(Minghui.org) Rada by som sa podelila o niektoré skúsenosti po viac ako 20 rokoch kultivácie vo Falun Dafa.
Vyrastanie v tieni strachu
Narodila som sa v 50. rokoch 20. storočia. Môj otec pracoval ako vládny úradník, až kým ho Čínska komunistická strana (ČKS) neoznačila za pravičiara a vo veku 29 rokov ho neposlala do pracovného tábora. Mala som iba dva roky a moja matka bola tehotná s mojím mladším bratom. Počas otcovho pobytu v pracovnom tábore sme sa s matkou presťahovali k môjmu starému otcovi z matkinej strany do mesta Chengde v provincii Hebei. Aby uživila našu rodinu, matka si našla prácu.
Pred skončením trestu v pracovnom tábore otec povedal: „V mojom rodnom meste ľudia nemajú dosť jedla.“ Len kvôli týmto slovám mu úrady predĺžili trest v pracovnom tábore. Otca som uvidela až o päť rokov neskôr. Približne v tom čase bola naša rodina poslaná do vidieckej oblasti na okraji provincie Liaoning. Matka dala výpoveď v práci v meste Chengde, aby zjednotila rodinu.
Náš pokojný rodinný život netrval dlho. Otec bol čoskoro označený za „kontrarevolucionára“ a bol vystavený verejným kritickým zhromaždeniam a bitkám. Mňa a môjho brata nazývali „psími potomkami“ a žili sme pod neustálou diskrimináciou. V zime bratovi spolužiaci nahrievali háky na peci dočervena a pálili nimi jeho vatované oblečenie a tvár so slovami: „Uvidíme, či sa budeš správať slušne, ty malý darebák.“
Môj starý otec z otcovej strany bol počas Hnutia štyroch očíst [kampaň proti prenajímateľom a triednym nepriateľom] označený za prenajímateľa. Rodinu vyhnali z ich obytného komplexu a prinútili ju žiť v malom hlinenom dome s rozlohou menšou než 10 štvorcových metrov. Keď sa v roku 1966 začala Kultúrna revolúcia, rodina starého otca sa opäť stala terčom prenasledovania. Starého otca a niekoľko ďalších ľudí s rovnakým označením každý deň bili. Neskôr na následky tohto týrania zomrel.
Pred založením Čínskej ľudovej republiky môj starý otec z matkinej strany vlastnil v Chengde továreň. Keď sa ČKS chopila moci, bol nútený odovzdať svoju továreň štátu. Hoci mal viac ako 70 rokov, počas Kultúrnej revolúcie bol denne vystavovaný verejným kritickým zhromaždeniam a bitkám, pričom ďalej pracoval v továrni a umýval voskované plátno. Napokon ochorel a moja matka vzala môjho mladšieho brata so sebou, aby sa o neho starali, a mňa s otcom nechala doma.
Počas tých rokov bol otec takmer každý večer nútený zúčastňovať sa verejných kritických zhromaždení a bitiek. Keďže som sa bála zostať sama doma, často som ho na tieto zhromaždenia sprevádzala. Videla som sedem alebo osem ľudí kľačať na lavičke širokej len niekoľko centimetrov, pričom ich šľahali koženými bičmi a opaskami. Ďalšie obete bili päsťami a kopancami. Tým, ktorí sa zrútili, prikázali znovu vyliezť a kľačať na lavičke, pričom mali tváre opuchnuté od týrania.
Ako veľmi som si želala, aby niekto pomohol mne a môjmu otcovi! No nikto sa neodvážil. Veľmi mi chýbala matka a dúfala som, že sa ona aj môj brat čoskoro vrátia. Bežala som k ceste, po ktorej matka odišla z dediny, a každý deň som zúfalo čakala na jej návrat!
