(Minghui.org) Teória evolúcie prostredníctvom prirodzeného výberu čelila mnohým výzvam, už odkedy ju Charles Darwin uverejnil vo svojej knihe „O pôvode druhov“ v roku 1859. Od začiatku bolo zrejmé, že táto teória je v rozpore s učeniami rôznych vierovyznaní. Stále viac sa však ukazuje, že Darwinova teória (ako aj jej neskoršie modifikácie) má vážne nedostatky aj z vedeckého hľadiska. Na jednej strane, viaceré hlavné argumenty v prospech evolúcie sa ukázali byť nesprávne (napríklad cyklické argumenty v anatómii), alebo dokonca zámerne sfalšované (kresby embryí Ernsta Haeckela), čo hovorí, že evolučná teória nie je dostatočne podložená. Na druhej strane, moderné vedecké objavy z oblasti archeológie, molekulárnej biológie a genetiky sa zdajú byť nezlučiteľné s evolučnou teóriou, čo naznačuje, že nie je dokonca ani len prípustná. Samotný Darwin mal tiež značné pochybnosti o svojej hypotéze, keď s ňou prvýkrát prišiel.
Po vydaní knihy „O pôvode druhov“ však evolučná teória rýchlo vzbudila veľkú pozornosť. Karl Marx, ktorý 11 rokov predtým vydal svoj Manifest komunistickej strany, ju prijal a v roku 1860 napísal: „Darwinova kniha je veľmi dôležitá a slúži mi ako prírodovedný základ pre triedny boj v dejinách.“
Darwin aj Marx vyrastali v nábožensky založených rodinách a v mladosti študovali teológiu. Neskôr sa však odvrátili od viery a vytvorili dva mimoriadne vplyvné ateistické systémy, evolučnú teóriu a komunizmus. O Marxovi je známe, že bol hlboko ovplyvnený satanizmom, čo možno jasne vidieť aj z jeho básní. Stránka Minghui.org uverejnila viacero článkov o Marxovi a komunizme, napríklad „Prečo ateistická Čínska komunistická strana vyžaduje, aby jej členovia skladali sľub večnej vernosti“. V tejto sérii článkov sa pozrieme na Darwinov život a jeho teóriu evolúcie.
2. Medzery v evolučnej teórii
Televízna stanica PBS v roku 2001 vo svojom seriáli „Evolúcia“ uviedla, že prakticky každý vedec na svete verí v teóriu evolúcie. To vyvolalo intenzívnu reakciu verejnosti. Viac ako 500 vedcov, všetci s doktorskými titulmi, podpísalo v roku 2006 vyhlásenie, v ktorom verejne vyjadrili svoje pochybnosti o Darwinovej evolučnej teórii.
„Darwinisti naďalej tvrdia, že žiadni seriózni vedci o tejto teórii nepochybujú, no pritom je tu 500 vedcov, ktorí sú ochotní verejne vyjadriť svoj skeptický postoj k tejto teórii,“ poznamenal John G. West, zástupca riaditeľa Centra pre vedu a kultúru inštitútu Discovery Institute. „Snahy darwinistov využívať súdy, médiá a akademické výbory na potláčanie odlišných názorov a diskusie v skutočnosti podnecujú ešte viac nesúhlasných postojov a inšpirujú ďalších vedcov, aby požiadali o zaradenie do zoznamu.“
Austrálsky molekulárny biológ Michael Denton zhrnul dôkazy proti evolúcii vo svojej knihe „Evolúcia: Teória v kríze“ z roku 1986. „Darwin nebol schopný poukázať ani na jediný prípad, keď prirodzený výber skutočne spôsobil evolučné zmeny v prírode... Darwinova teória evolúcie nie je nič viac ani nič menej ako veľký kozmogénny mýtus dvadsiateho storočia.“
V skutočnosti sám Darwin považoval evolúciu za hypotézu a dúfal, že neskoršie generácie nájdu dôkazy na jej potvrdenie. Objavuje sa však čoraz viac poznatkov, ktoré jej naopak odporujú. Evolučná teória predpokladala premenu druhov prostredníctvom prirodzeného výberu, čo malo byť podporované zisteniami porovnávacej anatómie, paleontológie a embryonálneho vývoja. Všetky tieto poznatky sa však ukazujú byť nesprávne.
