmický dlh z minulosti. Keď som si to uvedomila, oľutovala som, ako som sa správala k manželovi v minulosti.

Majster tiež v učeniach spomenul, že praktizovať môžu ľudia zo všetkých spoločenských vrstiev. Osvietila som sa k tomu, že to znamená, že musíme byť zodpovední za našu rodinu, usilovne pracovať v našich zamestnaniach, nekonkurovať ostatným a nezneužívať  pri podnikaní iných. Keď som nad tým ďalej premýšľala, uvedomila som si, že táto prax je skutočne vynikajúca. Pomáha všetkým ľuďom, či už úradníkom alebo bežným ľuďom, stať sa lepšími. Je bezplatná a vhodná pre všetkých bez ohľadu na rasu, vek alebo finančnú situáciu. Navyše, ak človek vynakladá úsilie a úprimne sa kultivuje, dosiahne dovŕšenie. To je naozaj úžasné!

Postupom času som chápala čoraz viac vecí. Kultivácia napríklad znamená opustiť pripútanosti a ľudské názory. Choroba je na druhej strane spôsobená vlastnou karmou človeka. Otázky, ktoré som mala od detstva, boli všetky zodpovedané. Pokiaľ sa kultivujem podľa Falun Gongu, Majster sa o všetko postará.

Pri pohľade späť som sa prekvapila. Počas rokov ma rodičia nespočetnekrát karhali a bili, ale nedokázali ma zmeniť. Potom, čo som však začala praktizovať Falun Gong, vždy som sa usmievala a správala som sa dobre k ostatným. Navyše som bola plná energie a mala som dobrú náladu. Môj postoj k Leiovi a svokre sa výrazne zlepšil. Všetok môj hnev sa pominul.  

Keď som navštívila rodičov počas Čínskeho nového roka, pustila som Majstrove deväťdňové prednášky príbuzným a susedom. Otec a druhá mladšia sestra začali praktizovať, rovnako ako niektorí príbuzní. Keď boli niektorí z dedinčanov prekvapení z mojej zmeny, povedala som im: „Je to Falun Gong, ktorý mi pomáha stať sa lepšou osobou.“

Zlepšovanie môjho charakteru

Krátko potom, čo som začala praktizovať, som sa stretla so skúškami na zlepšenie svojho xinxingu.

V jeden deň, práve keď som dočistila topánky, prišiel zákazník a skúšal si jeden pár topánok za druhým – takmer všetky mužské topánky, ktoré som mala. Mala som veľa práce s hľadaním topánok a kontrolou, či sú pre neho pohodlné. Nakoniec odišiel bez toho, aby si nejaké kúpil.

Ostatní predavači to komentovali. „Pozrite sa na toho chlapa. Myslím, že si vôbec neprišiel kúpiť topánky,“ povedal jeden z nich. Pri pohľade na rozhádzané topánky a škatule som sa vôbec nehnevala a jednoducho som ich odložila. V skutočnosti som bola aj sama prekvapená, ako som dokázala ostať taká pokojná. Ak by sa to prihodilo v minulosti, vynadala by som mu a pravdepodobne by som ho aj udrela. Všetky tieto impulzy boli preč. Niektorí z predavačov na trhu čakali, že začnem veľkú hádku, no nič také sa neprihodilo.

Každý deň som bola šťastná. Keď nebol nikto nablízku, niekedy som si dokonca od radosti aj podskočila. Ráno som chodievala do práce po skupinových cvičeniach a vracala som sa domov po skupinovom štúdiu Fa.

Počas toho, ako sa zlepšovalo moje myslenie, menilo sa aj prostredie okolo mňa. Lei sa úplne vyliečil a stal sa elektrikárom. Staral sa o našu rodinu a z času na čas kúpil nejaký riad. Svokra ešte nebola ku mne milá, no nedovolila som, aby ma to trápilo a správala som sa ku nej dobre. Zas a znova som jej prinášala ovocie a varila som jej. Svokor sa mi zakaždým poďakoval. Postupom času sa svokre tiež objavil úsmev na tvári. Manželova mladšia sestra ma tiež začala mať rada a niekedy mi dala malé darčeky, ako napríklad oblečenie.

Keď Lei narazil na svojich starých známych, často im povedal: „Požiadajte prosím svoje manželky, aby sa učili od mojej ženy. Akonáhle sa naučia Falun Gong, prestanú sa s vami hádať a tiež si nemusíte robiť starosti, či majú mimomanželské vzťahy.“

„Tvoja svokra mi povedala, že teraz si omnoho lepšia a zarábaš peniaze, aby si podporila rodinu,“ povedal mi jeden sused.

„Všetci za to musíme ďakovať Falun Gongu,“ odpovedala som mu.

