(Minghui.org) Falun Dafa som začala praktizovať v marci 1999. Vďaka Majstrovej ochrane sa mi podarilo prekonať trápenia a ťažkosti. Preto som mohla napĺňať svoje sľuby a uskutočňovať svoju misiu.
Recitovanie Fa v tábore nútených prác
Počas Olympijských hier v Pekingu 2008 ma zatkli a vzali do tábora nútených prác. Veľmi som ľutovala, že som nevedela recitovať Majstrov Fa, okrem „O Dafa“ a pár básní z Hong Yin. Keď som si recitovala Fa v tábore nútených prác, necítila som žiaden strach. Recitovala som si všetko, na čo som si dokázala spomenúť a recitovala som si Fa každú minútu a na každom mieste. Pevne som verila vo Fa a odmietla som byť „transformovaná“. Úplne som verila v Majstra. Bez ohľadu na to, ako so mnou dozorkyne zaobchádzali alebo kam ma vzali, po celý čas som si v mysli recitovala Fa a nenechala som žiadne sebecké myšlienky, aby ma mohli zneužiť.
Majster videl moje srdce a usporiadal, aby ma preradili do inej cely. Praktizujúca v tej cele vedela recitovať mnoho Fa. Vyzerala slabo a vychudnuto. Napísala Fa, ktorý si pamätala na kúsok papiera za veľmi slabého svetla pod svojou prikrývkou napriek tomu, že cela bola po celý čas sledovaná. Potom mi to dala. Snažila som sa čo najlepšie si to zapamätať.
Zlo bolo veľmi vystrašené, keď si praktizujúce medzi sebou kolovali Fa. Dozorkyne kontrolovali oblečenie praktizujúcich, prikrývky a každodenné potreby každých pár dní. Vyskúšali všetky prostriedky, aby nás nenechali študovať Fa, zatiaľ čo praktizujúce sa veľmi snažili recitovať Fa. Hneď ako jedna praktizujúca v cele vedela recitovať báseň Fa, tiež ju dokázali čoskoro recitovať aj ostatné praktizujúce v tej istej cele. Pokiaľ praktizujúce v jednej cele dokázali recitovať Fa, praktizujúce v ostatných celách to čoskoro tiež vedeli recitovať. V tom čase som sa naučila naspamäť „Vyučovanie Zákona na konferencii v Chicagu, 2004“.
Boli sme ako osamelé loďky, ktoré sa stratili na mori a odrazu zazreli maják. Túžili sme po vedení a spáse pomocou Fa viac, než kedykoľvek predtým. Častým recitovaním Fa sme položili dobrý základ pre naše budúce činy proti prenasledovaniu.
Boj proti prenasledovaniu: nehlásenie sa
„Odpočítavanie“ je kontrolným systémom na riadenie väzňov v táboroch nútených prác. Každý väzeň sa musí odpočítať – keď si vyzdvihne svoje jedlo, vykoná politické štúdium alebo prácu. Sme učeníčky Dafa, ktoré hovoria pravdu, držia sa pravdy a nie sme väzenkyňami. Náš čin proti prenasledovaniu začal tým, že sme neodpočítavali.
V jeden deň sa praktizujúca, ktorá ma naučila recitovať Fa, odmietla odpočítavať pri vyzdvihnutí jedla. Stála v rade neďaleko mňa. Uvidela som dozorkyňu v službe, ktorá jej hlasno nadávala a ťahala ju preč. Vykročila som z radu a pokojne som povedala, že ja taktiež neodpočítavam. Dozorkyňa v službe spanikárila. Možno sa bála, že by si nedokázala situáciu udržať pod kontrolou, ak by všetky praktizujúce odmietli odpočítavať. Túto praktizujúcu vzala na samotku a mňa vrátila späť do cely.
V ten deň nikto z praktizujúcich nejedol. V cele bolo veľmi ticho, hoci som si robila starosti a cítila som sa zle. Lenže praktizujúce vedeli, že táto praktizujúca nám pripomenula, aby sme sa prebudili. Boli sme odhodlané postaviť sa proti prenasledovaniu. Keď sme si boli dole vyzdvihnúť jedlo, dohodli sme sa, že všetky praktizujúce nebudú nasledujúci deň odpočítavať, aby sme prejavili našu podporu praktizujúcej na samotke.
Dozorkyne ostali z nášho správania sa v rozpakoch a pochytila ich extrémna panika. Viac než desať dozorkýň od sekcie služobnej miestnosti po sledovaciu sekciu a výchovnú sekciu, prišli a všetky praktizujúce nás stiahli dole schodmi von na zasnežený dvor – aby sme zmrzli. Nedovolili nám obliecť si kabáty. Praktizujúce, ktoré boli väznené už po dlhý čas, to nedokázali zniesť.
V mysli sa mi objavila Majstrova báseň:
„V kalnom svete sťa čisté lotosy, stá milióny slivkových kvetov
V chladnom vetre vyzerajú ešte krajšie
Deň po dni, sneží a prší, to slzy Bohov a Budhov sú
Čo v návrat slivkových kvetov dúfajú
Nestraťte sa vo svetských pripútanostiach
Buďte pevní v spravodlivých myšlienkach
Od dávnych vekov dodnes
Len pre tento jeden raz“
(„Slivkové kvety“, Hong Yin II)
Vo svojom srdci som mala zmiešané pocity. Po dosť dlhý čas som nepočula krik dozorkýň.
