(Minghui.org) V máji roku 2000, desať mesiacov po začatí prenasledovania, som išiel po tretíkrát do Pekingu, aby som žiadal spravodlivosť pre Falun Dafa. Po návrate ma zamestnávateľ zadržal v malej miestnosti na mojom pracovisku. Vedenie rozhodlo, že každý, kto išiel do Pekingu dvakrát, bol poslaný do tábora nútených prác. Takže tým, že ma držali v malej miestnosti, ma „zachraňovali“.
Každý deň ma prišiel skontrolovať manažér. Okrem toho sa pri mojom strážení striedalo päť mladých ochrankárov vo veku okolo 20 rokov. Keďže nemali čo robiť, hrali sa so svojimi elektrickými obuškami. Praskajúci zvuk obuškov vo mne vždy vyvolával stres, akoby ma nejaká ruka chytila za srdce.
Nemohol som študovať učenie Falun Dafa, ani som nemal člena rodiny alebo spolupraktizujúceho, s ktorým by som sa mohol porozprávať. Jediné, čo ma podporovalo, bola moja viera v Dafa a v Majstra Li (zakladateľa Falun Dafa).
Jedného dňa som sa pozrel na lano prehodené cez trámy podopierajúce strop a pomyslel som si: „To je na mňa priveľa. Prečo sa tu neobesím?“ Potom som si pomyslel: „Som učeník Dafa a nemôžem robiť veci, ktoré Majster zakazuje!“ [Poznámka prekladateľa: Falun Dafa zakazuje zabíjanie, vrátane samovraždy.]
Na druhý deň prišiel riaditeľ továrne so zástupcom tajomníka strany. Rozprávali sa so mnou viac ako hodinu. „Musíte mať jasné pochopenie o Falun Dafa. Inak vás pošleme niekam inam. Polícia má pre tvrdohlavých ľudí, ako ste vy, veľa väzenských zariadení.“
Mlčal som. Keď videli, že ma nedokážu prinútiť, aby som sa vzdal Falun Dafa, frustrovane odišli. Prezident továrne tiež nariadil ochranke, aby z miestnosti odstránila všetko, vrátane stola, stoličky a povrazov, a nechali len posteľ.
Keď som pomyslel na ich hrozbu, že ma pošlú na políciu, môj strach sa ešte zosilnil. Už od detstva som sa bál, že ma zbijú. Ale čím väčší strach som mal z prenasledovania, tým väčšie problémy nasledovali.
O niekoľko dní neskôr ma prišla navštíviť moja manželka. Pracovala v tej istej továrni a Falun Dafa nepraktizovala. Povedala mi, že továreň jej nedávno pozastavila plat (po tom, čo pozastavila môj), s odôvodnením, že mi nebránila v praktizovaní Falun Dafa. Keďže si nemohla dovoliť zaplatiť ani poplatok za škôlku pre naše dieťa, požiadala o rozvod, čo bol jediný spôsob, aby jej továreň obnovila plat.
V tom čase som princípom Dafa rozumel len obmedzene, a tak som súhlasil. Povedal som, že z rozvodového vyrovnania nechcem nič. Povedal som jej, že ak budem v budúcnosti finančne solventný, budem platiť výživné na dieťa. Keď som to povedal, necítil som nič zvláštne. Ale po jej odchode ma premohol strach, depresia, zúfalstvo a pocit neistoty. Cítil som, že kultivácia je nesmierne ťažká, a začal som plakať.
Po niekoľkých ďalších dňoch, 18. mája, sme spolu s manželkou a dvoma ochrankármi, ktorí ma mali strážiť, išli na Úrad pre manželstvo, aby sme podali žiadosť o rozvod. Pri podpisovaní papierov sme obaja s manželkou plakali. Tá bolesť sa nedala opísať slovami.
Odchod do Pekingu
Keď sme kráčali na autobusovú stanicu, pošepkal som manželke svoj plán ísť do Pekingu. O ceste som premýšľal už niekoľko posledných dní. Keďže mi nič nezostalo, namiesto pasívneho čakania, kým ma pošlú do policajnej väzby, by som mal nájsť príležitosť na útek a ísť do Pekingu apelovať za Dafa. Rýchlo mi podala 30 yuanov v hotovosti, ktoré mala. Strážcovia si nič nevšimli.
Nebolo pre mňa ľahké spraviť toto rozhodnutie. Tlak, ktorému som čelil, bol ako obrovská hora a musel som sa vyrovnať aj s rôznymi obavami a strachom. Ale vždy, keď moje srdce nebolo stabilné, recitoval som si nasledujúce slová od Majstra:
„Keby sa nikto počas kozmických zmien ani nepohol, nespôsobilo by to ten stav v bežnej ľudskej spoločnosti a nenazývalo by sa to kozmickými zmenami.“ (Siedma lekcia, Čuan Falun)
Po návrate do zadržiavacej miestnosti na pracovisku som sa začal pripravovať na cestu. Spomenul som si, že keď som išiel do Pekingu druhýkrát, stretol som praktizujúceho, 20-ročného vysokoškoláka, ktorý po úteku z väzby išiel do Pekingu pešo. Bol marec a na severe Číny bolo stále chladné počasie. Ale on jednoducho kráčal do Pekingu len v tenkom oblečení. Rozhodol som sa urobiť to isté.