Keď som stretla svokru na ulici, teraz sa mi pozdravila, pričom v minulosti ma jednoducho ignorovala. „Ak by každý praktizoval Falun Gong, svet by bol omnoho lepším miestom,“ hovorievala často ostatným. „Nepotrebovali by sme ani políciu, keďže každý by bol taký láskavý.“

V tom čase bolo zlepšovanie charakteru pomerne ľahké. Robenie meditácie v lotosovej pozícii bolo ale pre mňa ťažké. Mala som stuhnuté nohy a musela som na tom tvrdo pracovať. Trvalo mi rok, kým som si prekrížila nohy v tejto polohe.

V práci som bola celý deň šťastná. S nikým som sa už viac nehádala. Nepamätala som si dokonca ani zlé slová, ktoré som v minulosti používala. Keď ma ostatní predavači videli, ako sa po celý čas usmievam, pýtali sa ma na dôvod. „Som teraz praktizujúcou Falun Gongu a vďaka praktizovaniu som zdravá a šťastná,“ odpovedala som im. „Prečo by som sa nemala radovať?“

S pokračujúcim štúdiom učení Falun Gongu som sa úplne zmenila a stala som sa ohľaduplnejšou k Leiovi. On sa tiež zmenil. Upratoval dom, pral, čistil dlážku, nakupoval potraviny a varil. Taktiež veľmi podporoval moje praktizovanie, čo ma veľmi tešilo.

No nebolo to po celý čas také ľahké. Keď sme raz spolu jedli, Lei mi odrazu dvakrát vylepil. Nevedela som prečo a vybehla som von s plačom. Od detstva až po dospelosť som to bola ja, kto bil ostatných. Lenže potom, čo som začala praktizovať, ostatní teraz bili mňa. No už  som rozumela dôležitosti znášanlivosti, dokonca aj keď to bolo ťažké. Takže som si poutierala slzy a šla som dovnútra upratať stôl.

Neskôr mi Lei povedal, že ani nevie prečo ma udrel. V skutočnosti vôbec nevedel, čo sa stalo. Uvedomila som si, že to bol Majster, kto ma skúšal a pomáhal mi zlepšiť sa prostredníctvom Lei.

Počas istého obdobia som každý deň pred odchodom do práce pripravovala raňajky pre svokrovcov. Svokrina sestra bola šťastná z nášho harmonického vzťahu a za vlastné peniaze postavila trojizbový dom na tom istom pozemku, kde stál dvojizbový dom svokrovcov. Táto teta chcela, aby jej sestra a švagor strávili svoje posledné roky s nami. Lei sa ma opýtal, či je to pre mňa v poriadku, na čo som mu povedala, že áno. Takže svokrovci, ich mladšia dcéra a vnuk bývali v novopostavenom dome, zatiaľ čo my s manželom sme bývali v ich starom dome. Naša väčšia rodina jedla spoločne každé jedlo.

V jeden deň svokra povedala, že pripraví raňajky, keďže vstane skôr. Bola som jej za to veľmi vďačná a nevstala som ráno tak, ako zvyčajne. Keď som sa však zobudila, na prekvapenie som ju počula, ako sa vo vedľajšej izbe môjmu manželovi sťažuje: „Tvoja manželka je taká lenivá. Nemusela vstať, aby pripravila raňajky, no teraz spí, keď ich pripravujem ja.“ Nebránila som sa a jednoducho som naďalej chystala raňajky pre rodinu. Svokra sa nakoniec prestala sťažovať. Lei sa tiež zlepšil – bez ohľadu na to, čo mu jeho matka o mne hovorila, nikdy sa už so mnou nehádal.

Človek, ktorý mi vytvoril najväčšiu ťažkosť, pokiaľ ide o môj xinxing, bol Liang, manželov druhý starší brat. Mal taxík na trojkolke a zarábal si s ním nejaké peniaze. No na jedlo neminul ani cent. Každý deň k nám chodil raňajkovať, ale nikdy neprispel ani centom, aby sa podieľal na nákladoch, aj keď ho svokra požiadala, aby prispieval 30 yuanov mesačne. Tiež sa mi veľa sťažoval: „Dnešné jedlo je príliš fádne. Toto jedlo je príliš slané alebo pikantné. Ryža je príliš mäkká, polievka príliš obyčajná, zelenina nie je správne nakrájaná atď. atď.“ Keď sa ho svokra opýtala, prečo sa nestravuje u seba doma, povedal, že jedlo u nás je lepšie.

Odkedy som sa vydala za jeho brata, Liang o mne stále hovoril zle zakaždým, keď sme sa stretli. Niekedy vravieval, že som príliš hlúpa a že aj trojročné dieťa je odo mňa múdrejšie. Potom, čo som začala praktizovať Falun Gong, povedal, že som bláznivá. Takto to šlo 20 rokov. Myslela som si, že som mu musela veľmi ublížiť v predchádzajúcom živote. 

