(Minghui.org) Som praktizujúci Falun Dafa a žijem v štáte Missouri. Do Spojených štátov som prišiel pred dvoma rokmi. Podobne ako mnohí praktizujúci v Číne som zažil prenasledovanie, ktoré začalo 20. júla 1999 – bol som zadržaný, poslaný do pracovných táborov a videl som, ako môj otec prišiel o život v dôsledku týrania. Osud to zariadil tak, že som mohol priviesť celú svoju rodinu do USA. Príchod sem znamenal v mnohých ohľadoch nový začiatok – naučiť sa žiť v novej krajine a tiež naučiť sa nové spôsoby, ako ľuďom objasňovať pravdu. Dnes by som sa chcel podeliť o svoje kultivačné skúsenosti, ktoré som nadobudol za tie roky. Dúfam, že budú prospešné, a uvítam spätnú väzbu.
Opustenie pripútanosti k životu a smrti
Kultivácia je v mnohých ohľadoch procesom neustáleho prekonávania skúšok. Od 20. júla 1999 znamenalo vystúpiť vpred, aby som potvrdil Fa a objasnil pravdu a prekonávať jednu prekážku za druhou, pričom niektoré z nich boli skúškami života a smrti. Nikdy nezabudnem na prvý raz, keď som čelil takejto skúške.
Môj otec bol zadržaný za to, že v Pekingu apeloval za Dafa. Menej ako dva týždne po prepustení sa u neho objavili závažné príznaky choroby, upadol do kómy a už sa nikdy nezobudil. Stojac pri jeho posteli som čelil hlbokej otázke. Ak Dafa chráni svojich žiakov, ako sa mohlo stať niečo také? Moje roky kultivácie až do toho momentu boli naplnené požehnaniami a môj otec, ktorý kedysi trpel smrteľnou chorobou, sa po praktizovaní uzdravil. Ako to mohlo skončiť takto? Na chvíľu som si dokonca kládol otázku, či je Fa skutočný.
Spýtal som sa sám seba: „Prečo sa kultivujem?“ Moja odpoveď bola: aby som dosiahol dovŕšenie. A na aký účel? Aby som ochránil vnímajúce bytosti vo svojom vlastnom svete. Ak to nevidíme, ako vieme, že je to všetko skutočné? Keby kultivácia bola falošná – keby Pravdivosť, Súcit a Znášanlivosť neboli skutočné, potom by život a smrť nemali žiaden zmysel. Nebol som schopný vidieť božské bytosti, ale veril som, že existujú a veril som, že Majster je po mojom boku.
V tej chvíli som cítil, ako keby sa môj vnútorný svet otriasol a v mojom srdci vznikol posvätný, neopísateľný stav. Táto obnovená viera položila pevný základ pre moju budúcu kultiváciu. Či už boli skúšky veľké alebo malé – aj keď som ich nezvládol dokonale, cítil som podporu.
Keď som neskôr išiel na Námestie nebeského pokoja, aby som apeloval za Dafa, na povrchu sa stále objavoval strach, ale nekonečná sila mi umožnila päťkrát zakričať: „Falun Dafa je dobrý!“ Prvé štyri razy polícia behala sem a tam, ale nemohla ma nájsť. Na piaty raz ma našli a hodili ma hlavou na betón, ale nič som necítil, ako keby som bol znecitlivený anestetikom. Vedel som, že ma Majster chránil.
Pozeranie sa dovnútra a spolupráca so spolupraktizujúcimi
Po príchode do Spojených štátov sa zmenilo moje prostredie a s ním aj spôsob, akým praktizujeme a objasňujeme pravdu. Už som nečelil skúškam života a smrti, ale objavili sa nové výzvy v tom, ako úprimne dokážem spolupracovať s ostatnými a zbaviť sa egocentrického myslenia.
V roku, keď som prišiel, sa v našej oblasti po prvýkrát konalo predstavenie Shen Yun. Neboli tam žiadni ďalší miestni praktizujúci, takže keď ma kontaktoval koordinátor, pripojil som sa k tejto iniciatíve. Rozdával som letáky a strážil vozidlá Shen Yunu. Spočiatku som však mal pocit, že metódy koordinátora sú príliš opatrné a nebudú účinné.
Napríklad, raz som roznášal letáky v susedstve bez toho, aby som si všimol nápis „zákaz nevyžiadaných reklám“ pri vchode. Potom ma koordinátor požiadal, aby som ich vybral späť. Moja prvá myšlienka bola, že už je to hotové a sú to dobré materiály. Nabudúce budem opatrnejší. Potom som sa zamyslel: „Bola to len výhovorka, aby som nemusel spolupracovať? Aj keď sa mi jeho prístup zdal príliš opatrný, určite mal svoje dôvody.“ Opravil som sa teda. Ukázalo sa, že koordinátor mal pravdu. Niektorí ľudia zavolali do divadla, aby sa sťažovali na neautorizované letáky.