Podarilo sa mi nájsť nefunkčný zámok a našiel som aj príležitosť vymeniť ho za dobrý. Jednej noci som zámok odstránil a úspešne som vyšiel z izby. Počul som, ako vedľa chrápu strážcovia. Preliezol som plot a rýchlo som odišiel.
Celú noc som sa pri chôdzi nezastavil. O šiestej ráno som už opustil mesto a bol som v susednom okrese. Vtedy som už bol vyčerpaný a na nohách sa mi robili pľuzgiere. Potom som na kraji cesty uvidel opustený dom a v izbe bola kopa pšeničnej slamy. Vošiel som dovnútra, aby som si oddýchol.
Práve keď som si chcel ľahnúť si na slamu, objavil sa Majstrov Fashen (Telo zákona), ktorý bol vyšší ako dom. Majster ma držal svojou obrovskou rukou a povedal: „Dieťa moje, tu si môžeš oddýchnuť.“ Jeho obrovská ruka ma potom položila na slamu. Obklopila ma súcitná energia. To teplo a nežnosť sa nedali opísať slovami. Keď som si ľahol, kotúľali sa mi po tvári slzy. Keď Majster videl, že prekonávam všetky druhy ťažkostí, aby som vykročil vpred a potvrdil Dafa, poskytol mi maximálnu pomoc. Rozhodol som sa, že jednoducho musím ísť do Pekingu potvrdiť Dafa.
Dlhá cesta
Cesta do Pekingu nebola jednoduchá. Čoskoro som začal zažívať najrôznejšie problémy. Z môjho mesta to do Pekingu bolo približne 700 kilometrov. Mal som obuté kožené topánky, ktoré neboli vhodné na dlhšie chodenie. V prvých dvoch dňoch ma boleli spodky chodidiel a potom celé nohy. Neskôr ma začali bolieť lýtka. Potom som mal bolesti od podpazušia až po chodidlá. Potom som už cítil takú bolesť po celom tele, že som nedokázal určiť, odkiaľ bolesť pochádza. Bolelo to, keď som chodil; ale keď som sa zastavil, bolelo to ešte viac. Nemal som inú možnosť, ako pokračovať v chôdzi.
Keď som bol unavený a nemohol som pokračovať, vedel som, že je to hlad. Kúpil som si niekoľko suchých parených žemlí a po prestávke som pokračoval v chôdzi. Keď mi došlo jedlo, zdvihol som niečo pri ceste a zjedol to. Raz ráno som šiel vyše hodiny a nemohol som pokračovať kvôli smädu a hladu. Potom som v priekope uvidel niekoľko rozbitých melónov. Vzal som si jednu polovicu, aby som ju zjedol. Bol to najlepší melón, aký som kedy v živote jedol. Jeho chuť bola lepšia ako čokoľvek iné na tomto ľudskom svete – takmer božská.
Teplota v máji mohla cez deň dosiahnuť viac ako 20 °C a v noci klesnúť na 10 °C. Každé ráno som sa budil na zimu a triasol som sa. Spával som na rôznych miestach, ako podzemné obydlia, priekopy, zeleninové skleníky a divoké polia. Keďže som vyrastal v meste, od detstva som sa bál hadov, chrobákov a potkanov. Teraz som však nemal žiaden strach, ani jednu myšlienku na strach. Vedel som, že Majster zo mňa odstránil látky strachu.
Jedno bolo isté – vždy som bol na správnej ceste. Boli dva dôvody, prečo som to vedel. Jeden bol ten, že moja tretia cesta do Pekingu bola na bicykli s iným praktizujúcim, takže som si cestu približne pamätal. Po druhé, vždy, keď som sa vydal po nesprávnej ceste, niekto ku mne pristúpil a spýtal sa ma: „Kam ideš?“. Keď sa dozvedel, že idem do Pekingu, povedal: „Do Pekingu musíš ísť tadiaľto.“ Nikdy som nepochyboval o smere, ktorý mi ukázali a nepamätal som si, koľkokrát ma opravili. Vedel som, že ma Majster vedie.
Niekedy som ľuďom povedal, že idem do Pekingu apelovať za Falun Dafa. Ak by mi to čas dovolil, strávil by som viac času tým, že by som im vysvetlil, ako je Falun Dafa nespravodlivo prenasledovaný. Bolo to ešte pred tým, ako komunistický režim vykonštruoval mystifikáciu o sebaupálení na námestí Tiananmen, takže väčšina ľudí nemala voči Dafa žiadnu nenávisť; vedeli len, že ho vláda zakázala.
