Šokujúca vízia v sne: náprava Fa ľudského sveta

(Minghui.org) Pred niekoľkými dňami v noci sa mi prisnil sen. Nasleduje opis toho, čo som v sne videl: 

V sne som sa dozvedel, že Majster zverejnil krátky jingwen, v ktorom informoval praktizujúcich Dafa na celom svete, že v určitý deň a mesiac nastane náprava Fa ľudského sveta. Keď som dostal tento text napísaný čiernym písmom na bielom papieri, prvá myšlienka bola prekvapujúca: kultivácia sa čoskoro skončí a stačí mi počkať, kým príde určený deň. Spočítal som si, že zostáva približne mesiac, a s úľavou som si vydýchol. Potom som však čas vôbec nevyužil. Každý deň som len premýšľal, čo budem jesť a kedy pôjdem spať. Stav kultivácie zostal rovnaký ako predtým – veľmi laxný. Nedokázal som dokonca ani zabezpečiť každodenné vysielanie spravodlivých myšlienok v štyroch stanovených časoch.

Čoskoro uplynul celý mesiac a prišiel deň nápravy Fa ľudského sveta. Keď nastal ten okamih, na nebi sa rozžiarilo oslnivé svetlo. Ľudia na celom svete okamžite prestali robiť všetko, čo robili. Či už išlo o naliehavé obchody alebo zaneprázdnenú prácu, v tej chvíli to už nič neznamenalo. Všetci, bez ohľadu na pohlavie či vek, zostali stáť presne tam, kde sa nachádzali. Nikto sa ani nepohol, nikto nepovedal ani slovo. Všetci zdvihli hlavy. V tej chvíli ľudstvo stíchlo a bez mihnutia oka upieralo zrak na bohov na nebi.

V okamihu, keď sa bohovia zjavili vo svete ľudí, sa všetko, čo ľudia považujú za dôležité – bohatstvo, spoločenské postavenie, moc, rasa, kultúra, vek, pohlavie, ako aj blízkosť či vzdialenosť medzi ľuďmi, staré krivdy, city a nenávisť – všetko sa stalo úplne bezvýznamným. Všetci si boli úplne rovní, iba ako bytosti na úrovni „človeka“. Pred žiarou bohov je človek nepatrný a bezvýznamný; môže len čakať na božské preskúmanie a rozhodnutie.

Nebo už nebolo modrou oblohou s bielymi oblakmi, akú poznáme zo sveta ľudí. Namiesto toho prenikalo cez ľudský svet zlaté svetlo, ktoré osvetľovalo každý kút sveta. Energia bola nesmierna, no zároveň jemná. Nebo bolo zaplnené nespočítateľným množstvom rôznych bohov, husto rozmiestnených jeden vedľa druhého, ktorí sa vznášali na farebných oblakoch meniacich farby. Niektorí bohovia stáli na nebeských vozoch a držali opraty nebeských koní, čakajúc na rozkaz Stvoriteľa, aby prišli vyzdvihnúť praktizujúcich Dafa zo zeme. Iní hrali na hudobných nástrojoch ako obrovský nebeský orchester; medzi nebom a zemou znela nádherná hudba, prenikajúca priamo do ľudských sŕdc. Boli tam aj Budhovia a Taoistickí bohovia v rôznych odevoch, s rozličnými posvätnými nástrojmi, s odlišnými zlatými trónmi za chrbtom a rôznymi svätožiarami nad hlavami. Bez jediného mrknutia pokojne pozorovali každého človeka na zemi. Každý boh mal svoju vlastnú úlohu a všetci čakali len na príkaz Stvoriteľa, aby okamžite konali.

Majster sa zjavil na nebi vo veľkolepej podobe. Horná polovica tela bola približne taká veľká ako polovica oblohy, zatiaľ čo dolná polovica bola zahalená v oblakoch. Výraz tváre bol vážny. Bohovia za Majstrom vyzerali v porovnaní s ním len ako drobné zrnká sóje. Ľudia na celom svete mohli Majstra vidieť úplne jasne.

Majster začal hovoriť. Presné slová si nepamätám, pamätám si len časť obsahu. Zmysel bol približne takýto: čas, ktorý Majster predĺžil, bol získaný sekundu po sekunde za cenu nesmierneho znášania, ktoré si ľudia nedokážu ani predstaviť. Bez Majstrovho znášania by sa čas nepredĺžil ani o jedinú sekundu a všetko by sa okamžite skončilo. Keby sa to však stalo, nespočetné bytosti by stratili možnosť byť zachránené a všetky by boli zničené. Mnohí praktizujúci Dafa si však tento čas nevážili a premrhali ho, čo spôsobilo, že obrovské množstvo vnímajúcich bytostí nebolo zachránených. Zároveň v osobnej kultivácii praktizujúcich zostalo mnoho nedostatkov. Bytosti zodpovedajúce týmto nezachráneným svetom a bytosti vo svetoch praktizujúcich zodpovedajúce častiam, ktoré neboli v kultivácii dobre zvládnuté, už navždy a bez akejkoľvek možnosti nápravy stratili šancu.