Za tieto dva roky som si všimol aj rozdiely oproti tomu, ako to bolo v Číne. Medzi praktizujúcimi niekedy chýbala dôvera, vznikali sťažnosti a niektorí novší praktizujúci sa zdali menej aktívni. Keď som sa zamyslel, uvedomil som si, že ich posudzujem podľa svojich vlastných názorov, ktoré som si vytvoril v Číne. Je normálne, ak je skupina úplne harmonická?
Ako kultivujúci mal by som hodnotiť vzťahy medzi spolupraktizujúcimi podľa svojich vlastných štandardov? Prečo som to bol práve ja, kto počúval sťažnosti? Bolo niečo, čo som musel vylepšiť vo svojej kultivácii? Možno tí, ktorí sa zdali menej aktívni, robili viac v pozadí. Tento proces mi pomohol vidieť moje vlastné medzery a ľudské pripútanosti, ktoré som ešte neodstránil.
Opustenie ľudských názorov a oslovenie hlavného prúdu spoločnosti
Začiatkom júla ma jeden západný praktizujúci pozval, aby som sa pripojil k aktivitám objasňovania pravdy vo Washingtone, D.C. Spočiatku ma brzdili ľudské názory. Mal som letné kurzy, nestabilný život a slabú angličtinu a myslel som si, že nebudem veľmi nápomocný. Potom som sa dozvedel, že z mojej oblasti idú len dvaja ľudia. Bolo to preto, že všetci boli príliš zaneprázdnení, aby mohli ísť? Kultivácia závisí od človeka samotného. Nikto ma nenútil ísť do Washingtonu. Ale bolo by naozaj v poriadku, aby som odmietol ísť? Mal som len zostať doma? Neboli to ľudské názory? Mojím cieľom príchodu do Ameriky nebolo viesť život obyčajného človeka. Takže som si uvedomil, že musím urobiť krok vpred.
Keď som sa rozhodol ísť, veci sa zmenili. Hneď na druhý deň, po mesiacoch ticha, mi asistent môjho kongresmana odpísal a spýtal sa ma, či som jeho volič. Odpovedal som pravdivo, že som zahraničný študent, ktorý tam žil dva roky, ale že celá moja rodina bola v Číne prenasledovaná a môj otec bol prenasledovaný až na smrť. Kongresman nečakane súhlasil so stretnutím.
Strávili sme dva dni vo Washingtone. Väčšina stretnutí bola s asistentmi, pretože priame stretnutia s členmi Kongresu neboli bežné. Popoludní, keď som mal naplánované stretnutie s kongresmanom, vysielal som spravodlivé myšlienky, že sa s ním musím stretnúť. Na povrchu hľadáme pomoc, ale v skutočnosti je to pre neho najlepšia príležitosť, aby sa dobre umiestnil do budúcnosti.
Keď sme dorazili, práve hlasoval. Jeho asistent nám ponúkol, že nás zavedie priamo k nemu. Po ceste sa mi vynorili ľudské myšlienky – čo ak zabudnem, čo som chcel povedať? Čo ak nebudem dobre hovoriť? Znovu som vysielal spravodlivé myšlienky, že sme tu, aby sme zachránili ľudí; máme múdrosť. Tiež som myslel na tých praktizujúcich, ktorí zomreli počas prenasledovania, a tak som ich požiadal, aby mi pomohli.
Keď som mu rozprával o svojom otcovi a ďalších praktizujúcich, ktorí boli zabití počas prenasledovania, pocítil som hlboký smútok – takmer som sa rozplakal, čo sa mi nikdy predtým nestalo, keď som písal alebo hovoril. Cítil som, že ho to dojalo. Ďalší praktizujúci potom vysvetlil fakty o nadnárodnom prenasledovaní. Stretnutie dosiahlo svoj účel.
Získal som z toho ponaučenie, že nikdy by som nemal dovoliť, aby ľudské názory bránili objasňovaniu pravdy. Počas tých dvoch dní som stretol mnoho praktizujúcich, ktorí prichádzajú do Washingtonu rok čo rok, aby vykonávali túto prácu. V porovnaní s nimi mám ešte veľa čo zlepšovať. Áno, niekedy sú asistenti povrchní, ale nemali by sme sa nechať ovplyvniť postojmi bežných ľudí. Vnímajúce bytosti robia rozhodnutia a my sme tu, aby sme ich zachránili. Všetci by sme mali aktívne objasňovať pravdu hlavnému prúdu spoločnosti. Niektorí praktizujúci vyzerali unavení. Spolupraktizujúci, prosím pokračujme ďalej. Každé úprimné úsilie má hodnotu. Tí, ktorí chápu pravdu, sú ako semienka - možno nevidíme, ako klíčia, ale jedného dňa rozkvitnú. Mnohí členovia Kongresu, ktorí teraz podporujú Dafa, tak robia vďaka skorším snahám o objasňovanie pravdy, niekedy po mnohých rozhovoroch.
(Vybraný článok prednesený na Fa konferencii na stredozápade USA 2025)


