(Minghui.org) Dobrý deň Majster! Dobrý deň praktizujúci Dafa na celom svete!
Falun Dafa som začala praktizovať v roku 1997. Počas posledných 22 rokov, chránená a posilňovaná naším súcitným Majstrom Li, som prekonala početné trápenia. Moja vďačnosť k Majstrovi je nekonečná. Rada by som zdieľala niektoré zo svojich kultivačných skúseností, aby som ukázala výnimočnú moc Dafa.
Praktizovanie cvičení a ochraňovanie Dafa v tábore nútených prác
V roku 1999 som šla do Pekingu, aby som apelovala za právo praktizovať Falun Dafa. Zatkla ma polícia a vzali ma do tábora nútených prác, kde ma prehľadali. Mala som pri sebe niekoľko ručne napísaných stránok z Čuan Faluna a začala som premýšľať, ako by som ich mohla ochrániť. Odrazu mi prišlo na myseľ Majstrovo učenie:
„Dafa v tele, všade nosím ten,
a v srdci mám Čen-Šan-Žen.
Veľký Arhat svetom chodí,
Boh i duch sa ho stokrát bojí.“
(„Mocná cnosť“, Hong Yin)
Povedala som si, že najlepšie by bolo, ak by som ich mohla mať pri sebe, takže som stránky vsunula do vrecka na kabáte. Keď ma prehľadávali, pokojne som im podala svoj kabát. Personál sa ho sotva dotkol, nieto aby sa ešte aj pozreli do vreciek. Moje ručne prepísané stránky Fa boli zachránené.
Potom sme sa museli zúčastniť vstupnej inštruktáže a počúvať dozorkyňu, ktorá stanovila základné pravidlá: „Musíte tu nasledovať pravidlá. Nie je vám dovolené robiť vaše cvičenia alebo čítať vaše knihy. Musíte nasledovať všetky pravidlá pracovného tábora. Budete to nasledovať?“
Nikto nič nepovedal. Potom nám nariadili, aby sme každý odpovedali po jednom.
Keď som bola na rade, pevne som povedala: „Nie, v žiadnom prípade. Ako praktizujúca budem naďalej praktizovať cvičenia a čítať knihy, bez ohľadu na to, kde sa nachádzam.“
Dozorkyňa sa zdala pobúrená a povedala: „Dovoľ mi povedať, že keďže si tu, musíš nás počúvať a nemôžeš si robiť, čo sa ti zachce.“ Postrčila ma nabok a pokračovala s ďalšou praktizujúcou.
Ďalšia praktizujúca však z nejakej príčiny odpadla. Každý sa prihrnul, aby jej pomohol, čo vytvorilo rozruch. Dozorkyňa nepokračovala s rozhovormi so zostávajúcimi praktizujúcimi.
Podmienky v pracovnom tábore boli veľmi kruté. V juhovýchodnej Číne je v zime extrémne chladné počasie. Väčšina okien nemá ani sklo. Radiátory boli studené. Bežné umývanie a sprchovanie sa muselo vykonávať so studenou vodou, ktorá obsahovala čiastočky ľadu.
Približne 80 spoluväzenkýň spalo v jednoduchej obrovskej cele s dvoma dlhými radmi poschodových postelí s otvoreným priechodom medzi nimi. Deväť veľkých plastových vedier bolo umiestnených v otvorenom priestore, aby sme ich používali ako toaletu, keďže miestnosť bola v noci zvonku zamknutá. Nasledujúce ráno boli všetky vedrá preplnené ľudským odpadom, toaletným papierom a použitými ženskými hygienickými potrebami. Bolo mi z toho na vracanie. Akoby to nestačilo, vedúca spoluväzenkyňa mi povedala, aby som tie vedrá vyčistila.
