(Minghui.org) Falun Dafa som začala praktizovať v roku 1996. Za uplynulých 26 rokov som zažila ťažkosti aj radosti, smútok aj potešenie.
Nedávno som si pripomenula zážitky z obdobia, keď som bola nezákonne zadržiavaná v pracovnom tábore. Bolo tam niekoľko praktizujúcich, ktorí na mňa urobili veľký dojem. Hoci už uplynulo viac ako 10 rokov, stále si na nich spomínam a často sa mi vybavujú ich tváre a úsmevy. Boli to najpevnejší a najobdivuhodnejší praktizujúci a zlo sa ich nemohlo dotknúť.
Bola jar roku 2008 a začínali sa každoročné zjazdy dvoch čínskych národných zhromaždení. Úrady začali ďalšie kolo domových prehliadok v nádeji, že zatknú praktizujúcich Falun Dafa, pretože sa obávali, že počas týchto dvoch zjazdov a olympijských hier praktizujúci pôjdu do Pekingu [apelovať za Falun Dafa]. Spolu s niekoľkými ďalšími praktizujúcimi som bola nezákonne uväznená v ženskom pracovnom tábore v Changchune.
Amei odmieta „transformáciu“
Amei (pseudonym) bola krásna mladá žena, ktorá sa nedávno vydala a nemala deti. Na protest proti prenasledovaniu držala hladovku. Vedenie pracovného tábora ju napriek násilnému kŕmeniu a ďalšiemu mučeniu nedokázalo prinútiť k ústupkom a muselo pristúpiť na kompromis. Rozhodli sa, že pokiaľ bude jesť, prestanú ju nútiť, aby sa „transformovala“ [teda aby sa zriekla praktizovania Falun Dafa].
Nezaujímalo ju ani predĺženie trestu. Vedúca oddelenia s ňou nemohla nič spraviť a zamrmlala: „Vyzerá dobre a upravene, ale jednoducho sa odmieta ‚transformovať‘“.
Baoling sa stala obľúbenou medzi dozorkyňami
Baoling (prezývka) mala tridsať rokov, manžela a dieťa na základnej škole. Bola pekná, jemná a milá. Bola úspešnou podnikateľkou v odevnom priemysle. Mala skvelé rečnícke schopnosti a vedela účinne objasňovať pravdu o Dafa. K dozorkyniam bola vždy milá a zdvorilá, vďaka čomu si ju veľmi obľúbili. Dozorkyne mali tendenciu prižmúriť nad ňou oči a pokiaľ normálne pracovala, nechali ju na pokoji.
Raz mi povedala: „Mala by si žiť tak, aby si bola hodná svojho mena.“ Na tieto slová si stále dobre pamätám – boli povzbudením a očakávaním od mojej spolupraktizujúcej.
Ching hovorí, čo si myslí a nič neskrýva
Ching (pseudonym) mala asi 50 rokov, krátke vlasy a bola trochu bacuľatá. Bola priama a tvrdohlavá a mala sklon hovoriť, čo si myslí. Odmietala sa „transformovať“ a nebála sa zapisovať si svoje myšlienky. Jediné, o čom písala, bola jej nezlomná viera v Dafa alebo odhaľovanie zla. Často bola bitá a pokarhaná. Vedúca divízie bola približne v rovnakom veku ako ona, ale bila ju a nadávala jej, akoby bola o generáciu mladšia. Facky do tváre a elektrické šoky boli na dennom poriadku.
Úrady nám nariadili každý týždeň alebo mesiac vypracovať „správu o myšlienkach“ bez obmedzenia obsahu. Ostatní ľudia zvyčajne vyjadrovali svoje túžby a pocity nepriamo, ale ona nie.
Bola veľmi talentovaná a obzvlášť dobre jej išlo písanie básni. Po chvíľke uvažovania a niekoľkých ťahoch jej pera bola dokončená báseň s veľkou silou, bezhraničnou vďačnosťou a odhodlaním, ktorá bola venovaná Majstrovi Li (zakladateľovi Dafa) a Fa.
Dongmei robila cvičenia vo svojej cele
Dongmei (pseudonym) bola krásna devätnásťročná dáma. Odmietla „transformáciu“ a v cele robila cvičenia Dafa. Dozorkyne ju zavreli do malej kobky a na dlhý čas jej priviazali štyri končatiny k posteli. Po rozviazaní krívala a vedúca oddelenia na ňu kričala, aby „chodila normálne“.
Táto mladá dáma bola veľmi vytrvalá. Jej nebeské oko bolo otvorené a mohla vidieť veľa vecí. Osobitnú pozornosť venovala úcte k Majstrovi a Fa a pred citovaním Majstra vždy dodala: „Môj Majster hovorí“.
Hneď ako ju rozviazali, pokračovala v cvičení. Vedúca oddelenia mala jedného dňa službu a pravdepodobne zistila, že robí cvičenia, pretože sme zvnútra našej cely počuli, ako jej vedúca oddelenia nadáva. Boli sme znepokojené a chceli sme Dongmei ochrániť, ale neodvážili sme sa konať, až kým sa k tomu neodhodlala jedna z nás menom Enmei (pseudonym).