Porovnávacia anatómia: cyklický argument
Podobnosti v stavbe tela rôznych druhov živočíchov fascinovali vedcov už dávno pred Darwinom. Evolučná teória tvrdí, že rôznorodosť živočíchov je dôsledkom postupných zmien, pri ktorých sa istý druh vyvinie do viacerých nových druhov, ktoré sú si vzájomne podobné, keďže pochádzajú zo spoločného predka. Celý evolučný proces sa teda podobá vetveniu stromu a všetky druhy majú pochádzať z jedného spoločného predka, tak ako všetky konáre vyrastajú z kmeňa.
Existencia spoločného predka by teda mohla vysvetľovať podobnosti medzi živočíchmi. To však samozrejme neznamená, že takéto podobnosti dokazujú existenciu spoločného predka. Napríklad, skupina obrazov môže zdieľať podobné črty nie preto, že by boli všetky variáciami jedného obrazu, ale preto, že sú dielami jedného maliara.
V porovnávacej anatómii sa však homológia definuje ako podobnosť spôsobená spoločným predkom a existencia homológie sa potom používa ako dôkaz spoločného predka. Takto sa pomocou manipulácie jazyka obchádza kľúčový krok preukázania, že pozorované podobnosti sú naozaj dôsledkom spoločného predka. Jonathan Wells, autor knihy „Ikony evolúcie: Veda alebo mýtus“, sa domnieva, že ide o „cyklický argument, ktorý sa tvári ako vedecký dôkaz“.
Falšovanie dát embryonálneho vývoja
V roku 1866 nemecký biológ Ernst Haeckel navrhol myšlienku rekurencie, ktorá spočíva v tom, že embryonálny vývoj vyšších organizmov bude reprodukovať proces evolúcie od nižších druhov k vyšším. Napríklad, keď sa ľudské embryo vyvíja v maternici, malo by prejsť rôznymi štádiami evolúcie, napríklad má žiabre ako ryba, chvost ako opica atď.
Podobne ako Darwin, Haeckel na vysokej škole študoval podľa želania svojho otca medicínu, ale viac sa mu páčila biológia. Keď Darwin v roku 1859 publikoval prácu „O pôvode druhov“, Haeckel dokončil doktorát zo zoológie a stal sa Darwinovým verným stúpencom.
Historici si všimli, že Haeckel bol nielen biológ, ale aj vášnivý umelec, ktorý vo svojich dielach venoval veľkú pozornosť jemným detailom. Tieto schopnosti však, žiaľ, využil aj na skreslenie obrázkov embryí, aby podporil svoju hypotézu o rekurencii. Napríklad namaľoval ľudské embryá tak, aby vyzerali ako ryby, a úmyselne a podvodne upravil ľudské a psie embryá nakreslené inými vedcami, aby zvýšil podobnosť medzi embryami rôznych druhov a zamaskoval ich rozdiely.
V knihe „Všeobecná morfológia organizmov“ z roku 1866 Haeckel uverejnil súbor 24 obrázkov embryí. V roku 1874 tieto obrázky opäť zaradil do svojej populárnejšej knihy „Dejiny stvorenia“. V obrázkoch zámerne upravil tri štádiá vývoja embrya ryby, salamandry, korytnačky, kurčaťa, prasaťa, kravy, králika a človeka. Tieto obrázky sa neskôr dostali do učebníc biológie a oklamali celé generácie študentov, ktorí nepoznali pravdu a slepo verili evolučnej teórii.
V roku 1997 britský embryológ Michael Richardson zorganizoval vedcov zo 17 inštitúcií, aby skúmali embryá a proces ich rastu u 50 rôznych stavovcov a starostlivo ich pozorovali a zaznamenávali. V auguste 1997 spoločne publikovali výsledky v časopise Anatomy and Embryology v článku s názvom „U stavovcov neexistuje vysoko konzervované embryonálne štádium: dôsledky pre súčasné teórie evolúcie a vývoja“. Zistili, že Haeckel pridával, odstraňoval a upravoval štruktúry embryí.