To však nebolo najhoršie. Každá praktizujúca bola zvyčajne sledovaná dvoma pridelenými spoluväzenkyňami. Nemali sme dovolené prehovoriť, zatvoriť oči alebo sedieť so zohnutými uvoľnenými nohami. Dozorkyne prichádzali do miestnosti raz za hodinu, volali nás podľa mien a každý musel okamžite odpovedať „áno“ alebo bol na mieste zbitý. Atmosféra v tej miestnosti bola dusivá.
Povedala som si: „Toto nie je miesto, v ktorom by mali ľudia žiť. Sme praktizujúce Dafa. Prečo by sme mali byť podrobované takémuto ponižovaniu a špinavým podmienkam?“
Praktizujúcej vedľa mňa som pošepkala: „Toto nie je miesto, kde by sme mali byť. Poďme von.“ Odpovedala mi: „Máš pravdu. Poďme odtiaľto preč.“ Spoluväzenkyňa, ktorá ju sledovala, ju počula a udrela ju po tvári.
Mala som len myšlienku dostať sa preč z pracovného tábora, no nebolo mi jasné ako to uskutočniť.
Uprostred noci ma prebudil hlasný rozruch. Niekoľko spoluväzenkýň mlátilo spolupraktizujúcu. Druhá spoluväzenkyňa mi povedala, že táto praktizujúca sa pokúsila robiť cvičenia Dafa.
Povedala som: „Neurobila nič nesprávne. Nemali by ju kvôli tomu biť.“
Spoluväzenkyňa mi povedala: „Nie je to tvoja vec. Nechceš si privolať problémy.“
„Je moja spolupraktizujúca. Prečo by to nebola moja vec?“ Obliekla som sa a šla som zasiahnuť, keď ma táto spoluväzenkyňa zadržala. Niekoľko ďalších praktizujúcich sa tam tiež prihrnulo, aby sa pokúsili ochrániť praktizujúcu pred bitkou.
Pretože som bola zadržaná a nemohla som sa dostať dopredu, pomyslela som si: „Teraz už nemôžem ísť dopredu. Ostanem vzadu a budem robiť cvičenia.“
Rozbehla som sa do opačného smeru a začala som robiť cvičenia. Práve v tom momente sa rozruch v miestnosti náhle zastavil. Každý sa vrátil do svojej postele. Tiež som šla späť a posadila som sa na posteľ. Uvedomila som si, že do miestnosti vstúpil jeden dozorca s elektrickým obuškom v ruke. Za ním kráčali ostatní, vrátane riaditeľa pracovného tábora, kapitána a politického inštruktora.
Riaditeľ tiež držal elektrický obušok a povedal: „Dovoľte mi povedať to takto, nezaujíma ma, čo ste urobili predtým, než ste tu skončili. Teraz ste v mojom revíre. Dokonca aj ak ste drakom, musíte sa skrútiť a aj ak ste tigrom, musíte sa skrčiť.“
Pomyslela som si: „Sme praktizujúce Dafa. Ako nás len môžu porovnávať s drakmi a tigrami? Prečo musíme robiť to, čo nám povedia?“ Takže som nahlas povedala: „Nikto nám nikdy nepovedal, že nás sem pošlú. Ak by sme vedeli, ako to tu bude, určite by sme sem neprišli.“ Než som stihla dohovoriť, prihrnula sa ku mne skupina spoluväzenkýň a bili ma päsťami.
Keďže som nemala žiaden strach, zdalo sa mi, že ma ich údery nebolia a nespôsobovali mi absolútne žiadnu bolesť. Pritiahli ma do kancelárie. Uvidela som ďalšie dve praktizujúce, ktoré tam už boli a boli zavesené za zápästia. Vždy keď niekto vstúpil do miestnosti, začala som im hovoriť o Dafa a o nespravodlivosti, ktorej sa voči praktizujúcim dopúšťajú.
