(Minghui.org) Čínska komunistická strana (ČKS) spustila prenasledovanie Falun Gongu 20. júla 1999, rok po tom, čo sa pani Jin Hong naučila túto prax. Pretože sa odmietla vzdať sa svojej viery, 57-ročná pani z mesta Shenyang v provincii Liaoning bola dvakrát zatknutá a uväznená. Úrady ju mučili v snahe zlomiť jej vôľu a prinútiť ju, aby sa „transformovala“ a vzdala sa svojej viery.
Pani Jin bola uväznená po prvýkrát v decembri 2000, keď dostala trest dva roky v tábore nútených prác Longshan. 4. decembra 2019 bola znova zatknutá za rozdávanie kalendárov Falun Gongu a odsúdená na štyri roky v druhej ženskej väznici provincie Liaoning.
Dozorkyne vo väzení podnecovali niektoré väzenkyne, aby sa pokúsili prinútiť pani Jin akýmikoľvek prostriedkami, aby sa vzdala praktizovania. Opatrenia, ktoré tieto väzenkyne používali, boli neobyčajne kruté, pretože ak by praktizujúcu Falun Gongu „transformovali“, boli by odmenené znížením trestu a inými výhodami. Dozorkyne zatvárali oči pred mučením aj vtedy, keď sa pani Jin sťažovala, že je v ohrození života.
Dozorkyne a spoluväzenkyne ju sexuálne zneužívali, pichali jej ihly do nechtov, topili ju vo vode, dlhodobo jej naťahovali končatiny, nútili ju stáť bez pohnutia, odopierali jej spánok a neľútostne ju bili. Pani Jin utrpela trvalé zranenia a mnohokrát takmer zomrela.
Nasleduje opis toho, čo sa pani Jin stalo vo väzení. Fotografie znázornenia mučenia predviedla sama pani Jin.
***
1. Dva mesiace odopierania spánku, nehybného státia a neúprosného bitia
Keď som 18. marca 2021 prišla na druhé oddelenie väznice, dozorkyňa mi položila množstvo otázok, aby zistila, či som ochotná vzdať sa svojej viery. Povedala som jej, že som nespáchala žiaden zločin a neprestanem praktizovať Falun Gong. Keď som bola 21. apríla premiestnená do prvého oddelenia, dozorkyňa Wang Jing sa ma opäť spýtala, či uznávam, že som spáchala zločin praktizovaním Falun Gongu. Opäť som odmietla. Potom ma nechala nepretržite strážiť dvoma väzenkyňami, kolaborantkami Qiao Xiaoni a Wang Yanling.
Od 22. apríla ma tieto kolaborantky každý deň po raňajkách brali do miestnosti 206 a snažili sa mi vymývať mozog, aby som sa vzdala svojej viery. Na vstup do miestnosti bol potrebný odznak dozorkýň. Prvých niekoľko dní sa so mnou rozprávali, aby získali predstavu o mojich osobných informáciách. Po zistení, že nemám v úmysle zrieknuť sa Falun Gongu, sa začalo mučenie.
Qiao ma 28. apríla zbila a prinútila ma stáť niekoľko hodín, pričom tvrdila, že som neodpovedala správne pri nástupe. Taktiež nariadila ďalšej väzenkyni, Jiang Mengmeng, aby ma udrela po hlave. Keď som v ten večer povedala hlavnej dozorkyni Bai Chenglu, že ma väzenkyne napadli, ignorovala ma a odišla. Na druhý deň som sa s ňou pokúsila znova hovoriť, ale stále ma ignorovala.
Po viac ako desiatich dňoch „štúdia“ v miestnosti 206 prišla jedného popoludnia dozorkyňa Wang Jing a spýtala sa ma, prečo som nepodpísala vyhlásenie, že sa vzdávam Falun Gongu. Keď som jej povedala, že ma väzenkyne fyzicky napadli, povedala mi, že nemá zmysel ich nahlásiť. Priznala, že si je vedomá toho, že všetky bitky sa odohrávali v slepých bodoch bezpečnostných kamier.
Podľa toho, čo viem, práve tieto hlavné dozorkyne prikazovali spolupracovníčkam, aby praktizujúce mučili a „transformovali“ akýmikoľvek prostriedkami. Znamenalo to, že kolaborantky si mohli s praktizujúcimi robiť, čo chceli, bez akýchkoľvek následkov. Mali takmer rovnakú moc ako dozorkyne, keď išlo o prenasledovanie praktizujúcich Falun Gongu.