Jedna z praktizujúcich odpadla a spadla na zem. Bola v zlom zdravotnom stave kvôli dlhodobému prenasledovaniu. Rozbehla som sa k nej napriek tomu, že sa na nás dozorkyne pozerali, odtiahla som ju nabok a objala ju. Chcela som ju len ohriať svojím telom. Moje čisté srdce možno dozorkyne dojalo. Žiadna z nich sa nepohla a len sa na nás pozerali. Táto osobitná scéna mohla byť stanovaná v osobitnej dimenzii. Táto scéna potvrdila to, čo povedal Majster:
„Ak pri stretnutí sa s ťažkosťami môže byť vaše myslenie naozaj spravodlivé, potom, keď budete čeliť prenasledovaniu zla a keď budete čeliť zasahovaniu, jediná vaša veta posilnená pevnými spravodlivými myšlienkami dokáže okamžite rozložiť zlo (potlesk), a spôsobí, že tí, čo sú využívaní zlom sa otočia a utečú, spôsobí, že zlo, ktoré vás prenasleduje, sa stratí, a spôsobí, že zlo, ktoré do vás zasahuje, zmizne bez stopy.“ („Vyučovanie Zákona na medzinárodnej Fa konferencii v západnom USA“, Vyučovanie Fa na konferenciách – VII. časť)
Trápenie sa v tichosti rozplynulo.
Kolektívne praktizovanie cvičení
Pretože sme sa odmietli odpočítavať, držali nás, všetkých šesť praktizujúcich, v rovnakej cele a nemuseli sme si vyzdvihovať jedlo alebo kupovať potreby. Keď sme videli dozorkyne, tiež sme nemuseli podávať hlásenia. Bola to úplne prvá výnimka v tábore nútených prác. Vďaka tomu sme mali viac času na štúdium Fa a vzájomné zdieľanie. Keď sme študovali viac Fa, uvedomili sme si, že musíme toho robiť viac na zastavenie prenasledovania. Rozhodli sme sa spoločne robiť cvičenia a spoluväzenkyniam sme povedali fakty o Falun Dafa.
Hneď ako sme robili meditačné cvičenie, dozorkyne v službe sa vystrašili a vbehli do našej cely s elektrickými obuškami. Dozorkyne a spoluväzenkyne v službe nám ťahali nohy, nadávali nám, bili nás a dávali nám šoky s elektrickými obuškami. To nás však neovplyvnilo. Pokračovali sme v robení cvičení a čo najviac sme sa pokúsili povedať im fakty o Falun Dafa. Dozorkyne nás nepočúvali, no ešte krutejšie nás prenasledovali. Pripútali nás k rámom postele na celý čas.
Praktizujúca sa pýtala na toaletu. Dozorkyňa v službe jej bez slova dala šok elektrickým obuškom a ona odpadla. Po chvíli sa vrátila k vedomiu. Napriek tomu, že vyzerala slabo, s odhodlaním požiadala dozorkyňu v službe, aby odkázala ďalšej dozorkyni, že praktizujúce sa chcú stretnúť s vedúcimi pracovného tábora.
Držanie hladovky na protest proti prenasledovaniu
Keďže nám odopreli naše základné právo na použitie toalety, začali sme držať hladovku na ochranu našej dôstojnosti. O dva dni neskôr dozorkyne kŕmili nasilu neľudským spôsobom praktizujúcu, ktorá požiadala o použitie toalety. Potom kŕmili nasilu všetky ostatné praktizujúce. Vedeli sme, že životy týchto dozorkýň sú v nebezpečenstve kvôli ich prenasledovaniu praktizujúcich.
Nechceli sme vidieť, ako zlo používa dozorkyne na prenasledovanie praktizujúcich, čím strácali svoju budúcnosť. Pokúsili sme sa im so súcitom povedať pravdu. No odrazu nás zastavili. Potom sme recitovali Majstrove básne, jednu po druhej. Zarecitovali sme viac než desať básní.
Všetci boli ohromení mocnou energiou. Lekári tábora sa upokojili. Spoluväzenkyne, dozorkyne, vedúca dozorkýň a riaditeľ tábora nútených prác sa ukľudnili a povedali, že každá praktizujúca má veľký talent. Falun Dafa im otvoril ich mysle a prebudil ich svedomie, takže stále mali nádej, že ich Dafa zachráni.
Vedúci tím tábora nás potom často volal na rozhovor. Požiadali praktizujúce, ktoré dobre spievali, aby im znova zaspievali piesne Dafa. Povedali sme im, čo sú základné ľudské práva, aký je ľudský život vzácny a aký je Falun Dafa nádherný. Povedali sme im, že každý je zodpovedný za svoj život a povzbudili sme ich, aby si včas zvolili pre seba svetlú budúcnosť v tomto kritickom momente.
Dozorkyne zmenili svoj postoj ku všetkým praktizujúcim. Už sme viac nenosili väzenské uniformy, nevykonávali sme nútené práce a nezúčastňovali sme sa politických štúdií. Dozorkyne mlčali a nezasahovali. Mnohé spoluväzenkyne poznali pravdu a uvedomili si, že praktizujúci sú dobrí ľudia. Preto nás potajomky ochraňovali.
Nikdy nezabudneme na 13. máj 2009. Všetky praktizujúce stáli v jednom rade a spievali pieseň „Óda k Majstrovej milosti“ so slzami v očiach. Naše hlasy rezonovali vo vzduchu tábora nútených prác. Cez okná v cele sme videli, že v ten deň bola obloha nádherne modrá.