Neskôr prišiel do kancelárie riaditeľ. Podala som mu list, ktorý som pre neho napísala. Keď si ho prečítal, jeho arogancia sa rozplynula. Pozrel sa na mňa so záhadným výrazom na tvári, akoby mi bol podriadený a urobil nevhodné. Nič nepovedal a odišiel.
Do miestnosti vstúpila ďalšia dozorkyňa a pripútala ma k radiátoru. Potom, čo videla, že som si sadla, aby som si oddýchla, premiestnila ma k dverám a pripútala ma k zárubni. Bola som taká vyčerpaná, že som postojačky zaspala.
Nasledujúci deň dozorcovia zamkli tri z nás na samotku, čo bolo v skutočnosti kurník bez skiel na oknách alebo radiátora. Postele boli vyrobené z niekoľkých drevených dosiek. Boli také úzke, že človek by z nich hneď spadol, ak by sa pokúsil otočiť sa.
Spoluväzenkyňa, ktorej pridelili, aby nás sledovala, sa neprestávala sťažovať, že musí s nami trpieť a jedinou výhodou je len to, že nemusí vykonávať svoju každodennú prácu.
Vedela som, že by som tam mohla praktizovať cvičenia bez mnohého zasahovania, takže som sa posadila, aby som robila meditáciu. Približne o pol hodinu som však začula zvuky elektrických obuškov z vedľajšej miestnosti a niekto kričal: „Falun Dafa je dobrý! Falun Dafa je....“ a zrazu stíchol.
Mala som obavy a strach a nevedela som, čo sa presne deje. No bolo mi jasné, že spolupraktizujúca bola mučená. Nemohla som len tak postávať a nič neurobiť. Avšak keď som zdvihla ruku, aby som zaklopala na stenu a tak preukázala svoju podporu pre spolupraktizujúcu, moja ruka sa zastavila vo vzduchu a cez celé telo mi prebehol drvivý pocit strachu.
Spoluväzenkyne som sa opýtala: „Čo sa deje vo vedľajších dverách?“ Povedala mi: „Ticho. Len počúvajme.“ No nič sme už viac nepočuli.
Cítila som sa stratene. Vo svojom srdci som vedela, že ak ma ovláda strach, nikdy sa mi nepodarí zhromaždiť si svoje spravodlivé myšlienky, aby som ho v budúcnosti porazila. „Čo by som mala robiť?“
V hlave som počula dva hlasy. Jeden sa opýtal: „Chceš byť človekom alebo božstvom?“ Druhý odpovedal: „Chcem byť božstvom. Byť človekom znamená tak mnoho ťažkostí. Urobím všetko, aby som sa vyhla bytiu znova človekom.“ Prvý hlas sa spýtal: „Ako božstvo, čo by si mala robiť?“ Druhý odpovedal: „Preraziť cez všetky prekážky.“ Prvý súhlasil: „Presne! Odíď odtiaľto!“
Hneď ako sa objavila táto myšlienka, znova ma zavalil strach – takmer akoby mi niekto vytrhával srdce. Bolesť bola neznesiteľná a cítila som, akoby som sa dusila a šla som zvracať. Bol to doslova srdcervúci pocit.
Potom sa všetky moje myšlienky odrazu pominuli a moja myseľ bola úplne prázdna. Mala som pocit, akoby mnou nemohlo pohnúť nič na tomto svete, dokonca ani výbuch atómovej bomby. Nevenovala by som najmenšiu pozornosť tomu, či by mi niekto veľmi ublížil alebo porušil moje osobné záujmy, keďže boli veľmi irelevantné a bezvýznamné.