Jedna kolaborantka mi 3. mája popoludní prikázala, aby som prepísala a podpísala vyhlásenie o zrieknutí sa Falun Gongu. Odmietla som a mučenie sa vystupňovalo.
Keď som sa 4. mája po večeri vrátila do cely, väzenkyne Jiang Mengmeng a Zhang Xiuling ma odvliekli do rohu, do slepého bodu bezpečnostnej kamery, držali ma a na chodidlá a topánky mi napísali meno zakladateľa Falun Gongu, aby ho urazili a ponížili ma.
Nasledujúci mesiac som musela takmer nepretržite stáť a spať som smela len hodinu a pol medzi 5:00 a 6:30. Ak som sa v stoji čo i len trochu pohla, väzenkyne ma fackovali, bili a kopali. Po tom, ako ma väzenkyne Qiao Xiaoni a Cheng Xianfeng 7. mája zbili, sa mi uvoľnili všetky zuby a jeden mi vypadol. Väzenkyne mi tiež vyzliekli teplé oblečenie a topánky a nechali ma stáť na studenom betóne. Nesmela som ísť na záchod ani jesť obed.
8. mája mi väzenkyne prikázali vrátiť sa do miestnosti 206. Keď som odmietla ísť, väzenkyňa Cheng ma kopla. Utekala som k hlavnej dozorkyni a požiadala ju o pomoc. Dozorkyňa, ktorá nechcela, aby som robila scény, rýchlo otvorila dvere, aby ma väzenkyne odviedli do miestnosti 206. Hodili ma na zem a kopali ma do nôh, spodnej časti chrbta a hrudného koša. Qiao ma kopla tak silno, že si pomliaždila prst na nohe.
Kvôli fyzickému mučeniu počas dňa, dlhým hodinám státia a odopieraniu spánku som často strácala vedomie a v noci som počas státia padala na zem. Nohy som mala opuchnuté ako dve veľké polená a chodidlá som mala tiež opuchnuté a necítila som si ich. Mala som problém chodiť.
Koncom mája sa so mnou prišla porozprávať Wang Ran, väzenská úradníčka, ktorá ma videla omdlievať na videu. Povedala som jej, že sa to stalo preto, lebo ma mučili a odopierali mi spánok. Namiesto toho, aby sa snažila zastaviť mučenie, zmenila môj režim státia z 22 hodín denne na štyri hodiny, čo trvalo od 1. do 26. júna. Wang mi jedno popoludnie čítala knihy očierňujúce Falun Gong a snažila sa mi vymývať mozog, aby som sa vzdala svojej viery a „urobila jej tým láskavosť“.
2. Tri dni brutálneho prenasledovania
Zmrzačená noha, ihly zapichnuté do nechtov, vytrhané ochlpenie, vytrhnuté bradavky a udusenie
Mučenie sa zhoršilo od 26. do 28. júna 2021. Keď som sa 26. júna večer vrátila z väzenskej dielne do cely, dozorkyňa Tian Tian ma začala karhať za to, že som sa pomýlila pri nástupe. Prikázala mi, aby som cez noc stála a poverila väzenkyňu Qiao, aby ma strážila. Qiao sa rozčúlila a udrela ma do tváre. Neskôr ma nechala preložiť hlavnou dozorkyňou do siedmeho tímu. V tú noc ma hlavná dozorkyňa Li Xiaoyi umiestnila do cely s násilnými väzenkyňami. Prikázala im, aby urobili čokoľvek, aby ma prinútili vzdať sa praktizovania.
Hneď ako som vošla do cely, väzenkyne ma prinútili vyzuť sa a snažili sa ma odtiahnuť do kúta, ktorý nezachytávala bezpečnostná kamera. Keď som sa vzpierala, vytrhali mi veľkú časť vlasov. V dôsledku bitia sa mi uvoľnila jedna stolička, ktorá mi neskôr vypadla. Tiež mám natrvalo poranené ľavé koleno, do ktorého ma kopali.
Po bitke ma prinútili sedieť na malom stolčeku a nedovolili mi zaspať. Hlavná dozorkyňa Li poslala dve väzenkyne, aby ma striedavo strážili. Len čo som zavrela oči, udreli ma.