Jedného dňa som vážne ochorela na mumps. Okolo čeľuste mi vyrástla hrča veľká ako parená žemľa, a zakaždým, keď som chodila, musela som si ju podopierať rukami. Keď otec požiadal vedúceho svojho tímu o voľno, aby ma mohol vziať k lekárovi, vedúci výrobného tímu to nielen odmietol, ale povedal aj: „Bude jednoduchšie, ak tá sopľaňa zomrie.“ Keď sa bolesť stala neznesiteľnou, otec ma vzal so sebou za vedúcim tímu. Keď vedúci uvidel vážnosť mojej choroby, napokon súhlasil. V komunálnej nemocnici nám lekár s priezviskom Tong povedal, že musí urobiť malý rez, aby vypustil hnis a krv. Kvôli môjmu statusu „bastardky“ však mohli zákrok vykonať iba bez anestézie. Otec ma držal, zatiaľ čo som plakala od bolesti, a sám mal slzy v očiach.
Vtedy som chodila na základnú školu a pracovná skupina ma navštevovala takmer každý deň, aby ma nútila odsúdiť otca. Povedala som im: „Otec mi iba hovoril, aby som sa usilovne učila. Nepovedal žiadne kontrarevolučné veci.“ Moje odmietnutie viedlo k trojmesačnému vylúčeniu zo školy.
Približne v lete 1976 jeden strýko z našej dediny už nedokázal znášať dlhodobé verejné odsudzovanie a mučenie ani vyhlásenie vlastnej dcéry, že s ním prerušuje všetky vzťahy. Napokon spáchal samovraždu vypitím roztoku kamenca.
Táto udalosť vo mne vyvolala nový strach, že stratím otca, a tak som ho pozorne strážila. Jedného dňa, krátko po smrti strýka Liho, otec zomlel vrece ciroku a vrece kukuričnej múky. Povedal mi: „Keď je horúco, nechávaj vrecia s obilím odkryté, aby obilie nesplesnivelo a nenapadol ho hmyz.“
Jednej noci som sa zobudila a zistila som, že otec zmizol. Nehľadiac na strach z tmy, zúfalo som bežala k zákrute rieky. Pri háji som uvidela otca, ako sa chystal obesiť na povraze. Pribehla som k nemu a objala ho s plačom: „Ocko, nemôžeš zomrieť! Bez teba nemôžem žiť!“ Otec ma odkopol a povedal: „Prosím, nechaj ma odísť. Už to nedokážem zniesť.“
Vyskočila som na nohy a objala otcove nohy, prosiac: „Ocko, ak bude zajtra ďalšie zhromaždenie, nech bijú mňa. Znesiem bitku namiesto teba! Ocko, bojím sa! Chcem ísť domov!“
Keďže som kričala tak nahlas, otec sa zľakol. Ak by sa výrobný tím dozvedel o jeho pokuse o samovraždu, bol by potrestaný ešte prísnejšie. Tvárou v tvár mojim prosbám sa otec vzdal pokusu o samovraždu a vzal ma domov. Až vtedy som si uvedomila, že otec pripravil tie dve vrecia obilia, aby som mala z čoho žiť po jeho smrti. Napriek pokračujúcemu mučeniu žil ďalej kvôli mne.
Starý otec z matkinej strany napokon podľahol rakovine a zomrel. Po vybavení pohrebu starého otca sa matka s mladším bratom vrátili z Chengde domov.
Moje detstvo, dospievanie a mladosť boli skrátka prežité pod tieňom tyranie ČKS.
V roku 1980 režim ČKS považoval otca za „rehabilitovaného“ a odstránil z neho nálepku pravičiara. V očiach spoluobčanov ČKS napravila svoju chybu. Mohli však byť roky utrpenia odškodnené iba slovom „rehabilitácia“? Po tom, čo strávil polovicu života prenasledovaný pod tyraniou ČKS, mučenie zanechalo následky na otcovom zdraví. Dostal rakovinu žalúdka a sotva sa dožil roku 1985; zomrel vo veku 62 rokov.
Získanie telesného a duševného zdravia po praktizovaní Falun Dafa
Systematické psychické a fyzické týranie môjho otca zo strany ČKS vo mne zanechalo hlbokú traumu. Začala som trpieť častými kŕčmi, ktoré sa nezlepšili ani po svadbe. Časom sa u mňa objavilo ešte viac chorôb, čo prehĺbilo moje utrpenie.