Videl som, že zachránená časť vesmíru bola nesmierne prosperujúca. Vyzerala ako nespočetné svetelné body rôznej veľkosti a jasu, husto rozmiestnené ako hviezdy. Každý svetelný bod predstavoval planétu, vesmír alebo nebeské teleso – domov nesmierneho množstva bytostí. Naproti tomu časti zodpovedajúce ľuďom, ktorí neboli zachránení, a časti zodpovedajúce nedostatočnej kultivácii praktizujúcich vyzerali ako čierne diery – úplná temnota bez ničoho. Celý vesmír vyzeral ako kus roztrhanej látky položený na čiernom podklade, rozdelený na niekoľko častí. Hoci dobré časti boli skutočne nádherné, stratené oblasti pôsobili desivo a tvorili takmer polovicu celku.

Keď nastal okamih nápravy Fa ľudského sveta, všetko som pochopil. Závoj ilúzie ľudského sveta zmizol a kultivácia aj zachraňovanie ľudí sa skončili. Náhle som pocítil hlbokú ľútosť,  ľútosť nad časom, ktorý som premárnil a nepoužil na kultiváciu a na záchranu vnímajúcich bytostí. Len preto, že som zvoľnil, nespočetné bytosti, ktoré so mnou súviseli, navždy zmizli.

Po prebudení som bol trochu omámený. Vedel som, že Majster mi dáva náznak: môj stav kultivácie nebol dobrý a Majster sa o mňa veľmi obáva. Keď som sa zobudil, sústredil som sa len na to, ktorý deň sa kultivácia skončí. Neskôr som pochopil, že bez ohľadu na to, koľko času ešte zostáva, musím využiť každú minútu na kultiváciu. Rozhodol som sa tiež podeliť sa o tento sen s ďalšími spolupraktizujúcimi. Aj keby len jediný spolupraktizujúci pochopil a začal konať usilovnejšie, potom moje úsilie nebolo zbytočné. V skutočnosti kultivácia ani zachraňovanie ľudí ešte neskončili. Stále mám príležitosť napraviť niektoré nedostatky vo svojej kultivácii a bytosti, ktoré mali byť v sne zachránené, aj tie vesmíry, stále majú šancu byť zachránené.

Odvtedy som cez deň prestal poobede spávať. Aj keď som veľmi unavený, trvám na tom, že nezaspím a využijem čas na dôležité veci. Jedlo sa snažím zjesť rýchlejšie, už nestrácam čas neformálnymi rozhovormi a ak to nie je nevyhnutné, nehovorím o veciach mimo kultivácie a zlepšovania sa. Takto šetrím čas. Keď dokončím jednu vec, okamžite začnem ďalšiu a nestrácam ani minútu váhaním. Veci, ktoré môžem dokončiť dnes, sa snažím neodkladať na zajtra; a čo môžem urobiť teraz, neodkladám na „potom, keď dokončím niečo iné“.

Zvýšil som úsilie pri prepisovaní a memorovaní kníh. Neustále si pripomínam: nikto ma nemôže rušiť a nič nemá právo ma rušiť. Dnes musím dokončiť prepis toho, čo mám prepisovať, a zapamätať si to, čo sa mám naučiť naspamäť. Aj keby som pri prepisovaní urobil chybu v jedinom znaku a musel prepísať celú stránku nanovo, nevzdám sa – pri druhom prepise už chybu neurobím.

Chcel som sa naučiť naspamäť „Veľkú Cestu k dovŕšeniu Falun Dafa“, ale obával som sa, že to spomalí čítanie ostatných Majstrových prednášok Fa. Mama ma povzbudila: „Ak to chceš urobiť, tak to urob. Nemysli na to, kedy to dokončíš.“ Rozhodol som sa teda začať. Aby som ušetril čas, učil som sa vetu po vete a každý deň som si tak dokázal rýchlo zapamätať niekoľko strán.