Nasledujúce ráno ma väzenkyne Xu Yunxia, Cheng Xianfeng a Li Xue nechali stáť celý deň bosú. Dali mi veľmi málo jedla a vody. Na parapete okna vedľa mňa ležal papier, na ktorom stálo: „Ľutujem zločin, ktorý som spáchala.“ Keď som ho odmietla podpísať, zbili ma. Keď ich boleli ruky z bitia, udierali ma po tvári rolkou baliacej pásky. Tvár som mala opuchnutú a pomliaždenú a od úderov a od bolesti som takmer odpadla. Tak silno ma štípali do rúk, že sa mi neskôr sfarbili do fialova.
Okná v miestnosti, kde ma mučili, boli zakryté. Keď jedna väzenkyňa mimo miestnosti počula hluk vo vnútri, keď ma mučili, oznámila to zamestnankyni väznice, ktorá jej povedala, aby sa starala o svoje veci. Aj ja som toto porušenie nahlásila dozorkyniam, keď som vyšla von na toaletu. Tvárili sa, že ma nevideli.
Okolo 17:00 hlavná dozorkyňa Li a väzenkyne priniesli osem stonožiek, ktoré nazbierali vonku na trávniku, a vyhrážali sa mi, že ak nepodpíšem vyhlásenie, strčia mi ich do vagíny.
O ôsmej večer som sa dožadovala rozhovoru s dozorkyňou, ale bezvýsledne. O hodinu neskôr prišlo osem väzenkýň a začali ma biť do hlavy. Keď ich od úderov boleli ruky, použili topánky a plastové fľaše naplnené vodou, aby ma udierali. Niektoré ma štípali do rúk. Snažila som sa ich presvedčiť, aby nerobili zlo, ale povedali, že im to nariadili dozorkyne a vláda, a že ak ma nezbijú, samé budú potrestané.
Vyzliekli ma donaha a znehybnili ma na rebríku poschodovej postele v cele. Ruky mi zviazali za rebrík, ústa mi zalepili páskou a nohy mi obviazali páskou, aby som sa nemohla pohnúť. Na telo mi priložili stonožky a pod všetkých päť nechtov na pravej ruke mi vpichli šijacie ihly.
Povrazy a ihly boli vo väzení pašovaným tovarom. Väzenkyne ich nemohli mať bez povolenia dozorkýň.
Potom mi hlavu zakryli tenkou igelitkou a otvor zaviazali okolo krku. Vzduch z nej rýchlo unikol, igelit sa mi prilepil na tvár a nemohla som dýchať. Začala som sebou mimovoľne trhať, keď som lapala po dychu. Keď videli, že zomieram, igelitku odstránili.
To najhoršie malo ešte len prísť, pretože som stále odmietla spolupracovať. Jedna z nich mi začala vytrhávať ochlpenie a neskôr ho pomocou pásky rýchlo odstránila, zatiaľ čo ďalšia ma štípala a ťahala za bradavky. Jedna z nich mi poranila prsia topánkami a ďalšia mi strčila palec na nohe do vagíny a povedala, že má infikované prsty na nohách.
Nakoniec sa unavili a okolo desiatej večer išli spať, takže ma cez noc nechali nahú a priviazanú k rebríku. Nechali otvorené okno, aby som mrzla. V tú noc vždy, keď som sa pohla a rebrík vydával zvuky, udreli ma po hlave fľašou s vodou a za uchom mi vznikol bolestivý opuch.
Naťahovanie, kopanie do slabín a topenie vo vode
Keď 28. júna nastalo ráno, tvár a ruky som mala pokryté modrinami, mala som roztrhané oblečenie a zmrzačené nohy. S roztrhaným oblečením, ktoré ma sotva zakrývalo, ma spolupracovníčky preniesli do mučiarne v dielni. Celé ráno ma nútili stáť, stále bosú. Nedali mi vodu ani jedlo a nedovolili mi použiť toaletu.
Popoludní za mnou prišli väzenkyne Wang Yanling a Qiao. Predstierali, že ma ľutujú, a povedali, že mučenie sa skončí, keď podpíšem vyhlásenie, že sa vzdávam Falun Gongu. V tom čase som mala pocit, že som dosiahla svoje fyzické a duševné limity. Nevidela som koniec tohto mučenia a myslela som si, že to už dlhšie nevydržím. Podpísala som vyhlásenie, že sa vzdávam svojej viery. Potom mi povedali, že musím natočiť video, na ktorom nahlas prečítam vyhlásenie, ktoré pre mňa pripravili. Pozrela som si ho a nevidela som nič iné ako frázy, ktoré očierňovali prax. V tej chvíli som oľutovala, čo som podpísala, a povedala som im, že to chcem anulovať.