Enmei nemala strach
Enmei vyskočila z postele, povedala „Poďme!“ a vybehla z cely. My ostatné sme ju nasledovali. Obkolesili sme vedúcu oddelenia, chytili sme ju za ruky, ramená a pás a z ruky sme jej vzali elektrický obušok. Cela bola plná praktizujúcich a vedúca oddelenia kričala: „Ja som ju nebila. Vypadnite! Nechajte ma ísť. Vráťte sa!“
Trvalo to štyri alebo päť minút, kým sme odišli.
Enmei sem prišla po mne. Nemala strach z vedúcej oddelenia a vyhľadávala príležitosti, aby jej objasnila pravdu, najmä keď bola vedúca v službe.
Feng bola nenáročná
Feng (pseudonym) mala okolo tridsiatky, bola vysoká, opálená a nenáročná – typické črty vidieckej ženy. Bola jemná a hovorila pomaly a potichu.
Hoci bola z vidieka, naučila sa naspamäť Čuan Falun a veľa Majstrových článkov a vedela ich ručne prepisovať. Jej rukopis bol krásny a úhľadný.
Bola nesebecká a plná spravodlivých myšlienok. Každý večer si pod prikrývkou ručne prepisovala Fa (na čistú látku) a potom si našla príležitosť rozdať texty ostatným praktizujúcim. Stále takto písala a my sme sa to potom naučili naspamäť. Bola skutočne „pokladom“ poslaným Majstrom.
V tom zlom brlohu nebolo ľahké udržať tieto vzácne texty v bezpečí. Ak by sa texty pri prehliadke našli, boli by odstránené a zničené a praktizujúce by boli pokarhané, zbité, zatvorené do malej cely alebo by im dokonca predĺžili tresty. Feng sa tým zrejme netrápila. Vznešene odolávala všetkému tlaku a udržiavala všetko v hladkom chode.
Nevedeli sme, kde ich ukryla, a nikdy sa nič nenašlo bez ohľadu na to, ako dôkladne ich dozorkyne hľadali. Ľudia z vedenia sa k nej správali prívetivo a nevenovali jej veľkú pozornosť. Z každého hľadiska sa javila obyčajne, ale nebola to obyčajná osoba.
Gemin mala jasné pochopenie Fa
Gemin (pseudonym) mala asi 60 rokov a bola strednej výšky. Mala veľké oči s dvojitými viečkami. Mala prirodzene kučeravé krátke vlasy, ktoré sa dali upraviť jednoduchým česaním a vyzerali lepšie ako trvalá. Bola skutočne prirodzene krásna.
Hovorilo sa o nej, že je režisérka. Bola vzdelaná a vedela veľmi dobre písať. Napísala veľa listov na objasnenie pravdy na príslušné oddelenia. Mala jasné pochopenie Fa a udržiavala si silné spravodlivé myšlienky. Využila každú príležitosť objasniť dozorkyniam pravdu a pomôcť im ju skutočne pochopiť. Keď dozorkyne spoznali pravdu, prestali byť na praktizujúce také prísne.
Kvôli dlhým hodinám každodennej práce v sede sme nemohli vykonávať fyzické cvičenia a naše nohy stuhli a opuchli. Niektoré z nás nosili ťažké topánky, ktoré neprepúšťali vzduch. Nesmeli sme si ich vyzúvať a osušiť ani počas horúcich dní. Naše nohy boli denne spotené, a tak nám začali hnisať a krvácať.
Život v pracovnom tábore
Dozorkyne nás nútili brať lieky a dávali nám injekcie, ale nezaberalo to. Uvažovala som: „Nemám nejaké slabé miesto? Aké je moje opomenutie?“ Pozrela som sa dovnútra.
Vedúca oddelenia jedného dňa hliadkovala a keď ma videla, že krívam, oslovila ma so zvláštnym výrazom v tvári: „Ešte stále nemáš v poriadku nohy? Pozri sa na svoj stav, ako sa uzdravíš?“
Odpovedala som: „Robenie cvičení ich môže vyliečiť. Keď som mohla voľne cvičiť vonku, bola som zdravá.“
Povedala: „Tak to rob. Ukáž mi, keď sa uzdravíš.“ Zdalo sa, že si uvedomila, že bolo nevhodné to povedať, a tak dodala: „Vyzývam každého, aby robil cvičenia.“
Bola som zmätená. Žiadala ma, aby som robila cvičenia. Ako je to možné? Potom som si pomyslela: „Možno ju Majster použil, aby mi pomohol osvietiť sa. Začnem teda robiť cvičenia.“
Nebolo ľahké robiť cvičenia v prostredí, ktoré bolo tak sledované a kontrolované, najmä vzhľadom na to, ako veľmi bola za robenie cvičení prenasledovaná Dongmei. No hneď ako som si vyvinula tú spravodlivú myšlienku, Majster ma ochraňoval.
