(Minghui.org) Bola som jedináčik. Výchova zo mňa urobila veľmi pyšného človeka. Nezniesla som, keď mi niekto krivdil alebo ma nesprávne pochopil, a musela som to hneď vysvetliť. Ak som to neurobila, nedokázala som prestať premýšľať: „Prečo som to len vtedy nepovedala? Prečo som to nevysvetlila takto? Ako je možné, že mi ten človek jednoducho neveril?“ V takýchto situáciách som často cítila nevôľu a voči človeku, ktorý mi krivdil, som prechovávala zášť.
Praktizovanie Falun Dafa zo mňa urobilo úplne iného človeka. Rada by som sa tu podelila o niekoľko svojich skúseností.
Dva mesiace som sa hnevala na svokru
Keď som otehotnela, svokra, ktorá bývala vyše 300 míľ od nás, sa k nám nasťahovala, aby sa o mňa starala. Vtedy som ešte nepraktizovala Dafa, a keďže sa mi v škole darilo, myslela som si, že viem viac, než som v skutočnosti vedela. Preto sa naše názory pri rozhovoroch často rozchádzali a v mnohých veciach som s ňou nesúhlasila. Napriek tomu som sa k nej správala dobre, pretože moja mama bola praktizujúca a učila ma úcte k druhým.
Niekoľko mesiacov tvrdo pracovala a starala sa o mňa, a tak som sa v lete rozhodla, že by určite ocenila príležitosť vrátiť sa domov a oddýchnuť si. Ja som zatiaľ plánovala zostať u rodičov. Tešila som sa, že jej o svojom nápade poviem, a myslela som si, že bude súhlasiť, keďže na ňu beriem ohľad. Na moje prekvapenie sa však nepotešila, ale tvár jej potemnela. Po chvíli ticha povedala: „Čo tým myslíš? Chceš sa ma zbaviť?“
Zaskočilo ma to, pretože niečo také mi vôbec nenapadlo. Rýchlo som jej vysvetlila, že chcem len, aby si oddýchla. Nechcela ma počúvať a stále sa sťažovala.
Keď sa manžel večer vrátil domov, povedala mu, čo sa stalo. Pri večeri rozprávala, ako sa pred rokmi jej svokra presťahovala k najstaršiemu synovi. Jeho žena sa k nej nesprávala dobre a na prikrytie jej dala len starú, obnosenú prikrývku. Svokra od nich odišla a odmietla už so synom bývať.
Moja svokra tým naznačovala, že je milá a stále je ochotná s nami bývať, hoci som ju „ponížila“. Manželovi sa to nepáčilo a povedal: „Chceš tým povedať, že sa k tebe správame neúctivo?“ Prestala sa sťažovať, pretože vedela, že synovi sa jej správanie nepáči.
Tým sa to ale neskončilo. Svokra ešte v ten večer zavolala svokrovi a posťažovala sa na mňa. Neskôr mi svokor zavolal a spýtal sa, čo sa stalo, takže som mu to musela celé vysvetľovať znova.
V nasledujúcich dňoch som sa snažila opakovane vysvetliť, ako som to myslela, no svokra nechcela počúvať. Veľmi ma to rozrušilo a zavolala som otcovi, aby som sa mu posťažovala. Povedal: „Nechala všetko tak, odišla z domu a prišla až sem, aby sa o teba postarala. Nie je to pre ňu ľahké, tak to nechaj tak.“ Prestala som sa s ňou hádať, ale stále som voči nej prechovávala zášť. V to leto sa ani jedna z nás nevrátila domov. Náš vzťah bol napätý.
Falun Dafa mi pomohol zlepšiť sa
Krátko nato sa nám narodila dcéra a ja som trpela popôrodnou depresiou. Vtedy som začala praktizovať Falun Dafa. Hoci som chápala, že medzi ľuďmi existujú predurčené karmické vzťahy, nedokázala som sa preniesť cez to, že ma svokra nespravodlivo súdila a myslela si o mne, že som zlý človek.
Ako sa prehlbovalo moje pochopenie Fa, jedného dňa som pocítila voči svokre súcit. Jej rodičia zomreli krátko po jej narodení, a tak ju vychovali príbuzní a stala sa veľmi citlivou. Hoci som ju nechcela poslať preč, nemenilo to nič na tom, že som sa dotkla jej citov. Dotklo sa ma to a cítila som vinu aj ľútosť. Rozhodla som sa tú záležitosť pustiť a už som ju nikdy nespomenula.