V roku 1997 som sa stretla s Falun Dafa (známym aj ako Falun Gong). Falun Dafa očistil moje telo a zbavil ma všetkých zdravotných ťažkostí. Odvtedy som si sľúbila, že budem pevne kultivovať a nasledovať Majstra Li až do konca, bez ohľadu na trápenia, ktorým budem čeliť.
Brutálne mučená políciou
Keď ČKS začala v júli 1999 prenasledovať Falun Gong, počas môjho pokusu odvolať sa proti prenasledovaniu ma zadržali v Pekingu. Neskôr ma prepustili. V októbri 2000 ma polícia opäť zatkla a odviedla na okresné oddelenie politickej bezpečnosti. Tam mi policajti povedali: „Vieme o tvojej situácii. Radšej sa priznaj.“ Chceli mená mojich spolupraktizujúcich. Keď som odmietla odpovedať, strhli zo mňa kabát, prinútili ma kľaknúť si na zem a držali ma pritlačenú. Dvaja policajti mi stúpili na chodidlá a pritom ma urážali.“
Po chvíli ma zviazali povrazom a tak silno mi stiahli krk, že som sotva mohla dýchať. Z tejto udalosti mám na krku stále veľkú hrču. Potom ma ťahali za vlasy a udierali mi hlavou o stenu. Bolesť bola taká silná, že som stratila vedomie. Neskôr som si uvedomila, že na mňa ľudia kričia, ale nedokázala som otvoriť oči. Potom niekto zakričal: „Polejte ju vodou!“ Keď som sa prebrala, zistila som, že sa pre bolesť nedokážem posadiť. Na hlave som mala hrče veľké ako vajcia a myseľ som mala otupenú a ťažkú. Policajti ma potom kopali koženými topánkami do pŕs, až kým som neodpadla. Keď som sa prebrala, mala som pocit, akoby som sa znečistila. Požiadala som, aby som mohla ísť na toaletu, ale policajti odmietli a povedali, že mi nedovolia ísť ani vtedy, keby mi vypadli črevá. Hoci som mala takmer 50 rokov, polícia ma bila viac ako osem hodín.
Okolo druhej hodiny ráno ma niekoľko policajtov odvlieklo do cely v zadržiavacom centre. Kŕče v nohách ma trápili až do svitania.
Nasledujúce ráno ma polícia vytiahla z cely na ďalší výsluch. Šesť policajtov ma zbilo. Keď som odmietla čokoľvek povedať, vykĺbili mi rameno. Vydržala som neznesiteľnú bolesť a zostala som ticho. Potom ma poslali späť do cely v zadržiavacom centre.
Na tretí deň ma o ôsmej ráno vytiahli von. Tvrdili, že ich konanie je pre moje dobro, a povedali: „Ak pomenuješ jedného spolupraktizujúceho, necháme ťa ísť domov.“ Bolesť bola taká silná, že som sotva dokázala zostať pri vedomí, ale aj tak som odmietla povedať jediné slovo.
Na štvrtý deň ma odviedli do miestnosti, kde som uvidela svoju rodinu. Vedúci brigády nám povedal, že máme pol hodiny, a moja mladšia sestra ma objala a plakala. Môj strýko, ktorý mal viac ako 70 rokov, povedal: „Jednoducho im povedz čokoľvek, čo chcú počuť! Žiadny človek by toto mučenie nemohol prežiť.“ Môj brat mal oči červené od sĺz. Natiahol ku mne ruky a povedal: „Sestra, celé roky sme sa o teba strachovali. Ako máme pokračovať, ak nás opustíš?“ Sestra si potom kľakla k mojim nohám a prosila ma, aby som ustúpila.
Trhalo mi to srdce. Napriek svojim zlým činom zostávala ČKS nedotknuteľná. Namiesto toho boli moji blízki nútení podriadiť sa svojvôli ČKS a mohli ma iba presviedčať, aby som sa podriadila jej požiadavkám. Len zlá entita by nútila svojich ľudí vyberať si medzi rodinou a vierou. So slzami v očiach som im povedala, aby sa bezo mňa vrátili domov.
