(Minghui.org) Falun Dafa som získala v roku 1993 a zúčastnila som sa dvoch Majstrových prednáškových seminárov.
Majster problém žiarlivosti špeciálne zdôraznil:
„Je tu toto pravidlo: Ak sa človek v priebehu kultivačnej praxe nevzdal závisti, nezíska Pravé ovocie – rozhodne nie.“
(Siedma lekcia, Čuan Falun)
Pred praktizovaním Falun Dafa som si nemyslela, že by som bola závistlivá. Po začatí kultivácie som si u seba túto pripútanosť uvedomila. No hanbila som sa a nechcela som si ju priznať. Neskôr som tomu ale dokázala čeliť a postupne ju opustiť.
Po prvýkrát som si túto pripútanosť uvedomila v roku 1996. Raz si prišla známa mojej kolegyne odo mňa požičať nahrávky s Majstrovým vyučovaním Fa. Chcela si ich vziať domov, no ja som povedala: „Tvoj manžel nerozumie Dafa. Bola by som radšej, keby si ich počúvala tu u mňa.“
Keď odišla, cítila som, že niečo nie je v poriadku. Uvedomila som si, že to, čo som povedala, bola iba výhovorka. Moje skutočné myšlienky boli: „Za nahrávky som zaplatila dosť a nechcem vidieť, ako si ich niekto berie zadarmo. Iba ak by niečo zaplatila aj ona, cítila by som sa lepšie.“ Tieto myšlienky ma vystrašili. Prečo mám takéto zlé zmýšľanie?
Vedela som, že sa mám pozerať dovnútra. V ten večer som šla na bicykli na cvičebné miesto premýšľajúc: Aká bola moja pripútanosť za týmto incidentom? Súťaživosť? Nie. Predvádzanie? Nie. Chamtivosť? Nie. Závisť? Áno! Keď som vo svojom srdci vystopovala závisť, cítila som úľavu. Vedela som, že som objavila skutočnú pripútanosť za tým.
V ten večer, keď som cvičila druhé cvičenie a držala som koleso zákona nad hlavou, cítila som, ako sa mi od vrchu hlavy odlúpila hrubá vrstva škrupiny. Potom som uvidela svoj obraz s holou hlavou. Vedela som, že bola z môjho tela odobraná vrstva pripútanosti v inej dimenzii.
Keď som ukončila cvičenia, zdieľala som svoju skúsenosť s ostatnými praktizujúcimi. Spomenula som len, že „som objavila svoje zlé srdce“. Nespomenula som ale, že to bolo srdce závisti, pretože som si myslela, že je to veľmi zahanbujúce a znamená to, že mám nízku morálku. Až o dva mesiace neskôr som po prvýkrát priznala, že cítim závisť. Bolo to doma na prázdninách pri zdieľaní mojou mamou, ktorá je tiež praktizujúca.
Odvtedy som bola voči tomuto problému pozorná. Po dlhý čas som potom necítila, že by mi táto pripútanosť znova vystúpila.
Píšem o tejto situácii, hoci sa stala pred 10 rokmi, pretože je v nej zjavná jedna vec: v skutočnosti som závisť neopustila.
Na internete som uvidela fotku jednej praktizujúcej pri meditácii, kde sedela veľmi vzpriamene. Ja som strávila takmer 20 rokov v bolestiach pri pokuse sedieť v plnej lotosovej pozícii pri meditovaní, takže fotka na mňa spravila hlboký dojem. Keď som potom ráno meditovala, spomenula som si na túto fotku znova a pomyslela som si: „Tá praktizujúca vydrží takto sedieť len v úvode cvičenia, nie dlhšie.“
Našťastie som túto myšlienku ihneď uchopila a premýšľala o nej: Prečo rozmýšľam takto? Neznamená to, že nechcem vidieť iných, ako sa dobre činia? Cítim sa spokojne, len keď majú iní nedostatky? Nie som znova žiarlivá? Cítila som sa zahanbene.
Scenáre závisti
Scenár jedna: Na základnej škole som bola dobrou študentkou. Niektorí spolužiaci odo mňa vždy opisovali úlohy, takže dostávali jednotky a pochvaly. Aj keď som ich nechala opisovať, v srdci som sa necítila šťastne. Nebolo to kvôli podvádzaniu, ale pretože nepracovali tak tvrdo ako ja, a predsa boli chválení. Teraz vidím, že už vtedy ako malá som mala silnú pripútanosť k závisti.
Scenár dva: Bolo to v 70-tych rokoch. V tej dobe sa do autobusu najprv nastúpilo, až potom vodič vyzval k zakúpeniu lístkov. Často si však neskôr nevšimol ďalších nastupujúcich, ktorí si lístok často z vlastnej iniciatívy nekúpili. V tej dobe som často chcela vodičovi dať vedieť o týchto ľuďoch, pretože som si myslela, že sa na nás priživovali. Nebola aj to silná závisť?
Ďalšou vecou je, že iba málokedy pochválim ľudí za určité veci, špeciálne keď sa radi vychvaľujú. Dokonca sa vtedy na nich nechcem ani pozrieť. Pripútanosť k súťaživosti sa k tomu pridáva tiež, no je to hlavne závisť.
Tiež som si uvedomila, že často poukazujem na problémy iných. Poľahky vidím chyby v iných, ešte aj pri pohľade na reklamy komentujem nedostatky v ich texte. Niektorí praktizujúci tvrdia, že sa po rozhovoroch so mnou rýchlo zlepšujú, no upozorňujú ma na môj panovačný prístup. Uvedomila som si, že aj keď to, čo hovorím, je často správne, svojím postojom sa často upriamujem na nedostatky iných. To je problém.
Keď spravím krok späť, uvedomujem si, že keď poukážem iným na problém, mojim opravdivým zámerom je dokázať si vlastnú neomylnosť. Je toto tolerancia a súcit?
Nehovorím, že nemôžeme poukazovať na problémy iných. Pri písaní tejto skúsenosti som pochopila, že mentalita praktizujúceho Dafa by mala byť:
Cez problémy iných vidieť aj svoje vlastné a na ich problémy poukázať zo skutočne nezištného hľadiska. Medzitým potichu pracovať na odstránení vlastných nedostatkov.
Cítim, že teraz odstraňujem viacero vrstiev závisti. Verím, že na mojej budúcej ceste budem vedieť kráčať ešte pevnejšie, neustále sa prispôsobovať vesmírnym princípom pravdivosti-súcitu-znášanlivosti a postupne nájsť svoje opravdivé ja.