Naša dcéra mala takmer desať rokov a svokra s nami s prestávkami bývala asi osem rokov. Princípy Falun Dafa zmenili môj pohľad na ňu a správala som sa k nej láskavo. Aj ona bola ku mne veľmi milá, akoby som bola jej vlastnou dcérou, a zverovala sa mi.
Keď bola svokra doma, často sa cítila trochu skľúčene a mala pocit, že si musí dávať veľký pozor na ľudí v práci aj doma. Stále si myslela, že ju nadriadený chce prepustiť a kolegovia ju nemajú radi. Jej svokor sa k nej správal zle a ona nevedela, s kým sa porozprávať, keď bola v strese alebo smutná. Niekedy sa rozprávala aj s cudzími ľuďmi.
Keď bývala so mnou, mohla so mnou bez zábran hovoriť. Keď sa cítila skľúčene, pomáhala som jej pomocou princípov Dafa zmeniť spôsob uvažovania. Postupne sa stala optimistickejšou. Často sa usmievala a vyzerala mladšie, než v skutočnosti bola. Raz stretla starú priateľku, ktorá prekvapene povedala: „Ako to, že stále vyzeráš tak mlado? Ty si predsa nebývala u syna, či áno?“
Práve keď som si myslela, že medzi nami už k ďalším nedorozumeniam nedôjde, stalo sa niečo iné. Mala som veľmi rušný deň a večer som zistila, že mi chýba kabelka. Hľadala som ju všade, pretože som v nej mala kľúče a dôležité doklady. Mala som obavy a nervózne som sa manžela spýtala, či ju nevidel. Odvetil stroho: „Kto vie?“
Nevedela som si spomenúť, či som ju niekde vonku nechala, alebo či som si ju vôbec vzala, keď som odišla z domu. Spýtala som sa dcéry, či videla, že som si ráno vzala kabelku, keď som ju viezla do školy. Povedala, že áno, pretože som nakúpila potraviny.
Začínala som panikáriť a zamrmlala som: „Dúfam, že som ju nestratila niekde vonku.“ Keď dcéra videla, že som rozrušená, povedala: „Idem sa opýtať babky.“ Bola zvyknutá pýtať sa babky, keď nemohla nájsť svoje veci, pretože babka po nej upratovala. Rýchlo som povedala: „Nechoď. Babka to nebude vedieť.“
Nestihla som ju zadržať a vbehla do babkinej izby. Keď som tam prišla a pokúsila sa vysvetliť, čo sa stalo, svokra chladne povedala: „Odkiaľ mám vedieť, kde máš kabelku?“ Potom dodala: „Pozri sa na posteľ.“ Ponáhľala som sa k posteli a našla som kabelku pod poskladaným oblečením. S úľavou a radosťou som jej poďakovala za pomoc.
O chvíľu svokra nahnevane vyšla zo svojej izby a povedala: „Poslala si za mnou dieťa, aby sa ma opýtalo, takže si myslíš, že som ti vzala kabelku?“ Znova som jej rýchlo vysvetlila, čo sa stalo, ale neverila mi. „Keby si niečo také urobila v práci, mala by si problémy,“ povedala.
Prisvedčila som jej: „Súhlasím, v práci by sa človek takto správať nemal. Ale my sme rodina. A neposlala som dieťa, aby sa ťa na to pýtalo, išla za tebou sama.“
„Dieťa by to neurobilo, keby si ho neposlala!“ rozčúlila sa ešte viac.
Vtom manžel vstal zo stoličky a povedal matke: „Prečo to tak rozmazávaš? Len sa pýtala, kde má kabelku!“
„Prečo sa nespýtala teba!?“
„Spýtala sa! Ja som sa tým nechcel zaoberať.“
Stále som sa jej ospravedlňovala a snažila sa zmierniť napätie. Napokon odišla do svojej izby. S úľavou som si vydýchla a myslela si, že sa to tým skončilo.
Na druhý deň ráno po raňajkách, keď som sa chystala odviezť dcéru do školy, svokra zopakovala všetko, čo povedala deň predtým. Dokonca porozprávala príbeh o tom, ako jej svokra kedysi obvinila svoju najmladšiu nevestu, že jej vzala peniaze, keď spolu bývali. Nevesta sa tak rozzúrila, že uprostred noci zavolala niekoľkým príbuzným, aby prišli peniaze hľadať. Nakoniec sa peniaze našli v škáre svokrinej postele. Vzťah medzi nevestou a svokrou bol odvtedy napätý.
