(Minghui.org) Pred desiatimi rokmi som sa presťahovala do Spojených štátov a myslela som, že u seba venujem pozornosť odstraňovaniu kultúry komunistickej strany. Pred dvoma rokmi, po svadbe s mojím manželom, ktorý je praktizujúcim Falun Dafa zo Západu, som si začala uvedomovať, ako hlboko vo mne je vštepená komunistická kultúra.
Etiketa
Nikdy som sa nepovažovala za nedbanlivú. Posledný rok aj s manželom pracujeme z domu kvôli pandémii. Počas práce mám na sebe svoje domáce oblečenie. Môj manžel sa však po raňajkách vždy prezlečie a učeše, predtým než si sadne pracovať. Robí to tak, akoby šiel do kancelárie.
Pred každým jedlom si môj manžel najprv rozloží prestieranie. Potom si tam položí tanier s jedlom a začne jesť. Keď si paličkami naberám jedlo zo spoločného riadu, manžel sa na mňa vždy zvláštne pozrie. Keď som si to všimla, opýtala som sa ho, či sú tieto moje zvyky neslušné. „Och, sú pre mňa trochu neobvyklé“, odpovedal.
Väčšinou jem veľmi rýchlo a premýšľam o rôznych iných veciach. Môj manžel je pomaly. Niekedy dokonca zhlboka dýcha, zatvorí oči a vychutnáva si jedlo. Venuje pozornosť a preukazuje rešpekt všetkému, vrátane jedla.
V skutočnosti v tradičnej Čínskej kultúre ľudia zdôrazňovali etiketu. Cisár počas dôležitých sviatkov viedol ľudí, aby vzdávali poctu Nebesám a zemi.
Pri telefonovaní používam zväčša reproduktor, pretože je to pre mňa pohodlné, no neberiem do úvahy ako to ovplyvní ostatných. Môj manžel si zas dáva vždy slúchadlá a keď má dlhší hovor zavrie aj dvere, aby ma nerušil.
Často sa mi stáva, že keď niečo vysvetľujem manželovi, hovorím čoraz hlasnejšie. Manžel ma potom väčšinou zastaví a povie: „Prosím, nerozčuľuj sa.“ Ja si myslím, že sa nehnevám a chcem len vysvetliť veci jasne. No v jeho očiach som už rozčúlená.
Majster povedal:
„Číňania všade rozprávajú nahlas a prekrikujú sa, lebo ľudia v Číne sú na to zvyknutí, avšak ľudia mimo Číny to nemôžu akceptovať. Toto sa musí zmeniť. Avšak ľudia z pevninskej Číny naozaj zanechali vo svete takýto dojem a Číňania v zahraničí sa potom všetci cítia zdiskreditovaní a zahanbení. Avšak viete niečo? Zlá ČKS nehovorí Číňanom tieto veci a neučí ľudí správne veci. Zámerne necháva ľudí vo svete vidieť, že Číňania sú takíto, chce jednoducho zničiť váš imidž a poškodiť vašu dôstojnosť. Pre ľudí je ťažké, aby si to sami všimli. Myslím si, že keď ľudia budú mať viac možností ísť do zahraničia, možno pomaly začnú cítiť, že táto spoločnosť je rozdielna a budú tomu venovať pozornosť a všetko bude v poriadku. Je naozaj ťažké zbaviť sa zaužívaných zvykov. Kultúra strany, tým že učí ľudí bojovať a zápasiť medzi sebou, pokrivila charakter ľudí. Je to naozaj problém, ak ľudia nezmenia svoju výbušnú povahu a tie veci, ktoré ich naučila zlá ČKS.“ („Vyučovanie Fa na Fa konferencii v New Yorku 2016“)
Kultúra komunizmu v mojej reči
Pri komunikácii s manželom som zistila, že spôsob, akým hovorím, je často ovplyvnený kultúrou ČKS. Často som bola sebestredná a ignorovala som pocity iných.