„Na rozdiel od nedávnych tvrdení, že všetky embryá stavovcov prechádzajú štádiom, keď majú rovnakú veľkosť, sme zaznamenali viac ako 10-násobnú variabilitu v najväčšej dĺžke v štádiu chvostového puku,“ napísali autori. „Náš prieskum vážne podkopáva dôveryhodnosť Haeckelových kresieb, ktoré nezobrazujú konzervované štádium stavovcov, ale štylizované embryo amniota.“
Nemecký embryológ Erich Blechschmidt vo svojej knihe Počiatky ľudského života z roku 1977 podrobnými údajmi dokázal, že všetky ľudské plody sú od začiatku ľudskými štruktúrami. Ohľadom Haeckelovej teórie v knihe napísal: „Takzvaný základný zákon biogenetiky je nesprávny. Žiadne ‚ale‘ ani ‚keby‘ nemôžu túto skutočnosť zmierniť. Nie je ani trochu správny a nie je správny ani v nejakej inej podobe. Je úplne nesprávny.“
Nálezy z paleontológie
Teória evolúcie opisuje dlhý proces vývoja života od jednoduchých organizmov k zložitým, prostredníctvom prirodzeného výberu. Tento proces bol opísaný ako „evolučný strom“. Čoraz viac archeologických nálezov sa však zdá byť v rozpore s evolučnou teóriou. Napríklad Michael A. Cremo a Richard Thompson vo svojej knihe „Skrytá história ľudskej rasy: Odhalenie veľkého vedeckého podvodu“ z roku 1994 uviedli 500 archeologických objavov, ktoré sú v rozpore s teóriou evolúcie. Podľa Darwinovej evolučnej teórie sa ľudia objavili približne pred 10 000 rokmi a prvé živé organizmy sa objavili najviac pred 580 miliónmi rokov. Pozostatky nájdené v mnohých častiach sveta však dokazujú, že ľudská civilizácia existovala už pred desiatkami tisíc, či dokonca stovkami miliónov rokov.
Tu je niekoľko príkladov. V roku 1972 bol v Gabonskej republike v Afrike objavený jadrový reaktor postavený pred 2 miliardami rokov; v roku 1880 bolo na úpätí hory Taibo v Kalifornii v USA objavených mnoho nádherných kamenných nástrojov starých 55 miliónov rokov; archeológ Y. Druet našiel v roku 1968 vo Francúzsku niekoľko rôznych typov kovových rúrok vo vápencovej vrstve, pričom vek tejto vrstvy horniny je 65 miliónov rokov; sada železných oštepov, ktoré identifikovala americká geologička Virginia Steen-McIntyre, bola vyrobená pred 250 000 rokmi.
V otázke prechodu od opíc k človeku sa vedcom zatiaľ nepodarilo nájsť fosílie prechodného druhu „človeka podobného opici“. V dôsledku toho sa niektorí vedci uchýlili k úmyselným alebo neúmyselným akademickým podvodom. Údajná prechodná fosília, človek z Jávy, objavená v roku 1892, sa ukázala byť kusom lebky opice a kosti ľudskej nohy vzdialenej od seba 40 stôp; Fosília údajného človeka podobného opici „Lucy“ sa ukázala byť vyhynutou opicou - Australopithecom, ktorá nemá nič spoločné s človekom.
3. Molekulárna biológia
Darwinova evolučná teória bola publikovaná v roku 1859. V roku 1866 rakúsky katolícky mních Gregor Mendel publikoval prácu „Pokusy s hybridizáciou rastlín“, ktorá stála pri zrode genetiky. Mendelov prínos bol však objavený až pol storočia po jeho smrti. Neskôr spojenie evolúcie a Mendelových myšlienok vytvorilo neodarwinizmus modernej syntézy. V 50. rokoch 20. storočia Američan James Watson a Brit Francis Crick pomocou röntgenovej mikroskopie objavili trojrozmernú štruktúru dvojitej špirály DNA. Crick popísal proces syntézy od DNA k RNA a potom k bielkovinám. V tom čase sa mnohí vedci domnievali, že prirodzený výber prebieha prostredníctvom mutácie génov. Podrobnejší pohľad na biologický systém však ukazuje, že je príliš zložitý na to, aby vznikol náhodnými mutáciami.
Zložitosť a systémovosť jednobunkových bičíkov
Bičík je dlhá a tenká bielkovinová molekula, ktorá rastie na povrchu mnohých jednobunkových a niektorých mnohobunkových organizmov. Jej štruktúra je veľmi podobná štruktúre motora vrátane statorov, rotorov, hlavných hriadeľov, puzdier ložísk, spojovacích tyčí, nastavovacích a brzdových systémov atď. Dĺžka bičíka je približne 15 000 nanometrov a priemer najhrubšej časti je približne 20 nanometrov. Rýchlosť otáčok motora bičíka je rádovo 100 otáčok za sekundu, pričom ovládanie je presné a dokáže brzdiť a otáčať sa v rámci štvrtiny kruhu.
Bežné bakteriálne bičíky dokážu za jednu sekundu prekonať vzdialenosť 60- až 100-násobku dĺžky vlastného tela, čím ďaleko prekonávajú geparda. Bičíky baktérií sa považujú za najúčinnejšie a najsofistikovanejšie molekulárne motory a nanostroje v prírode, ako aj za jedny z najzložitejších proteínových strojov, ktoré sa dokážu otáčať rýchlosťou 300 až 2 400 otáčok za sekundu. Vzhľadom na svoju vysokú zložitosť a systémovosť bol bičíkový motor vždy problematickým bodom výskumu mikrobiológie, biochémie, biofyziky a štrukturálnej biológie.