Tým príbehom mi chcela naznačiť, že som tú záležitosť nevyriešila správne, a že by mohla vážne ohroziť náš vzťah. Uistila som ju, že išlo len o nedorozumenie, a poprosila som ju, aby si to nebrala k srdcu.
Keď manžel počúval, ako jeho matka stále dookola rozpráva o tej istej veci, stratil trpezlivosť a zakričal na ňu. Upokojila som ho a povedala: „Mama má pravdu, nevyriešila som to správne.“
Svokru som upokojila a úprimne som sa jej ospravedlnila: „Mami, je to moja chyba. Nemala som vo veciach poriadok a nevedela som, kde mám kabelku. Keď som bývala u rodičov, často som ju nevedela nájsť a musela som ich prosiť, aby mi pomohli s hľadaním. Mama mi vždy pomohla, ale otec nie. Vyhrešil ma a povedal, že som taká neporiadna, až tretinu života premrhám hľadaním vecí. Sľubujem, že kabelke a telefónu určím stále miesto a už sa to nestane. Tiež som mala zabrániť dcére, aby sa ťa na to pýtala. Mala som byť ohľaduplnejšia. Hlavne som sa bála, že stratím doklady a kľúče, nie peniaze, tak nad tým, prosím, už príliš nepremýšľaj.“
Keď som dohovorila, už sa nezdala taká rozrušená a povedala: „Áno, si dosť zábudlivá.“ Sľúbila som jej, že si budem dávať väčší pozor. Keď som videla, že sa upokojila, odviezla som dcéru do školy, aby neprišla neskoro.
Ale stále sa to neskončilo. O dva dni neskôr prišla svokra do kuchyne, keď som varila, a povedala mi, že ide k zubárovi. Neprikladala som tomu veľkú váhu a povedala som, že jej odložím niečo na jedenie.
Keď sa vrátila, zdala sa rozrušená. Povedala, že jej zubár oznámil, že bude musieť dva mesiace počkať, kým jej nasadí zubnú náhradu. Utešovala som ju a povedala som jej, nech trpezlivo počká. Odpovedala: „Musím sa poponáhľať. O pár dní sa možno vrátim domov.“
To prišlo celkom nečakane a vtedy som si uvedomila, že ju príhoda s kabelkou stále trápi. Znepokojilo ma to, pretože sme už mali dve deti a obaja s manželom sme pracovali, takže sme doma naozaj potrebovali jej pomoc.
Klesla som na duchu. Po celý ten čas som síce nebola úplne pokojná, ale až tak ma to netrápilo, pretože som verila, že mi rozumie. V tej chvíli som sa cítila bezmocná a pomyslela som si: „Stále hovorí, že som jej ukrivdila, ale to ona ukrivdila mne! Prečo je také ťažké s ňou vychádzať?“
Začala som sa pozerať do svojho vnútra a pýtala sa samej seba: „Prečo sa to deje? Môžem urobiť ešte niečo, aby sa situácia zlepšila? Prechovávam voči nej stále zášť? Naozaj som sa s ňou nechcela hádať, alebo som si len chcela zachovať tvár a predviesť sa?“ Odpoveď bola, že som sa zášti celkom nezbavila a nebola som úplne nezištná.
Tentoraz som sa jej chcela ospravedlniť bez výhrad. Bola som skromná, úprimná a ohľaduplná. Povedala som jej: „Mami, prepáč, že som nespoľahlivá a zábudlivá. Naozaj ťa považujem za svoju vlastnú mamu, a preto som sa ťa na kabelku inštinktívne spýtala. Prosím, odpusť mi.“ Usmiala sa a vrátila sa do svojej izby.
Pri večeri mi s úsmevom povedala: „Som priamočiary človek a poviem, čo mám na mysli. Netráp sa tým, čo hovorím.“ Vedela som, že mi začína odpúšťať, a tak som povedala: „Je dobré byť priamočiara. Keď ťa niečo trápi, povedz mi to a môžeme to spolu vyriešiť. Neviním svoju dcéru, myslela to dobre, keď ťa poprosila o pomoc. Nemyslíš?“ Zdalo sa, že napokon prijala, že opýtať sa jej rozhodlo dieťa samo, nie ja. Od toho dňa už o návrate domov nehovorila. Ja som si potom určila osobitné miesto na kabelku a už som ju nikdy nestratila.