Napríklad, keď sa niekto opýtal, či niečo nepotrebujem, povedala som: „Nie“. Môj manžel vravieva: „To je v poriadku, ďakujem.“ V porovnaní s tým vyzerá moja odpoveď ako odmietnutie iného človeka.
Často tiež poviem „môžeš“, napríklad: „Môžeš to zjesť, ja to už nechcem.“ Manžel ma až po čase naučil: „Nech sa páči, ak by si to chcel dojesť.“ Jeho odpoveď dáva človeku na výber, zatiaľ čo môj spôsob znie ako príkaz.
Tiež často hovorievam „mal by si“ a „Rozumieš?“ Manžel mi navrhol, že by som mohla používať „Skúsil by si“ a „Dáva to zmysel?“
V rámci prejavovania rešpektu, keď mi manžel chce niečo ponúknuť, opýta sa „Bude ti vadiť... ?“ V kontraste k tomu, keď mu chcem dať ja ochutnať niečo dobré, strčím mu to rovno do úst bez opýtania. Teraz už rozumiem, že je nerešpektujúce nútiť niekoho do niečoho, o čom si hoc aj myslím, že je dobré.
Keď opisujem niečo, čo sa mi nepáči, často poviem „Nie je to dobré.“ Manžel často poukáže na to, že definujem veci na základe mojich vlastných pocitov. Navrhol, že by som mohla hovoriť „Nepáči sa mi to.“, keďže ide o môj osobný pocit. V skutočnosti som jeho samého nepočula hovoriť „Nepáči sa mi to.“, keďže vyjadruje svoj názor jemnejšie, aby preukázal rešpekt.
Raz som mu kúpila kravatu. Nepáčil sa mu veľmi jej vzor, no namiesto priameho vyjadrenia povedal: „Potrebujem trocha času, aby som sa v tej kravate cítil dobre.“ O krátky čas potom povedal, že jeho dobrý dojem z kravaty sa stále „zlepšuje“.
Veľmi sa ma to dotklo. Uvedomila som si, že mám stále pred sebou dlhú cestu, čo sa týka kultivovania mojej reči.
Keď som sa manželovi sťažovala na jednu osobu, chvíľu ma počúval a povedal „Nemáš toho človeka rada, že?“ Priznala som, že je to tak. Potom poukázal na to, že je to spôsobené mojou závisťou.
Zistila som, že vo všeobecnosti Západniari nespochybňujú iných ľudí. Zvyčajne druhých nekritizujú.
Často vravím „Prečo si ne...“ a zistila som, že veci, ktoré hovorím, majú v sebe mentalitu boja. Napríklad hovorím: „Prečo si nezavrel dvere?“ V skutočnosti táto veta obviňuje druhú osobu, čo je súčasťou boja z kultúry strany.
Identifikovanie mojich negatívnych myšlienok
Jedna z vlastností, ktoré na svojom manželovi obdivujem najviac, je jeho pozitívny spôsob myslenia.
Keď som sa raz sťažovala na bolesť v nohách pri meditácii, povedal: „To je výborné. Bolesť počas meditácie je dobrá vec. Čím viac nohy bolia, tým viac karmy sa odstraňuje!“
Keď mu napríklad nešla dobre práca alebo keď stratil obchodnú príležitosť, nesťažoval sa. Namiesto toho povedal, že sa z tejto skúsenosti niečo naučil.
Keď sa ideme prejsť, manžel nikdy nezamkne dvere, pretože verí, že tam nežijú zlí ľudia. Keď vystúpi z auta, nielenže ho nezamkne, niekedy ešte nechá kľúče na sedadle spolujazdca. Vždy si vtedy myslím, že to zlodejom veľmi uľahčuje.
Keď sme šli do múzea, kúpil si profesionálny fotoaparát. Zrazu povedal: „Kde mám fotoaparát?“ Zovrelo mi srdce a pomyslela som si, že mu ho ukradli. No manžel ostal pokojný a povedal: „To je v poriadku. Idem sa spýtať na informácie.“ Bez náhlenia odišiel preč a o chvíľu sa vrátil aj s fotoaparátom. Niekto ho zjavne našiel a odniesol k informačnému pultu.