Svokra mala zeleninovú záhradu, približne jednu tretinu akra. Chcela nám ju darovať, aby sme si tam mohli postaviť dom. Lenže Liang predal svoj dom a každý deň si ten pozemok pýtal. Nakoniec ho dostal. Potom plánoval postaviť viac domov pretože si myslel, že dostane väčšie odškodnenie od vlády, keď sa rozhodne prevziať súkromné pozemky na rozvoj mesta. Keďže nemal peniaze, povedal ostatným dedinčanom, že ten kto investuje do výstavby domov, dostane neskôr 50 % z odškodného. Nikto to však nechcel. Spolu s Lei sme vybrali všetky svoje úspory a dali sme ich Liangovi, aby nestratil tvár. Postavil dom, garáž a sklad. Spolu s manželkou nám sľúbili, že nám neskôr dajú polovicu vládnej kompenzácie.

S Lei sme boli tiež radi, pretože sme si mysleli, že sa nám vráti veľa peňazí. Snívali sme, že s tými peniazmi si budeme môcť dovoliť väčší byt a auto pre našu dcéru. Lenže keď vláda skutočne prevzala pozemok a poskytla úhradu Liangovi a jeho manželke, všetky dokumenty podpísali bez toho, aby sme o tom vedeli. Vzali všetky peniaze a rýchlo sa odsťahovali.

Boli sme s manželom nahnevaní, keďže sme nedostali ani jediný cent. V tom čase mali mnohé rodiny vnútorné spory kvôli otázkam týkajúcich sa vládnych kompenzácií. Vedela som, že byť praktizujúcou znamená opustiť všetky pripútanosti k povesti a materiálnym záujmom. Lenže keď šlo o také veľké množstvo (takmer milión yuanov), bolo skutočne ťažké dostať sa cez to. Medzitým som musela Leia presvedčiť: „Neboj sa. Nechcem tie peniaze. Pokiaľ sme všetci v bezpečí, všetko bude v poriadku.“ V minulosti som takáto nebola. Bojovala by som za tie peniaze aj za cenu vlastného života.

Lan, Leiova mladšia sestra, ma tiež veľmi skúšala. Nie je zlá, no má výbušnú povahu. Jej postoje sa v okamihu menili a všetci príbuzní a susedia sa jej báli.

Ak by som nepraktizovala Falun Gong, neprežila by som v tejto rodine ani jeden deň. Nikto z rodiny sa neodvážil Lan niečo povedať. Tiež rozhadzovala veci – nožnice, nože na varenie, hocičo, čo uvidela. Keď sa cítila zle, hľadala niekoho, na kom by sa mohla vyvŕšiť. Neprestala, až kým nebola unavená. Často som sa stala jej terčom.

Keď som raz mala voľno z práce, rozprávala som sa so svokrou. Lan nás začula a trvala na tom, že som ju ohovárala, pričom v skutočnosti som ju ani len nespomenula. Chodila za mnou a nadávala mi, zatiaľ čo sa stále vypytovala, či som o nej povedala niečo zlé. Povedala som jej, že nie. Neverila mi a naďalej mi nadávala a dokonca aj očierňovala mojich rodičov a známych. Spomenula veci, ktoré sa stali pred rokmi. Svokra to už nemohla vydržať a povedala, že som o nej nehovorila nič zlé. Lan sa však nevzdávala a tvrdila, že jej matka sa obrátila proti nej.

„Si praktizujúca Falun Gongu, ktorá nasleduje Pravdivosť-Súcit-Znášanlivosť,“ povedala. „Ak to nedokážeš zniesť, nie si praktizujúcou.“

Keď sa Lei v ten večer vrátil domov, Lan sa s ním rozprávala a žiadala ho, aby ma „napravil“.

„Netreba,“ povedal Lei s úsmevom. „Verím, že sa vám podarí všetko vyriešiť.“

Po dlhom nadávaní sa Lan konečne unavila a spýtala sa ma: „Povedz mi, bolo s tebou zaobchádzané nespravodlivo?“

„Nie, nebolo,“ usmiala som sa a povedala som: „Nemala som hovoriť veci za chrbtom iných.“ Až potom sa jej hnev pominul.

Lan s nami žila 20 rokov. Keď som sa činila slabo, hneď mi na to poukázala. Keď som sa činila dobre, chválila Falun Gong. Keď ma zastrašovali kvôli mojej viere, postavila sa za mňa a čo najviac sa ma snažila ochrániť. Keď som bola nútená ostať mimo domova, postarala sa o našu veľkú rodinu.

 

(na pokračovanie)