Keď cez deň všetci pracovali v dielni a nebola tam žiadna dozorkyňa a nikto nedával pozor, využila som príležitosť, sadla som si na nenápadné miesto s prekríženými nohami a 100 minút som meditovala. Robila som to tri dni po sebe.
Keď v noci všetci spali, vstala som a robila som cvičenia alebo som vysielala spravodlivé myšlienky. Niektoré praktizujúce sa ku mne pridali.
Moje nohy sa čoskoro zahojili a mohla som chodiť normálne. Vedúca oddelenia nič nepovedala a zdalo sa, že pochopila, čo sa deje.
Odvtedy som takmer každú noc vstávala, aby som robila cvičenia, a väčšina praktizujúcich v mojej cele sa ku mne pridala. Po čase ma premiestnili do inej cely a ja som pokračovala v tom istom. Opäť sa ku mne pridala väčšina praktizujúcich. To sa mnohokrát zopakovalo a kým ma prepustili, žila som takmer v každej cele. Myslím si, že Majster ma takto použil, aby všetky praktizujúce motivoval, aby vstávali v noci a robili cvičenia.
Mnohí praktizujúci odporujú prenasledovaniu hneď, keď ich zatknú. Niektorým sa to podarilo a boli prepustení, zatiaľ čo iní zomreli v dôsledku násilného kŕmenia alebo mučenia.
Aj ja som v istom čase držala hladovku a zažila som mučenie a násilné kŕmenie. Cítila som, že na takýto prístup nie som vhodná, a tentoraz som nedržala hladovku. Namiesto toho som verila, že by som sa mala dobre stravovať, byť fyzicky silná a plná energie a byť v dobrej nálade, aby som mohla vysielať silné spravodlivé myšlienky, a tak rozložiť a zničiť zlo pomocou božských síl Budhu, ktoré mi dal a posilnil Majster.
Dobre som teda jedla a v dobrej nálade som vysielala spravodlivé myšlienky, pričom som každý deň nevynechala ani jeden čas.
Keď bolo približne 120 dní pred vypršaním môjho trestu, okrem pravidelného vysielania spravodlivých myšlienok som pridala ďalšie časy, kedy som sa zameriavala na policajné oddelenie a policajtov, ktorí boli zodpovední za môj únos.
Pridala som myšlienky na rozklad zlých prvkov, ktoré ich ovládajú a ktoré podkopávajú Dafa a prenasledujú praktizujúcich Dafa, a na rozklad všetkých zlých faktorov vo všetkých dimenziách, ktoré ich ovládajú a ktoré bránia a zasahujú do môjho návratu domov.
Keď mi nelegálny trest v pracovnom tábore vypršal, moja rodina ma vyzdvihla a odviezla domov, pričom som sa nestretla so žiadnymi ďalšími problémami. Ani počas nasledujúcich desiatich rokov nedošlo k žiadnemu zasahovaniu. Nemohli ma nájsť, hoci som bola priamo pod ich nosom. Majster ma šikovne ukryl.
Problémy som opäť zažila až neskôr, keď sa mi nedarilo a poľavila som.
Návrat domov
Vrátila som sa domov a úctivo som vzala do rúk Čuan Falun, hlavnú knihu Falun Dafa. Veľmi som ju chcela čítať a svoje pocity som v tej chvíli nedokázala opísať ľudskými slovami.
Keď som knihu otvorila, uvidela som obrázok Majstra a oči sa mi zaliali slzami radosti. Keď som videla Majstra, ako sa usmieva, bola som nadšená. Majster sa skutočne usmieval. Majstrov úsmev bol taký súcitný, láskavý a milosrdný a sprevádzala ho mierna biela žiara. Cítila som sa zaplavená šťastím. Ten úsmev bol pre mňa povzbudením, aby som dobre kráčala po svojej budúcej ceste.
Vždy, keď si spomeniem na Majstrov súcitný a milosrdný úsmev, môj zmysel pre poslanie a zodpovednosť sa zvýši. Dnes tieto zážitky spisujem najlepšie ako si pamätám vďaka Majstrovmu súcitnému posilneniu a osvieteniu. Verím, že tí, ktorí tam vtedy boli, dokážu spoznať, kto je kto.
Dúfam, že všetky moje spolupraktizujúce, ktoré so mnou vtedy prešli týmito útrapami, sú v poriadku. Všetky ste si počínali tak dobre, že som to nakoniec zvládla, pretože ste boli so mnou a povzbudzovali ste ma, aby som sa snažila ísť ďalej.
Dúfam, že dokážeme spoločne usilovne napredovať na tomto poslednom úseku cesty, aby sme pomohli Majstrovi zachrániť ostatných! Naplňme svoje sľuby, dokončime naše veľké prehistorické želanie a nasledujme Majstra späť do našich pravých domovov.