Urobilo na mňa veľký dojem, aká civilizovaná je západná spoločnosť! Tiež som bola dojatá svojím manželom, ktorý ani na chvíľu neveril, že mu fotoaparát ukradli. Cítila som, že to ukazuje jeho pevnú vieru v Dafa; keď je niečo tvoje, nikto ti to nevezme.
Spomenula som si na Majstrovu báseň:
„Svetské a sväté, potokom oddelené
Vpred či vzad, dve ríše odlišné“
(„Jedna myšlienka“, Hong Yin III.)
Prišla som k pochopeniu: keď má niekto negatívne alebo zlé myšlienky, jeho korešpondujúci svet je tmavý a negatívny. Keď sú niekoho myšlienky pozitívne a láskavé, jeho svet bude jasný a Budhovo svetlo bude žiariť všade.
Tiež som si uvedomila, že moje myšlienky sú často negatívne. Keď som mala problémy, mala som sklon premýšľať o zlých následkoch a mať sa na pozore pred ostatnými. V spoločnosti pod kontrolou komunizmu ľudia neveria v Bohov a morálny štandard je veľmi nízky. Ľudia sú navyknutí premýšľať o každom ako o nepriateľovi. Človek sa má neustále na pozore a iba tak sa cíti bezpečne.
Keď som videla, ako sa západniari správajú v normálnej spoločnosti, uvedomila som si, že negatívne myšlienky a emócie nepochádzajú z našej čistej povahy. Konfuciove Analekty nám hovoria: „Ľudia všade na svete sú ako bratia.“ Toto je ľudský vzťah v tradičnej čínskej kultúre.
Nedávno mi člen rodiny, ktorý žije v Číne, povedal: „Čínska komunistická strana momentálne propaguje návrat k tradičnej kultúre.“ Povedala som, že jadrom tradičnej čínskej kultúry je viera v Bohov a rešpekt k prírode.
Odstránenie zvyku všetko kontrolovať
Kým som sa nevydala za svojho manžela, neuvedomovala som si, že rada ostatných držím pod svojou kontrolou.
Keď sme šli spolu v aute, aj keď som sedela na sedadle spolujazdca, mala som myšlienku, že som za jazdu zodpovedná. Neustále som svojmu mužovi hovorila: „Spomaľ, pozri sa sem, pozri tam...“. Nakoniec mi povedal: „Šoférujem ja. Budem dávať pozor.“ Nakoniec som musela zavrieť oči, aby som mu prestala dávať inštrukcie.
Prečo som takáto? Zistila som, že mám rada veci pod kontrolou a nedôverujem mu úplne.
Keď sme raz presúvali sedačku, začala som rozdávať príkazy: ktorá strana pôjde ako prvá, ktorú bude držať on, akú cestu zvolíme... Až mi muž povedal: „Muž som tu ja.“
Spomenula som si na Majstrove slová:
„Ženy neústupné, prešibané a despotické
Vrtošivé, ostrý jazyk, dominujú v rodine“
(„Jin a jang sa vymenili“, Hong Yin III.)
Pochopila som, že niektoré z mojich štýlov správania pochádzajú z kultúry ČKS a jej „Totálnej kontroly“. V normálnej spoločnosti každý dáva pozor, aby sám robil veci dobre. Ľudia sa navzájom rešpektujú. Zbytočné kontrolovanie nie je potrebné a ani vítané.
Záver
Som veľmi vďačná svojmu spolupraktizujúcemu manželovi, že je zrkadlom v hľadaní prvkov komunistickej kultúry v mojom myslení a správaní. Videla som, ako komunistická kultúra otrávila ľudí. V rodine bez komunistickej kultúry sme uvoľnení, vo vzájomnej harmónii a rešpektujeme sa navzájom.
