(Minghui.org)
Iba mŕtvi budú vedieť pravdu
Bol raz jeden vzdelanec, ktorý bol dosť odvážny. Jednej noci práve prestalo pršať a mesiac jasne svietil. Zobral džbán ryžového vína a išiel na cintorín. Pozrel sa okolo a zvolal: „Aká krásna noc! No som tu úplne sám. Kto z podsvetia by sa chcel ku mne pridať na pár pohárikov?“
Po chvíľke bolo v divej tráve vidieť nejaké iskrenie. Duchovia, podľa tieňov by sa dalo usúdiť, že ich bolo asi dvanásť, krúžili 10 metrov od neho. Išiel okolo kruhu a polial zem veľkou miskou ryžového vína. Všetci duchovia sklonili hlavy a poťahovali vôňu vína. Jeden duch si pochvaľoval kvalitu vína a odvážil sa vypýtať si ešte ďalšie.
Vzdelanec sa pri dolievaní vína spýtal: „Prečo sa nereinkarnujete?“ Jeden odpovedal: „Tí, ktorí robili dobré skutky, sa už reinkarnovali. Tí, ktorí spáchali ohavné zločiny, sú za trest zatvorení v pekle. Z nás trinástich, štyria stále pykajú za svoje hriechy a keď budú splatené, môžu sa reinkarnovať. Ostatných deväť sa už kvôli svojim karmickým dlhom nemôže reinkarnovať.“
Vzdelanca to zaujalo: „Prečo to neoľutujete, aby ste mohli byť spasení?“ Duch odpovedal: „Človek to musí oľutovať, kým je ešte nažive. Keď je už mŕtvy, nemôže to vynahradiť!“
Tento človek obrátil džbán dnom nahor, aby im ukázal, že už vylial všetko víno. Skupinka duchov sa odtackala preč.
Jeden otočil svoju hlavu a poznamenal: „Ako hladujúci duch, oceňujem tvoje skvelé víno. Nie je nič, čo by som pre teba na výmenu mohol spraviť, možno len ponúknuť ti jednu radu, ktorej pravdivosť spoznáš až po smrti - ak niekto potrebuje oľutovať, musí tak spraviť ešte kým je nažive!“
Upravené z Poznámok Yuewei Caotang
Sima Guang napravuje svoje spôsoby
Sima Guang, 1019 – 1086 n. l., bol historik, učenec a vysoký kancelár v dynastii Song. Bol hlavným autorom Úplného zrkadla pre pomoc pri vládnutí, priekopníckej práce čínskej historiografie vydanej v roku 1084 vo forme kroniky.
Zvykol ostatným hovorievať príbeh zo svojho detstva:
„Keď som bol malý, moja sestra a ja sme sa snažili rozbíjať orechy, ktoré mali ešte zelenú šupku. Ani jeden z nás nevedel odstrániť šupku. Keď bola moja sestra preč, slúžka mi pomohla olúpať orech tým, že ho ponorila do vriacej vody. Keď sa moja sestra vrátila, bola zvedavá, kto rozbil orech. Povedal som jej, že ja. Môj otec to náhodou započul. Vyhrešil ma: „Ako môže malé dieťa hovoriť lži?“ Odvtedy som sa už nikdy neodvážil zaklamať.“
Upravené zo Starých úvah o morálnej výchove