Neskôr v ten istý deň ma uvidela iná praktizujúca, ktorá tam bola tiež uväznená, a pokúsila sa ma vziať k dozorkyni a dožadovať sa spravodlivosti. Keď nás uvidela Sun Weijing, riaditeľka prvého oddelenia, nariadila dozorkyni Wang Yan, aby mi nasadila masku a dala mi na ďalší deň oblečenie s dlhými rukávmi, aby moje modriny nebolo vidieť.
Večer v mojej cele ma väzenkyne ďalej mučili. Možno si mysleli, že sa po ďalšej noci mučenia úplne vzdám. Ruky mi priviazali k zábradliu hornej poschodovej postele a nohy k nohám postele čo najďalej od seba. Medzi nohy mi dali knihy a stoličky, aby ich ešte viac roztiahli a zintenzívnili tak bolesť. Nohy stoličiek sa mi zabodávali do lýtok a spôsobovali ešte väčšiu bolesť.
Veľmi skoro som si necítila ruky ani nohy. V tejto polohe ma držali až do nasledujúceho rána. Ani o rok neskôr som si stále necítila prsty na rukách, na nohách a ani päty. Celú noc mi nedovolili zaspať.
29. júna okolo piatej hodiny ráno väzenkyňa Lu Yanqing vyliala na podlahu tekutý čistiaci prostriedok, aby som sa pošmykla (nesmela som nosiť topánky) a ešte viac roztiahla nohy. Opakovane ma kopala do podbrušia a slabín. Keď ju boleli nohy, prezula si tvrdé topánky a pokračovala. Moje brucho sa sfarbilo do fialova a oblasť rozkroku mi silno opuchla.
Keďže som stále nič nepovedala o tom, že sa zriekam Falun Gongu, väzenkyne priniesli vedro plné vody, zviazali mi ruky za chrbtom a strčili mi hlavu do vody. S nohami stále pripevnenými k nohám postele som sa sotva mohla pohnúť. Keď som sa na chvíľu prestala hýbať, vytiahli mi hlavu z vody a rýchlo mi ju strčili späť, skôr než som sa stihla nadýchnuť. Toto opakovali ďalších 20 minút, kým neprišla hliadka a neupozornila ich, že robia priveľa hluku a mohli by upútať neželanú pozornosť.
Počas tohto mučenia som niekoľkokrát takmer zomrela. Mala som poranený krk, pretože mi tak silno tlačili hlavu nadol a toľkokrát mi ňou trhli. Dlho potom som nemohla zdvihnúť hlavu. Po celých troch dňoch mučenia som mala pocit, že môžem kedykoľvek omdlieť.
O chvíľu neskôr ma prinútili obliecť si vrchný diel s dlhými rukávmi a odviedli ma do dielne, pričom sa vyhýbali davu. Pokúsila som sa znova apelovať na dozorkyňu Li ohľadom mučenia, ale stále ma ignorovala.
V mučiarni v dielni mi dve kolaborantky opäť predložili na podpis vyhlásenie o zrieknutí sa mojej viery. Povedala som im, že radšej zomriem, ako by som to mala podpísať. Jedna z kolaborantiek si zapísala podrobnosti o mojich zraneniach a povedala, že ich nahlási väzenským orgánom a ubezpečila ma o spravodlivosti. Nikto sa ma nikdy neprišiel na nič opýtať.
Od pása nadol som bola silno pomliaždená a opuchnutá, takže som si nedokázala po použití toalety ani drepnúť, ani vstať bez toho, aby som sa mala čoho chytiť. V noci som nedokázala spať kvôli extrémnej bolesti. Po neustálom státí a nedostatku spánku za posledné dva mesiace som bola na pokraji zrútenia od neznesiteľnej bolesti a vyčerpania.
Keď ma väzenkyne prenášali medzi mojou celou a mučiarňou, videla som niekoľko hlavných dozorkýň a zamestnankýň väznice. Pokúsila som sa im nahlásiť väzenkyne, ale oni ma len ignorovali a pripomenuli väzenkyniam, aby nikoho nenechali vidieť ma celú zbitú a zúboženú, a aby sa snažili utajiť, čo mi robia.
V istom momente som od dozorkyne dostala späť vyhlásenie, ktoré som podpísala 28. júna a roztrhala som ho.
(Pokračovanie)