O ôsmej ráno piateho dňa ma policajti vyviedli z cely a zbili ma. Keďže som však naďalej odmietala ich požiadavky, zmenili taktiku a začali ma prehovárať, aby som ustúpila. „Videla si svojho Majstra? Načo sa namáhať? Musíme robiť čokoľvek, čo nám Jiang Zemin povie.“ „Keď sa tvoj Majster stane prezidentom tejto krajiny, určite ťa vymenuje za premiérku.“ Odpovedala som: „Kultivujúci sa nestarajú o svetskú moc.“
Potom som im vysvetlila, prečo bol Jiang Zemin taký odhodlaný prenasledovať Falun Dafa, ako sa Falun Dafa praktizuje po celom svete a ako ho podporujú vlády rôznych krajín. Povedala som im o bolesti, ktorú som zažila počas Kultúrnej revolúcie, a o tom, že Budhovia zostupujú na Zem v určitých obdobiach, aby zachránili ľudí. Povedala som aj: „Každý z nás je schopný nezávisle myslieť. Ak by bol Falun Gong naozaj zlý, vyžadovalo by si očiernenie tejto praxe takú masívnu propagandistickú kampaň a zdroje? Jiang Zemin plánoval vyhubiť Falun Gong do troch mesiacov, tak prečo je praktizujúcich čoraz viac? Falun Gong prekračuje štátne hranice, rasy, kultúry a jazyky a už bol uznaný praktizujúcimi po celom svete. Aby ste ochránili seba a svoje rodiny, prosím, správajte sa k Dafa láskavo!“ Vyšetrujúci zostali bez slov a odviedli ma späť do zadržiavacieho centra. Keď sme prechádzali dlhou chodbou, spoluväzni sa zhromaždili a s veľkým obdivom sa na mňa pozerali. Niektorí mi dokonca ukázali palec hore a povedali: „Váš Majster je naozaj veľký!“
Na šiesty deň ma policajti vzali do miestnosti v zadržiavacom centre. Jeden policajt povedal: „Určite ťa odsúdia na väzenie. Keď ťa prepustia, budeš stará žena. Nemôžeš niečo povedať, aby si sa zachránila?“ Ďalší povedal: „Nehnevaj sa na nás, hoci sme ťa zbili. Keby si nám povedala informácie, ktoré sme chceli, neudreli by sme ťa.“ Vstala som, aby som odišla, ale pre zranenia som takmer spadla. Keď ma poslali späť do cely, zistila som, že nedokážem stáť. Spolupraktizujúci sa o mňa starali, zatiaľ čo spoluväzni mi cez mreže cely podávali instantné rezance a jablká a hovorili, aký dobrý a úžasný je Falun Gong! Žiaľ, nedokázala som nič zjesť.
O niečo viac než mesiac neskôr ma vzali na 5. poschodie budovy okresnej Brigády politickej bezpečnosti. Do miestnosti vošiel vedúci z mestského Úradu 610 v sprievode niekoľkých ďalších osôb. Bez slova mi vytiahol pravú a ľavú ruku za chrbát a obe ruky mi spútal putami šikmo cez chrbát. Potom mi do medzery medzi rukami a chrbtom vložil fľašu od piva, aby putá ešte viac utiahol. Zúrivo povedal: „Ani ten najtvrdší človek nevydrží hodinu. Do dvoch hodín bude človek zmrzačený. Tento trest vymámi priznanie aj z najhoršieho vraha.“ Neskôr povedal: „Kvôli tebe pracujeme do neskorých nočných hodín a nemôžeme ísť domov. Čo sa snažíš dosiahnuť?“
Opakovane ma tiež bili päsťami a kopali. Po hodine týrania som mala ruky a paže opuchnuté, horúce a necitlivé. Vedúci mi potom silno stlačil ruky. Bolesť bola taká hrozná, akoby mi drvili kosti. Pot mi stekal po tvári a začala som vracať. V tej chvíli som si spomenula na Majstrove učenie:
„To, čo chcem ja, sú učeníci, ktorí praktizujú kultiváciu čestným a vznešeným spôsobom, majestátne božské bytosti, ktoré sú neochvejné a pevné ako diamant.“ („Odstráňte rušivé zasahovanie“, Základy pre ďalší pokrok II)
Povedala som si, že nikdy neustúpim.