Začala som recitovať Majstrovu báseň:
„Stálosť v srdci, nohy ťažké, sťa z olova by boli dvíham,
znášam trpkosť, pevne vpred, pripútaností sa zbavujem“
(„Stúpam na horu Tchai“, Hong Yin)
Vedela som, že nemám stálosť v srdci a nedvíham nohy z olova. Naopak, svoje ťažké nohy som sotva ťahala a nebolo mi jasné, ako odstrániť svoje pripútanosti. Udržiavala som si však jednu jednoduchú myšlienku: „Nesmiem sa zdržiavať alebo zaostávať. Bez ohľadu na to, aké je to ťažké, musím ísť napred. Moja kultivácia nesmie nikdy zlyhať.“
Pri takejto pevnej myšlienke strach zmizol a moje srdce sa upokojilo. Vedela som, čo robiť. Spoluväzenkyni som povedala: „Idem ďalej praktizovať cvičenia.“ So strachom mi povedala: „Prosím, nerob to. Ak budeš pokračovať, obe sme odsúdené k zániku. Môj osud je v tvojich rukách.“
Potichu som jej povedala: „Nezapletiem ťa do toho. Prevezmem plnú zodpovednosť za svoje vlastné správanie. Prosím choď a nahlás dozorcom, že idem robiť cvičenia.“
Súhlasila a zakričala von: „Hlásim, že praktizuje cvičenia.“ Po niekoľkých volaniach niekto prišiel a povedal: „Čo? Robí cvičenia? V poriadku. Počkajme a uvidíme, čo sa stane.“
Čoskoro som počula, ako prichádza niekoľko ľudí. V tej chvíli som neprechovávala žiaden strach a sadla som si do meditačnej pozície. Pokojne som sa pozerala ako ku mne prichádza vedúca s elektrickým obuškom a za ním skupina spoluväzenkýň. Vedúca raz okolo mňa prešla a opýtala sa: „Ty si tá, čo chce robiť cvičenia?“
„Áno,“ odpovedala som.
Ukázala s obuškom na okenný rám a povedala: „Ak áno, zavesím ťa na tento rám.“ V tichosti som sa pozrela na okno a nič som už viac nepovedala. Pomyslela som si: „Nebojím sa toho.“ Takže naďalej som sa na ňu pozerala.
Keď odo mňa nedostávala žiadnu odpoveď, posadila sa na posteľ a opýtala sa: „Niektorí ľudia hovoria, že praktizujú Falun Dafa, aby si vyliečili svoje choroby; niektorí to robia, aby si zlepšili morálku v spoločnosti; iní to zas robia pre prospech krajiny. Takže prečo praktizuješ?“
„Pre žiadnu z tých príčin, ktoré si vymenovala,“ povedala som jej.
„Potom prečo?“ opýtala sa.
„Praktizujem Falun Dafa, aby som dosiahla Budhovstvo.“
Bola prekvapená: „Budhovstvo?“
„Áno.“
Bola nadšná: „Máš správny dôvod. Ostatní nie sú vyhovujúci. Tvoj dôvod je správny. Takže čo je to ‘dovŕšenie’ o ktorom vy praktizujúci hovoríte?“
Povedala som jej: „Keď sa morálka človeka pozdvihne a dosiahne úroveň, na ktorej všetko, čo robí, je pre prospech druhých, človek dosiahol dovŕšenie.“
Chvíľu sa na mňa pozerala a zdalo sa, že uvažuje o tom, čo som jej práve povedala. Potom sa ma opýtala: „Vy praktizujúci chcete ísť do nebies po dovŕšení. Lenže ako vás nebesia môžu všetkých prijať, keď je vás tak veľa?“
Pomyslela som si, že asi nedokáže pochopiť pochopenia na vysokej úrovni vesmíru, takže by som nemala hovoriť na príliš vysokej úrovni.
Povedala som: „Napriek tomu, že praktizuje mnoho ľudí, nie všetci môžu dosiahnuť dovŕšenie. Takže to nebude problém.“
„Ty uspeješ?“
„Som si istá, že áno.“
Vyzerala šokovaná, avšak bolo na nej vidieť obdiv. Rozprávala sa so mnou ďalších 20 minút a potom odišla.