Ako sa bičíky vyvinuli? Darwinovou evolučnou teóriou sa to dá len ťažko vysvetliť. Motor bičíka sa skladá z približne 50 častí a asi 30 druhov molekúl bielkovín. Aby tieto bielkoviny mohli správne fungovať, musia byť skombinované systematickým spôsobom a existovať v rovnakom čase podľa špecifického vnútorného mechanizmu. V každom prípade nie je možné začať od jednoduchej štruktúry, ktorá sa postupne vyvíja. Podobne ako švajčiarske hodinky nemôžu fungovať normálne bez niektorej súčiastky. Môžu byť vyrobené a nainštalované len podľa prísnych postupov a nemôžu sa vyvíjať spontánne a náhodne.
Bunky: továrne neredukovateľnej zložitosti
V porovnaní s bičíkmi je štruktúra bunky a jej fungovanie ešte oveľa zložitejšia, a to z fyzikálneho aj biochemického hľadiska.
Pod kontrolou DNA sa v každej bunke môžu vytvárať státisíce molekúl bielkovín, ktorých celkový počet dosahuje desiatky miliónov. Bunky sa delia raz za niekoľko hodín. Táto efektivita výroby závisí od mnohých pokročilých „výrobných liniek“ ako moderná veľká továreň využívajúca inteligenciu, informácie a digitalizáciu. Má dielne, výrobné zariadenia, baliace kancelárie, riadiace centrá, komunikačné platformy, dopravné systémy a stanice na likvidáciu odpadu. Existujú kompletné funkcie a jasná deľba práce subsystémov.
Na príkladoch videnia, zrážania krvi, bunkového transportu a ďalších, profesor biochémie Michael Behe zistil, že biochemický svet sa skladá z arzenálu chemických strojov s presne kalibrovanými, vzájomne závislými časťami. Nazval to neredukovateľnou zložitosťou.
„Na abstraktnej úrovni by mohlo byť lákavé predstaviť si, že neredukovateľná zložitosť si jednoducho vyžaduje viacero simultánnych mutácií – že evolúcia môže byť oveľa šikovnejšia, než sme si mysleli, ale stále možná. Takéto odvolávanie sa na veľmi veľké šťastie nemožno nikdy vyvrátiť,“ napísal v knihe „Darwinova čierna skrinka: Biochemická výzva pre evolúciu“. „Šťastie je metafyzická špekulácia, vedecké vysvetlenia sa odvolávajú na príčiny.“
Evolúcia prostredníctvom génových mutácií: Je potrebných 10 biliónov Zemí
Okrem archeológov a biológov spochybnili teóriu evolúcie aj niektorí matematici. V 50. rokoch 20. storočia americký inžinier Stanislaw Ulam, pracujúci na Projekte Manhattan, došiel z matematického hľadiska k záveru, že v DNA sa nachádza veľké množstvo životnej informácie a príroda sa pri jej generovaní nemôže úplne spoliehať na náhodné procesy.
Americký molekulárny biológ Douglas Axe spravil výpočet, pri ktorom predpokladal, že počnúc zrodom Zeme až po súčasnosť sa všetky atómy na Zemi používajú na tvorbu aminokyselín a všetky aminokyseliny sa zúčastňujú na permutačných a kombinačných experimentoch náhodných mutácií. Ak sa experiment opakuje každú minútu, na to, aby z experimentu náhodnou mutáciou vznikla normálna molekula bielkoviny, je potrebných 10 biliónov Zemí, ktoré by experiment robili súčasne. To je samozrejme nemožné.
V roku 2019 Behe vydal novú knihu s názvom Darwinova devolúcia: Nová veda o DNA, ktorá spochybňuje evolúciu. „Systém prirodzeného výberu, ktorý pôsobí na náhodné mutácie, môže evolúcii pomôcť zmeniť výzor alebo správanie niečoho. Evolúcia však nikdy nič organicky nevytvorí,“ napísal.
V skutočnosti je mutácia procesom devolúcie – poškodenia buniek v DNA s cieľom vytvoriť niečo nové na najnižších biologických úrovniach. „Proces, ktorý s takou ľahkosťou ničí dômyselné stroje, nie je procesom, ktorý vytvorí komplexné, funkčné systémy,“ uzavrel Behe.
(na pokračovanie)