Keď sa obzriem späť, prekvapuje ma, ako dobre som to zvládla, hoci ma nespravodlivo posudzovala. Fa mi pomohol zlepšiť sa bez toho, aby som si to všimla.
Zasmiala som sa, keď ma svokor neprávom obvinil
Môj svokor bol tvrdohlavý a mal na všetko vyhranený názor. Žiadne vysvetľovanie ho nedokázalo presvedčiť. Jedného dňa sme spolu vzali moju dcéru do nemocnice. Kým sme čakali, až prídeme na rad, sedel s ňou a ja som sedela blízko neznámeho muža. Chcela som mu objasniť pravdu, a tak som sa ho najprv spýtala, ako dlho už čaká.
Povedal mi, že čaká dlho, hoci tam jeho manželka pracuje ako lekárka, pretože je tam veľa chorých detí. Jeho dieťa a matka sedeli za ním. Rozprávala som sa s ním o pandémii COVID-19 a on sa zmienil, že pochádza z Čchang-čchunu. Spýtala som sa ho, či vie, že práve tam sa začal po prvýkrát vyučovať Falun Dafa. Povedal: „Áno, býval som veľmi blízko pána Li Hongzhiho. Mnohí moji spolužiaci zo strednej školy praktizovali Falun Dafa, ale ja nie.“ Ešte chvíľu som sa s ním rozprávala a pomohla som mu vystúpiť z ČKS a jej pridružených organizácií. Potom sa otočil, aby sa porozprával so svojou matkou.
O niekoľko dní neskôr sa svokor počas bežného rozhovoru zrazu rozčúlil a povedal: „Keď sme boli v nemocnici, dlho si sa rozprávala s nejakým mužom. A potom som videl, ako ťa objal. To je neprijateľné!“ Nahnevane sa na mňa díval. Nemohla som uveriť, že si o mne svokor myslí niečo také. Keby som nepraktizovala Falun Dafa, prevrátila by som stôl a hádala sa s ním, kým by sa mi neospravedlnil. Namiesto toho som mu pokojne vysvetlila, že sa ten muž otočil, aby sa porozprával so svojou matkou, nie aby ma objal.
Svokor mi neveril a povedal niekoľko tvrdých slov. Nepovedala som mu, že som sa s tým mužom rozprávala o Falun Dafa, pretože pevne veril propagande ČKS a nikdy by mi nedovolil to robiť.
Keď som sa mu ďalej snažila vysvetliť, čo sa stalo v nemocnici, nemohla som si pomôcť a zasmiala som sa, pretože mi to celé pripadalo absurdné. Vtedy mi prišli na um Majstrove slová:
„Ak by ste počuli niekoho povedať, že chcete spraviť nejaký strašný zločin, asi by vás to len pobavilo. (Majster sa smeje) Pomysleli by ste si: „Ako by to bolo možné?“ a len by ste sa na tom zasmiali. Vôbec by ste to nebrali vážne. Keďže nemáte takú pripútanosť, tie slová sa vás nemôžu dotknúť."
(„Vyučovanie Fa na Fa konferencii v San Franciscu 2014“, Vyučovanie Fa na konferenciách – XIII. časť)
Keďže som vedela, aký je svokor človek, prestala som sa s ním hádať. Hoci som stále cítila krivdu, aspoň navonok som bola pokojná. Pozrela som sa do svojho vnútra a pomyslela si, že možno mám ešte stále pripútanosť k žiadostivosti.
V priebehu rokov mi svokrovci, manžel aj nadriadení v práci mnohokrát ukrivdili. Niekedy som cítila nevôľu, ale častejšie som ju dokázala opustiť a riadila som sa princípmi Falun Dafa.
Falun Dafa som začala praktizovať pomerne neskoro a praktizujem sama. Niekedy som mala pocit, že nie som dosť dobrá, ba dokonca že som hrozná. Keď sa však pozriem na svoje články zdieľania skúseností z minulosti, vždy napokon dospejem k záveru, že Falun Dafa ma neustále mení a očisťuje.
Ďakujem, Falun Dafa. Ďakujem, Majster!
(Vybraný príspevok pre 23. konferenciu Fa v Číne na Minghui.org)
