(Minghui.org) Praktizujúca Falun Gongu menom Mei (pseudonym) nedávno opísala, čo zažila a videla v Ženskej väznici č. 2 v provincii Liaoning. Nie je jasné, či je v čase písania tejto správy stále väznená.
Podľa Mei väzenské orgány používali skrátenie trestu ako motiváciu pre väzenkyne, aby mučili praktizujúce Falun Gongu. Praktizujúce aj ostatné väzenkyne boli tiež nútené vykonávať ťažkú prácu, aby zarobili peniaze pre väznicu, ktorá sa vôbec nestarala ani o ich základné potreby.
Mučenie praktizujúcich Falun Gongu
Keď sú praktizujúce Falun Gongu prijaté do väzenia, sú pod neustálym dohľadom ostatných väzenkýň. Väzenkyne nútia praktizujúce stáť viac než desať hodín denne a napísať vyhlásenia, že sa zriekajú Falun Gongu. Ak praktizujúce odmietnu vyhovieť, väzenkyne ich bijú, verbálne urážajú a podrobujú ich ďalším formám mučenia, vrátane odopierania spánku, zákazu používania toalety a zákazu umývania sa a prania oblečenia. Nie je im dovolené kupovať si veci dennej potreby ani prijímať telefonáty od svojich rodín.
Jednej praktizujúcej nebolo dovolené nosiť teplé oblečenie počas zimy, pretože sa pevne držala svojej viery. Väzenkyne jej tiež vyliali vodu na posteľ.
Praktizujúce aj nepraktizujúce väzenkyne sú nútené vykonávať ťažkú prácu
Mei odhalila, že všetky praktizujúce Falun Gong boli neskôr nútené vykonávať ťažkú prácu spolu s ostatnými väzenkyňami. Väzenie malo zmluvu na výrobu odevov pre spoločnosť Li-Ning Limited (výrobca športového oblečenia) a muselo každý deň vyrobiť viac než 400 tričiek a 700 až 800 nohavíc. Väzenie dostávalo za každé tričko viac ako 20 juanov a za každé nohavice 10 juanov.
Kvôli splneniu zmluvných záväzkov väzenie nútilo všetky väzenkyne pracovať viac než desať hodín denne. Podľa Mei bolo len na jej poschodí vyše 180 ľudí. Museli vstávať o 5:00 ráno a striedať sa pri umývaní zubov a tváre. Potom o 6:00 išli do dielne na raňajky, ktoré pozostávali z malého piškótového koláča, vajca a jednej lyžice ryžovej kaše.
Pracovný deň formálne začínal okolo 6:50 ráno a končil okolo 19:30. Keď sa všetci mohli vrátiť do svojich ciel, bolo už takmer 20:00. Za neuspokojivú prácu boli väzenkyne potrestané, napríklad museli stáť alebo kľačať vo svojich celách a nesmeli si umývať zuby ani kupovať veci dennej potreby.
Dozorkyne im večer poskytovali len hodinu a pol (od 20:00 do 21:30) na osobnú hygienu. Keďže na poschodí Mei bolo vyše 180 ľudí, každý mal len päť minút na umytie vlasov, sprchovanie a pranie oblečenia. V jedinej kúpeľni bolo desať kabínok, takže dozorkyne nedovoľovali väzenkyniam ísť na veľkú potrebu. Podobne im bolo zakázané používať toaletu v dielni, keďže mali len 10-minútovú prestávku na toaletu, pričom v každom tíme bolo asi 50 väzenkýň, na ktoré pripadala jedna kabínka.
Leto bolo obzvlášť kruté. Teplota v dielni často dosahovala vyše 40 °C a dielňa pripomínala saunu. Väčšina väzenkýň mala po celom tele vyrážky z tepla. Niektoré boli alergické na látku, z ktorej sa odevy vyrábali. Iné trpeli prechladnutím alebo horúčkou. Museli však pokračovať v práci, inak by boli potrestané. Vedúca tímu (väzenkyňa poverená dohliadaním na výrobu odevov) neustále ostatných karhala. Mala stanovenú dennú normu, ktorú musela splniť, a na základe toho bola trestaná alebo odmeňovaná.
U väzenkyne, ktorá nepraktizovala Falun Gong, sa prejavila recidíva srdcového ochorenia a bola urýchlene prevezená do nemocnice. O niekoľko dní však bola prepustená a vrátená do dielne, aby vyrábala odevy. Iná väzenkyňa podstúpila operáciu a následne tiež musela pokračovať v ťažkej práci, skôr než sa úplne zotavila. Tretia väzenkyňa mala nekrózu hlavice stehennej kosti, ale menej ako tri mesiace po operácii bola nútená opäť pracovať. Plakala od bolesti. Niekoľko ďalších väzenkýň bolo na invalidnom vozíku, ale aj tak museli vyrábať oblečenie. Vedúca oddelenia kričala do reproduktora: „Naše oddelenie nepodporuje lenivých ľudí!“
Mnohé väzenkyne, ktoré nepraktizovali, túžobne očakávali inšpekcie prokuratúry. Počas inšpekcie sa dozorkyne neodvážili nechať väzenkyne pracovať nadčasy alebo v nedeľu. Jedna väzenkyňa plánovala podať sťažnosť inšpektorovi, ale bola zavretá na samotke.
Vždy keď nejaká väzenkyňa išla do kancelárie hlavnej dozorkyne, musela sa zastaviť pred dverami a zakričať „hlásenie“ v pokľaku s jednou nohou ohnutou. Kým hlavná dozorkyňa nepovedala „vstúp“, nemohla vstať ani vojsť dnu.
