(Minghui.org) Ženská väznica č. 2 v provincii Liaoning má budovu s názvom „Budova umenia a remesiel“. Táto budova je však v skutočnosti obrovskou továrňou na výrobu odevov, v ktorej dozorcovia využívajú bezplatnú prácu väzňov.
Oblečenie vyrobené vo väznici sa posiela do celej Číny a vyváža sa do Japonska, Južnej Kórey, Kanady a ďalších krajín. Aby sa zakryla skutočnosť, že tieto odevy sú vyrobené nútenou prácou, na visačkách sa vždy uvádza, že oblečenie bolo vyrobené v konkrétnych továrňach nachádzajúcich sa mimo väznice.
Táto nová budova má päť poschodí a dva výťahy, ktoré prepravujú len materiál – nie pracovníkov. Na prvom poschodí sa strihá látka a polotovar sa posiela na 2. až 5. poschodie, kde sa z neho zostavujú konečné výrobky. Konečné výrobky sa balia a skladujú na prvom poschodí.
Dva dni po odovzdaní budovy do užívania sa pokazili oba výťahy. Väzenkyne museli prenášať takmer tonu materiálu hore a dole schodmi. Boli vyčerpané ešte než začali pracovať. Oprava výťahov trvala niekoľko týždňov a následne sa opäť pokazili. Vynášanie tovaru nahor sa pre väzenkyne stalo rutinou.
Ak sa im nepodarilo splniť požadovanú kvótu výrobkov, čakal ich trest – napríklad že sa po dni ťažkej práce nesmeli umyť. Niektorým väzenkyniam bolo umývanie odopreté celé dni, dokonca až týždeň, a to aj počas horúcich letných dní. Počas leta, keď bola dielňa plná väzenkýň a viac ako sto strojov pracovalo nepretržite, boli ihly a cievky horúce a väzenkyne boli premočené od potu.
Medzi väzenkyňami sú aj praktizujúce Falun Gongu, ktoré sú zatvorené za obhajovanie svojej viery a tie čelia ešte horšiemu zaobchádzaniu. Niektorým bolo celé mesiace odopierané umývanie, museli žiť v zlých hygienických podmienkach a chodiť s nepríjemným zápachom len preto, že sa odmietli vzdať svojej viery alebo podpísať vyhlásenie, v ktorom by sa priznali k takzvanému zločinu praktizovania Falun Gongu.
Medzi iné formy fyzického mučenia patrí napríklad nútené státie bez pohnutia celé hodiny alebo opakované prepisovanie pravidiel väznice. Väzenkyne museli každý deň pracovať 11 hodín a po splnení dennej kvóty boli veľmi vyčerpané. Mnohé sa v snahe dokončiť prácu rozhodli vynechať jedlo. Iné sa rozhodli celý deň nepiť vodu, aby sa vyhli prestávkam na toaletu.
Mnohé z nich, sužované hladom, smädom a fyzickým vyčerpaním, sa pri šití nedokázali sústrediť. Často dochádzalo k nehodám, keď šijacie ihly prešli väzenkyniam cez prsty. Občas sa stalo, že sa ihla zlomila v prste väzenkyne a tá si ju musela zubami vytiahnuť, natrieť prst strojovým tukom, obaliť papierovou vreckovkou a pokračovať v práci, pretože dozorcovia im ani pri zranení neznížili pracovné zaťaženie.
Okrem toho, že väzenkyne museli pracovať pre väznicu bez nároku na mzdu, museli počas úradných kontrol klamať o pracovných podmienkach. Pred príchodom kontrolných orgánov dozorcovia prikázali všetkým, aby povedali, že pracujú osem hodín denne a každý týždeň si dávajú teplú sprchu. Dozorcovia sa ani nezačervenali od hanby, hoci dobre vedeli, že všetci pracovali najmenej 11 hodín denne a teplú sprchu si dali maximálne dvakrát do roka.
Počas dvoch rokov pandémie dozorcovia zariadili, aby jedna z väzenkýň každý deň merala teplotu všetkým väzňom, ale v skutočnosti im teplotu nikdy nemerala. Keď mala niektorá z väzenkýň skutočne horúčku, nikto sa nestaral o to, aby ju izoloval alebo jej poskytol liečbu, a aj tak musela dokončiť rovnaké množstvo práce ako všetci ostatní.
Novoprijaté väzenkyne dostali len deň alebo dva na zoznámenie sa s prostredím a hneď boli nútené začať pracovať. Väčšina z nich nebola schopná dokončiť dennú kvótu hneď na začiatku, a tak sa nemohli umyť a boli nútené celé hodiny stáť na mieste alebo prepisovať pravidlá väznice. Keďže si nesmeli kupovať veci dennej potreby ani požičiavať veci od iných, nemali k dispozícii zubnú pastu ani šampón a niekedy museli v prípade potreby vyberať použitý toaletný papier z odpadkového koša.
Každá väzenkyňa mala každý mesiac povolené uskutočniť trojminútový telefonát so svojou rodinou. Nesmeli však hovoriť o zlom zaobchádzaní, ktoré sa tam dialo, a museli hovoriť veci ako „práca je ľahká, mám dostatok jedla a všetko, čo potrebujem, a nikto na mňa nie je zlý“. Ak sa niekto sťažoval a hovoril o tom, čo sa skutočne deje, dozorcovia mu v budúcnosti odopreli telefonáty a návštevy rodiny.
Na obed mala byť hodinová prestávka, ale dozorcovia ju zrušili, čím väzenkyne v podstate úplne vyčerpali. Dozorcovia povedali väzenkyniam, aby sa opreli o stoly a predstierali, že odpočívajú, a natočili krátke video, aby to zdokumentovali a ukázali, že väzenkyne dostali čas na odpočinok. Minútová prestávka bola všetko, čo väzenkyne dostali na obed.