Po chvíli prišiel vedúci. Jednou rukou ma ťahal za vlasy dozadu a druhou mi nútene tlačil bradu nadol, pričom zlomyseľne povedal: „Prípady riešim viac ako 20 rokov. Každý zločinec predo mnou prehovorí. Neverím, že ty nie.“ Nasledujúce tri hodiny a desať minút som zostala ticho. Napokon, keď mi odomkli putá, aby išli na obed, omdlela som. Vedúci ma polial studenou vodou, aby ma prebral, napriek mrazivému počasiu. Potom sa opýtal: „Recitovala si Majstrove učenia (aby si to vydržala)?“ Odpovedala som: „Áno.“ Pochybovačne povedal ostatným policajtom: „Má dlhé ruky. Nenatiahli sme jej ich úplne.“
O tri dni neskôr ma opäť vytiahli z cely. Vedúci Úradu 610 predo mňa priviedol dve neznáme tváre a povedal: „Sú tu všetky dôležité osobnosti z mesta a okresu. Podriadiš sa?“ Trpela som strašnou bolesťou hlavy a nevoľnosťou. Práve keď som sa chystala vracať, stratila som vedomie. Keď polícia zistila, že ma zranili tak vážne, že by som neprešla lekárskou prehliadkou potrebnou na prijatie do väzenia alebo pracovného tábora, vymohla od mojej rodiny 10 000 jüanov výmenou za moje prepustenie.
V dôsledku zranení, ktoré som utrpela pri poslednom mučení, som sa nasledujúce tri roky nedokázala sama o seba postarať. Potrebovala som pomoc so všetkým, napríklad s umývaním tváre, česaním vlasov či obliekaním.
Vysielanie spravodlivých myšlienok a recitovanie učení proti vymývaniu mozgov
V roku 2010 ma opäť zatkli a vypočúvali na mestskom policajnom oddelení. Zostala som pokojná, s jasnou mysľou a bez strachu, pretože som vedela, že Majster je po mojom boku. Odmietla som čokoľvek podpísať a namiesto toho som vyšetrujúcim policajtom povedala o Falun Dafa. Povedala som: „Rozhodne nič nepodpíšem.“ Jeden policajt odsekol: „Ak nepodpíšeš, podpíšem to za teba.“ Povedala som mu: „Dieťa moje, naše stretnutie nám bolo súdené. Keby nebolo tejto príležitosti, zostali by sme si cudzí. Falun Dafa je zákon vesmíru. Bez Dafa by neexistovala ani Zem. Tvoje povolanie má zodpovednosť presadzovať spravodlivosť, takže musíš byť dobrým človekom. Ak naozaj chceš podpísať za mňa, jednoducho napíš ‚Falun Dafa je dobrý‘. Prinesie to úžitok tvojim potomkom.“ Policajt si vzal moju radu k srdcu a na papier napísal „Falun Dafa je dobrý“. V tej chvíli ma to dojalo k slzám.
O niekoľko dní neskôr ma poslali do Pracovného tábora Masanjia. Počas celej cesty som kričala: „Falun Dafa je dobrý! Falun Dafa je zákon vesmíru!“
Po príchode do pracovného tábora Masanjia mi dozorcovia pridelili dvoch ľudí, ktorí ma mali nepretržite strážiť a presviedčať, aby som zmenila svoje presvedčenie. Poslali ku mne aj niekoľko bývalých praktizujúcich, ktorí sa vzdali Falun Dafa. Keď som zistila, že títo bývalí praktizujúci nedokážu ani recitovať Majstrovo učenie „Lunyu“, vzala som na seba úlohu ich to naučiť a dokončila som ju do 10 dní. Potom ku mne dozorcovia posielali rôznych ľudí z iných miest. Pre moje silné spravodlivé myšlienky však bolo ich úsilie márne.
V Masanjii som strávila rok, až kým ma neprepustili. Neustále som vysielala spravodlivé myšlienky a spamäti recitovala učenia Majstra Li, napríklad „Pozícia“ a „Lunyu“.