Raz som si kúpil nanuk od jednej ženy za posledných pár mincí, ktoré som mal. Ponúkla mi kempingovú stoličku, aby som si na ňu sadol a spýtala sa ma, kam idem. Povedal som, že do Pekingu.
„Kvôli čomu?“ spýtala sa.
„Som praktizujúci Falun Dafa a táto prax je veľmi dobrá. Čínska komunistická strana (ČKS) nám však nedovoľuje praktizovať. Tiež nás zadržiavajú, bijú a posielajú do pracovných táborov. Musím povedať úradom, že to nie je správne!“
„Aj tu máme praktizujúcich Falun Dafa,“ odpovedala žena. „Niektorých z nich zatkli a niektorých poslali do centier na vymývanie mozgov.“
Ukázala na križovatku a povedala mi: „Na tejto ceste sú úradníci, ktorí zadržiavajú ľudí ako ty. Tí úradníci sú tam často. Keď tadiaľ pôjdeš, radšej buď opatrný a nenechaj sa chytiť!“ Jej láskavosť ma dojala.
Chcel som si kúpiť ďalší nanuk, ale už som nemal žiadne peniaze. Všimla si moju situáciu a ponúkla mi ľadovú vodu, ktorú si priniesla pre seba. Zostal som sa s ňou rozprávať. Povedala mi, že v ich oblasti posledné tri alebo štyri roky nepršalo. Mladí muži sa odsťahovali za prácou a zostali tu len ženy, starší ľudia a deti. Ukazujúc na vzdialené pole, na ktorom sa víril prach, povedala: „Vidíte, úroda bola zničená suchom.“
Po chvíli pobytu som sa opäť vydal na cestu. Vďaka jej rade ma na kontrolnom stanovišti nechytili.
Vonku bolo naozaj horúco. Vďaka pretrvávajúcemu suchu a vetru bol všade prach. Potil som sa a nemohol som ísť veľmi rýchlo. Keď sa zotmelo, zastavil som sa v lese a rozhodol som sa tam prenocovať. Neviem, ako dlho som spal, ale zobudili ma kvapky dažďa narážajúce na listy stromov. Vstal som, našiel som si igelitový kryt a pokračoval som v chôdzi.
Dážď bol stále silnejší a silnejší a ja som nemohol nájsť prístrešok. Bol som premočený až na kožu. Pokračoval som v chôdzi až do svitania. Už som nemal žiadnu energiu, bol som ospalý a hladný. Keď som prechádzal okolo mosta, uvidel som veľké betónové rúry, tak som si išiel oddýchnuť. Sediac v betónovej rúre som si pomyslel: „Tá žena hovorila, že tu už tri alebo štyri roky nepršalo. Možno jej láskavosť priniesla kraju požehnanie.“
Deň za dňom som pokračoval v chôdzi. Dúfal som, že nájdem praktizujúceho, s ktorým pôjdeme spolu. Po niekoľkých dňoch som si uvedomil, že sa musím zbaviť svojej pripútanosti k samote. Tak som sa tejto myšlienky vzdal.
Občas som mal myšlienky, že sa vzdám alebo „čo ak zomriem od hladu a únavy?“. Ale s vierou v Majstra a Dafa som ich dokázal prekonať.
Dňa 27. mája som vyrazil skoro ráno. Približne o deviatej večer som už bol vyčerpaný. Uvidel som pri ceste chatrč na ovocnej farme. Išiel som tam a prespal som na kamennej doske. Krátko na to som sa zobudil do zimy a vetra. Keďže som už nemohol spať, rozhodol som sa, že sa vydám na cestu.
Príchod do Pekingu
Po niekoľkých hodinách chôdze som v tme uvidel osvetlený priestor. Ako som kráčal ďalej, niekto zakričal: „Ty! Kam ideš?“.
„Idem do Pekingu kvôli apelu,“ odpovedal som.
„Poď sem!“ zakričal ten muž.
Potom som uvidel robustného ozbrojeného policajta, ktorý stál pred budovou so samopalom. Vtedy som si uvedomil, že toto je kontrolné stanovište pre vstup do Pekingu!
