(Minghui.org) Spolu s manželkou sme začali kultiváciu vo Falun Dafa v marci 2015. Zažili sme mnoho zázrakov, dokonca aj počas tej nie dlhej doby našej kultivácie.
Ja aj manželka máme obaja 60 rokov. Manželka trpela vážnou reumatickou artritídou a zápalom hrdla po mnoho rokov. Členky a prsty mala hrozne opuchnuté a nedokázala zdvihnúť ruky, pretože trpela „zmrznutým ramenom“. Ja som mal mnohé zranenia na nohách, kolenách, členkoch a rukách. Chronická bolesť hlavy ma mučila tak veľmi, že som nedokázal čítať nič viac ako 5 minút.
Počuli sme o Falun Dafa a jeho prínosoch od rôznych praktizujúcich a po ich odporúčaniach sme začali s jeho praktizovaním aj my. Odvtedy sme boli požehnaní. Členky mojej manželky sa vrátili do normálu a zmizli i jej ďalšie problémy. Moje bolesti hlavy prestali a mohol som bez problémov čítať aj hodiny. Teraz môžeme chodiť aj na dlhé výlety a dokonca aj liezť po kopcoch s úplnou ľahkosťou. Zlepšenie nášho zdravia potvrdilo liečebnú silu Falun Dafa. Silno veríme v Majstra a v Dafa.
28. októbra 2016 som mal nezabudnuteľný sen, v ktorom som nastúpil na loď Fa a šiel som do neba. Rád by som sa praktizujúcimi podelil o tento sen.
V tomto sne sme vyzerali, že sme práve aj s manželkou vystúpili z vlaku, no na počudovanie sme sa aj s ďalšími nespočetnými praktizujúcimi ocitli na veľkej lodi Fa. Medená loď mala klasický dizajn a vyzerala ohromne a nádherne zároveň. Stožiar sa týčil do veľkej výšky. Plachty viali v jemnom vetre.
V strede lode boli mnohé poschodia a kajuty a stáli tam mnohí ľudia v pestrofarebnom oblečení. Každý úsmev vyzeral povedome a súcitne. Všetky tváre žiarili radosťou a nádejou. Ľudia sa usmievali, no nekričali. Bola tam srdečná a pokojná atmosféra. Loď práve išla vyplávať na krásnu modrú oblohu.
Moja žena a ja sme stáli na spodnej časti lode a boli sme obrátení k brehu s rukami položenými na zábradliach. Pozerajúc hore na kabíny, videli sme tisíce a tisíce spolupraktizujúcich. Pri pohľade dole sme videli vlny a kamienky skrz priezračnú vodu.
Len asi meter od nás na pobreží boli davy ľudí, ktorí sa tam pohybovali v hustom smogu. Ani jeden z nich nemal ani chvíľku na to, aby sa na nás pozrel. Boli sme prekvapení, keď sme videli všetkých tých ľudí, mužov aj ženy, starých i mladých, s temnými tvárami a očami bez života. Ich spôsob pohybu bol strnulý. Správali sa ako chceli, bez slova voči tomu druhému. Pozerali sme sa na nich so želaním povzbudenia, no oni nás úplne ignorovali.
Aj keď sme pri nich boli blízko, bolo to ako dva úplne oddelené svety. Zrazu som pocítil smútok. Oči sa mi zaliali slzami. Bol to pocit, na ktorý nikdy nezabudnem, pocit viny.
Muž v modrej košeli a bielych nohaviciach zakričal z vrchných kabín: „Tí, ktorí sa už nalodili, prosím starajte sa o seba navzájom a nenechajte zaostať ani jedného praktizujúceho. O chvíľu odchádzame!“ Áno, všetci sme si uvedomovali, že nemôžme zmeškať túto príležitosť, keďže sme na ňu čakali po tisícky rokov.