Cítil som, že ma Majster posilňuje. Keď som napísal prvú polovicu rukopisu a ľahol si oddýchnuť, pretože som bol unavený, pri ušiach som počul viacero hlasov, ktoré ma neustále nabádali: „Rýchlo vstaň, nespi. Choď cvičiť. Stále máš pripútanosť k pohodliu, stále máš nedokončené veci. Nemôžeš byť lenivý.“ Keď som vstal a začal cvičiť, hlasy zmizli. Občas sa ozval ešte jeden hlas, ktorý mi pripomenul, aby som sa nerozptyľoval a cvičil sústredene. Keď som dokončil jednu vec a nevedel, čo robiť ďalej, okamžite prišla myšlienka, ktorá mi pripomenula ďalšie úlohy. Keď som pri písaní narazil na problém a nevedel pokračovať, okamžite som dostal inšpiráciu rôznymi spôsobmi: napríklad radou od rodičov, náhlym vnuknutím alebo vetou z vysielania Minghui.

Pôvodne som nemal v úmysle o tejto veci hovoriť. Keď som to len tak mimochodom spomenul mame, bola tým veľmi dojatá a dvakrát ma povzbudila, aby som sa o skúsenosť podelil so spolupraktizujúcimi. Keď sa o tom dozvedel otec, veľmi jasne poukázal na niektoré moje problémy. Slzy mi tiekli prúdom, pretože som cítil, že ma nekritizuje len otec, bol to skôr Majster, kto ma týmto spôsobom usmerňoval. Otec napríklad poukázal na to, že pri písaní a hovorení by mal byť môj jazyk živší, že pri riešení problémov by som mal popri znášanlivosti prejaviť aj dôstojnosť Dafa, a že by som nemal svojmu prísnemu prístupu k sebe samému dovoliť, aby brzdil môj postup vpred. Dotkol sa bolestivých miest – aj takých, ktoré som si sám ťažko uvedomoval. Keď Majster vidí, že sa chcem zlepšiť, okamžite mi pomôže odhaliť problémy a ukáže smer. V porovnaní s tým, keby som na to prichádzal sám, to šetrí veľa času, a ušetrený čas možno použiť na viac vecí.

Pri cvičení druhého cvičenia som pocítil ľahký a nádherný pocit. Na stene doma máme obraz. Tento obraz bol roztrhnutý, pretože ho spolupraktizujúci nesprávne uskladnil, a pôvodne ho chcel zničiť. Vzal som si ho, opravil lepiacou páskou a spolu s mamou sme ho zavesili na stenu. Poškodenie je takmer neviditeľné. Víla na obraze sa mi poďakovala a zahrala mi na pipu (čínsky strunový nástroj). Potom som v mori nebeských oblakov stretol nebeského vojaka – draka, ktorý sa premenil na človeka – a požiadal som ho, aby zatancoval s dlhým kopijovitým oštepom. Zostúpil som do mora a stretol som dračieho kráľa. Z mora som prešiel cez iný priestor a jediným krokom som vystúpil na nebo, kde som stretol osvieteného taoistického majstra v horskej jaskyni. Povedal mi, aby som sa rýchlo a usilovne venoval cvičeniu.

Majster ma potom priviedol do jedného priestoru. Mal som podobu malého taoistického žiaka. Videl som Majstrovo obrovské, majestátne, čisto zlaté budhovské telo – bol som sotva taký vysoký ako Majstrovo koleno v meditačnej polohe. Spojil som dlane v úcte. Majster natiahol ruku a dotkol sa prstom môjho čela. Okamžite som pocítil zvláštny pocit v oblasti nebeského oka. Jasne som videl jeho kanál a cítil som, akoby sa telesné tkanivo posúvalo dovnútra. Počas tejto cesty som sa radostne smial, no vnútri som bol pokojný a vyrovnaný. Vedel som, že Majster ma povzbudzuje.

V posledných dňoch sa môj stav náhle zmenil. Zmenil sa mi spôsob myslenia, v ktorom som si myslel, že náprava Fa bude trvať ešte niekoľko, desať či dokonca desiatky rokov a že si môžem dovoliť uvoľniť sa a žiť život bežného človeka. Neustále vnímam hlasy, ktoré mi pripomínajú, aby som si vážil čas. Keď som chcel prestať písať tento článok a myslel som si, že možno ide len o ilúziu, snívalo sa mi, že zomrel žiak základnej školy. O deň neskôr sa to naozaj stalo. Náhle som si uvedomil, že ide o upozornenie: možno je to, čo som videl, skutočné. Času na kultiváciu a na zachraňovanie ľudí už naozaj nemusí byť veľa. Musím rýchlo dokončiť tento článok.

Spolupraktizujúci, vážme si čas, ktorý Majster predĺžil. Vážme si príležitosť, ktorú dostali vnímajúce bytosti, aby boli  zachránené. Vážme si príležitosť kultivovať sa. A vážme si aj sami seba.