Podišiel som k nemu a povedal som: „Som praktizujúci Falun Dafa a prišiel som sem, aby som apeloval.“
Keď to policajt počul, pritlačil mi hlaveň pištole na spánok a zakričal: „Ako sa opovažuješ odporovať strane! Hneď ťa zabijem!“
„Nie som proti strane,“ odpovedal som pokojne, „prišiel som len vysvetliť fakty o Falun Dafa, pretože prenasledovanie je nesprávne.“
Potom prišiel muž vo veku okolo päťdesiat rokov. Zdalo sa, že je tam špeciálne preto, aby zabránil ľuďom ísť do Pekingu a apelovať. Zaviedol ma do miestnosti za kontrolným stanovišťom. Chystal sa na mňa kričať, ale keď sa dozvedel, že som tam prišiel pešo, nekričal a požiadal ma, aby som si sadol. Potom vyše hodiny hovoril o politike ČKS. Ja som však nepočúval ani jedno jeho slovo. Unavil sa a išiel spať. Pozrel som sa na hodiny a videl som, že sú dve hodiny ráno 28. mája. Bolo to presne 10 dní, čo som začal cestu!
Okolo siedmej ráno ma pripútali za ruky k elektrickému stĺpu pri ceste. Všetky vozidlá, ktoré vchádzali do Pekingu, museli zastaviť kvôli predloženiu dokladov. Každý vodič sa na mňa pozrel a spýtal sa: „Prečo si tu?“
„Som praktizujúci Falun Dafa!“ Odpovedal som.
Na začiatku som bol trochu v rozpakoch. Po čase som si uvedomil, že som učeník Dafa, ktorý sa nedopustil žiadneho priestupku. Tak som zdvihol hlavu a rozprával sa s vodičmi. Hoci som mal po desiatich dňoch chôdze zaprášenú tvár, mal som dobrú náladu. Niektorí vodiči mi ukázali palec hore.
Napoludnie prišli dvaja policajti. Vyplnili nejaké papiere a vzali ma do policajnej dodávky. Po nejakom čase sme dorazili na policajné oddelenie obvodu Daxing v Pekingu a vzali ma dovnútra kvôli vyplneniu nejakých dokladov.
„Si praktizujúci Falun Dafa. Prečo si prišiel do Pekingu?“ spýtal sa jeden z nich.
„Chcem povedať ústrednej vláde, že prenasledovanie je nesprávne!“
„Takže kvôli tomu si kráčal celú cestu až do Pekingu?“ spýtal sa.
„Áno!“ Odpovedal som.
Hneď nato som si všimol, ako sa inému policajtovi chveje rameno. Videl som, že obaja sú šokovaní tým, čo som urobil – kráčal som vyše 700 kilometrov kvôli apelu.
Polícia ma potom odviezla do zadržiavacieho centra obvodu Daxing. Moja myseľ bola pokojná a dokonca som bol trochu šťastný, keď som videl, aké sú tam podmienky. Hoci sa vyše desať ľudí delilo o veľkú posteľ, mohli sme sa aspoň osprchovať studenou vodou. A na každé jedlo bol veľký kus kukuričného chleba vareného v pare. To všetko bolo oveľa lepšie ako to, čo som mal cestou.
Po dvoch dňoch pobytu v zadržiavacom centre obvodu Daxing si ma prišiel vyzdvihnúť policajt z môjho mesta. Jeden z nich mi ukázal palec a povedal: „Priniesol si nášmu mestu slávu!“ Po príchode na styčný úrad v Pekingu sa ku mne správali milo. Cítil som sa uvoľnene a šťastne.
Epilóg
Po návrate do môjho mesta ma miestna polícia oklamala, aby som išiel do zadržiavacieho centra a držali ma tam 25 dní. Policajti potom oznámili môjmu otcovi, aby si ma vyzdvihol. Keď ma otec videl kráčať so sklonenou hlavou, povedal mi: „Zdvihni hlavu! Neurobil si nič zlé. Toto je tvoja viera!“
Potom som ešte niekoľkokrát išiel do Pekingu apelovať za Dafa. Hoci moje pochopenie bolo v tom čase plytké a mal som pripútanosti k dosiahnutiu Dovŕšenia, stále som sa snažil zo všetkých síl.
Keď sa pozerám späť na tie dni, nasledujúce slová od Majstra mi vždy dodávali silu, keď som bol v najťažších chvíľach:
„Keď som ja v minulosti praktizoval kultiváciu, mnohí veľkí majstri mi povedali tieto slová: ‚Je to ťažké vydržať, ale ty to môžeš vydržať. Je to ťažké spraviť, ale ty to môžeš spraviť.‘ V skutočnosti je to tak. Keď sa vrátite domov, každý to môže skúsiť. Keď prechádzate cez skutočné trápenie alebo kritickú situáciu, pokúste sa o to. Keď je to ťažké vydržať, pokúste sa to vydržať. Keď to vyzerá byť nemožné alebo ťažko realizovateľné, pokúste sa o to a uvidíte, či je to možné. Ak to naozaj dokážete, potom, ako ten unavený cestovateľ, skutočne objavíte ‚tieň vŕb, rozkvitnuté kvety, miesto, kde možno hlavu skloniť‘“ (Deviata lekcia, Čuan Falun)