Využívanie každej príležitosti na objasňovanie pravdy
Zvyčajne sa pripájam k dcére a vnúčatám na ich letných a zimných výletoch a všade, kam idem, objasňujem fakty o prenasledovaní Falun Dafa. Raz som sedela v lietadle vedľa mladého muža. Hoci som mu chcela objasniť pravdu, vedela som, že existuje riziko, že ma nahlási úradom. Pomyslela som si: „Keď vystúpime z tohto lietadla, už nebudem mať ďalšiu príležitosť. Som učeníčka Dafa z obdobia nápravy Fa a mám povinnosť objasňovať pravdu a zachraňovať životy. Musím podľa toho konať.“ Začala som tomuto mladému mužovi objasňovať pravdu a on súhlasil, že vystúpi z ČKS a jej pridružených organizácií.
Pri inej príležitosti som sa zúčastnila na úsilí zachrániť syna spolupraktizujúcej, ktorý bol nezákonne zadržiavaný a nemal právo na návštevu. Vzali sme niekoľko materiálov na objasňovanie pravdy a išli sme sa odvolať na mestské policajné oddelenie. Pracovník, ktorý nás prijal, si materiály prečítal a potom letáky podal mladému mužovi vedľa seba. Opýtal sa: „Odkiaľ ste ich vzali?“ Odpovedala som: „Prijať tieto materiály je požehnaním. Keď si ich prečítate, pochopíte. Zabezpečia vám svetlú budúcnosť.“ Moja túžba úprimne pomôcť všetkým vnímajúcim bytostiam pracovníka dojala a povedal mi: „Vezmite si taxík na úrad väzenskej správy a povedzte im, že máte povolenie na návštevu.“
Raz som išla na Prostredný ľudový súd, aby som pomohla zachrániť spolupraktizujúceho. Keď som musela odovzdať občiansky preukaz na registráciu, pocítila som trochu strachu. Posilnila som sa však myšlienkou, že Majster a Dafa budú vždy po mojom boku. Po vstupe som sa stretla s oboma sudcami a povedala som im o Falun Dafa. Najprv sa otočili aj so stoličkami a tvárami preč a snažili sa ma ignorovať. Keď som pokračovala v rozprávaní, jeden sudca vstal a odišiel na chodbu, aby sa mi vyhol. Išla som za ním a podarilo sa mi ho presvedčiť, aby zmenil názor. Aj druhého sudcu som presvedčila o dobrote Falun Dafa. Jeden z nich mi nakoniec povedal, že spolupraktizujúci, na ktorého som sa pýtala, je na ceste do väzenia. Mohla som ho dobehnúť taxíkom. Vedela som, že už budem mať málo dôvodov znovu navštíviť Prostredný ľudový súd, a tak som ich požiadala, aby vystúpili z ČKS. Povedala som: „Mojím najväčším želaním je, aby ste boli zachránení. Nechcem, aby ani jeden z nás odišiel s ľútosťou.“ Keď som hovorila o „vystúpení z ČKS a jej pridružených organizácií“, sudca prišiel od svojho veľkého stola, potriasol mi rukou a povedal: „Ďakujem vám.“ Hlboko ma to dojalo. Napokon obaja sudcovia súhlasili, že už nebudú podpisovať žiadne ďalšie prípady Falun Gongu, a pomohla som im vystúpiť z ČKS.
Potom som sa už nenechala ovládnuť strachom a navštívila som niekoľko ďalších miest, aby som pomohla zachrániť praktizujúcich Falun Dafa.
Viac ako 20 rokov ma Dafa viedol k prekonávaniu skúšok a utrpení. Teraz mám viac ako 70 rokov. S dcérou pevne kráčame po ceste kultivácie usporiadanej Falun Dafa a takmer každý deň chodíme von objasňovať ľuďom pravdu. Keď sa obzriem späť, slová nedokážu vyjadriť moju vďačnosť. Články, v ktorých sa spolupraktizujúci v priebehu rokov delili o svoje skúsenosti, mi boli na mojej ceste veľkou oporou. Dnes by som sa aj ja rada podelila o svoj príbeh kultivácie v nádeji, že sa budeme môcť spoločne naďalej zlepšovať a napredovať v kultivácii.