V okamžiku sme boli v nebeskom svete. Naše telá boli ľahké. Nebeská brána stála uprostred nebeských oblakov. Každá hora vyzerala ako Budha. Každý Budha bol vysoký ako hora. Pozdĺž ciest boli zlaté nádherné budovy so stĺpmi ozdobenými jadeitom. Pagody a pavilóny boli všetky v ružovkastých oblakoch. Povieval jemný vetrík. Držiaky na vonné tyčinky, cesty, stromy, škridly, všetko to žiarilo v zlatej farbe. Žiadne ľudské slová nemôžu opísať tú posvätnú krásu.
Kráčali sme odhodlane vpred, prejavujúc úctu každému chrámu, ktorý sme míňali. Niektoré z nich mali unikátnu architektúru. Jeden mal okolo seba špirálovú stenu. Keď sme ho obchádzali, videli sme sochy Budhov, ktoré tam boli vytesané do steny alebo výklenku. Každý chrám mal mníchov, ochrancov Fa.
Vošiel som do chrámu, kde prebiehala slávnosť. V strede bolo posvätné pódium, vyššie než človek. Na ňom boli tri sochy Budhov, ktorí sedeli na lotosoch. Aj keď som sa nemohol dostať bližšie, vedel som, že v strede je socha Majstra. Moje želanie sa nakoniec vyplnilo. Postavil som sa dlaňami spolu v heshi pred sochu Majstra, ignorujúc pritom davy ľudí okolo mňa.
Počul som niekoho hlasno plakať. Bol to vysoký silný muž s podlhovastou tvárou a veľkými očami. Po lícach mu stekali slzy, popri tom, ako uctieval sochy Budhov. Jeho šaty a vlasy vyzerali oko tie, ktoré majú terakotoví bojovníci. Po každom pokľaknutí udrel hlavou proti stenám po jeho stranách. Opakovane si kľakol, nariekal a vstával. Dokázal som ho pochopiť. Mal obrovské želanie ustanoviť si puto s Budhami a trpel obrovskými ťažkosťami život po živote, rok po roku, až kým nakoniec pristál na tejto posvätnej pôde, nájduc tak svoj večný domov.
Jeho prenikavý plač otriasol mojim srdcom a pomyslel som si: „Prečo som sa neprebudil k Budhovmu Zákonu skôr? Čas je obmedzený. Rýchlo opustime všetky pripútanosti, spomeňme si čo sme sľúbili, usilovne robme pokrok a dosiahnime pravé ovocie.“
Upokojil som sa a kráčal som hore kopcom. Na najvyššom mieste som uvidel veľké slávnostné pódium. Na oboch stranách pódia boli vysoké chrámy. Oproti nemu stáli jaskyne Tisícich Budhov. Na vrchu trojposchodového slávnostného pódia boli traja zlatí Budhovia, Majster sedel v strede na lotose a po jeho stranách boli dve Bódhisattvy. Bol to veľkolepý obraz Majstrovho skutočného tela. Navôkol neho sa vznášali magické oblaky. Hrala hudba a Budhova milosť osvetľovala všetko.
Nespočetní praktizujúci prichádzali vyjadriť Majstrovi svoj rešpekt. Moja manželka prišla predo mnou. Stála so zatvorenými očami a s rukami v heshi. Kľakol som si vedľa nej, naplnený úctou k Majstrovi, no neschopný slova. Mali sme to šťastie nakoniec stretnúť Majstra! Boli sme osobne s ním!
Zazvonil budík. Bolo 3: 50 ráno, čas na vysielanie spravodlivých myšlienok pre všetkých praktizujúcich Falun Dafa vo svete. Moja manželka bola už pripravená. Ja som sa rýchlo zobudil a prezliekol som si šaty. Moja myseľ bola naplnená tým, čo som videl vo sne, odchádzajúcou loďou Fa, zlatou cestou, zlatými škridlami ...zlatou krajinou Budhov. Nie je to zlaté nebo?
Na myseľ mi prišla Majstrova báseň:
Svetské a sväté, potokom oddelené
Vpred či vzad, dve ríše odlišné
Do chrámu v lese vstúpiť chceš
Jeden krok a nebo dosiahneš
(„Jedna myšlienka“, z Hong Yin III)