V tú noc som mala sen: Vstúpila som do miestnosti, kde sa objavilo niekoľko ľudí, ktorí vyzerali ako lekári a mali na sebe biele plášte. Držali nože a rôzne mučiace nástroje a šli ma operovať. Povedala som: „Som praktizujúca Dafa.“ Diskutovali o tom medzi sebou a nechali ma odísť. Keď som sa prebudila, vedela som, že som prešla skúškou.“
O dva dni neskôr ku mne prišla ďalšia dozorkyňa a pokúsila sa ma presvedčiť, aby som sa vzdala svojej viery. Využila som túto príležitosť, aby som jej povedala, že Falun Dafa je nevinný a je mu krivdené.
Na siedmy deň ma jedna dozorkyňa vzala preč z cely. Pomyslela som si, že ma zatvorí do ešte horšej samotky. Lenže ukázalo sa, že mňa a ďalšie dve praktizujúce presúvali do iného pracovného tábora.
Neskôr som zistila, že spolupraktizujúce zadržiavané v tomto pracovnom tábore, žiadali vedúcich, aby nás tri prepustili zo samotky. Niektoré z nich začali držať hladovku, zatiaľ čo ostatné pokračovali v robení cvičení, čím vedúcim spôsobovali mnoho bolesti hlavy. Niektoré praktizujúce boli zbité a dávali im šoky s elektrickými obuškami. Jednu praktizujúcu udreli do tváre viac než dvadsaťkrát, keď šla k vedúcej žiadať o naše prepustenie. Nemala žiadnu nenávisť alebo strach. Keď som počula tieto príbehy, ich činy ma dojali.
Neskôr som sa samej seba pýtala, prečo som sa úplne nedostala na slobodu. Uvedomila som si, že moje myšlienky neboli v tom čase úplne správne – myslela som si, že nepôjdem domov, pokiaľ situácia nebude úplne napravená a celkové prenasledovanie sa neskončí. Stále som plánovala dostať sa von z pracovného tábora a ísť do iných zadržiavacich zariadení, aby som povedala ľuďom o Dafa.
Rozloženie pokusu o vymývanie mozgu
V druhom pracovnom tábore bol personál celkom milý. Tiež to tam bolo omnoho priateľskejšie a pohodlnejšie. Miestnosti boli čisté a mali kúrenie. Pomyslela som si: „Toto miesto je celkom dobré. Môže mi tu byť dobre.“ Až neskôr som si uvedomila, že táto myšlienka nebola správna.
Nasledujúci deň k nám prišla vedúca, aby sa s nami porozprávala. Povedala: „Neviem toho veľa o Falun Dafa alebo kto je váš Majster, takže nemám žiadne právo, aby som vás súdila. Rešpektujem vás. Lenže keďže ste tu, dúfam, že vy budete rešpektovať nás a naše pravidlá.“
Pomyslela som si, že znie veľmi zdvorilo a civilizovane, takže by sme mali byť na oplátku civilizované tiež my k nej. Povedala som jej: „Keďže nás praktizujúce dobre nepoznáš, dáme ti čas, aby si nás spoznala. Prosím, pohľadaj si knihu Čuan Falun a prečítaj si ju. Pomôže ti pochopiť Dafa a praktizujúcich.“
Odpovedala mi: „V poriadku. Lenže predtým, než ju dočítam, nerobte prosím cvičenia.“
Súhlasila som a povedala som jej, že nebudeme robiť cvičenia deväť dní, aby si mohla prečítať jednu lekciu z knihy denne. Tiež s tým súhlasila.
Preto sme počas prvých pár dní s nimi spolupracovali a tešili sme sa na to, čo sa stane, keď dočíta knihu. Avšak táto vedúca trávila mnoho času organizovaním „vyučovania“ pre praktizujúcich. Okrem tohto „vyučovania“ sme nemuseli robiť rovnaké ručné práce ako ostatné väzenkyne.
Napriek tomu, že bola zdvorilá, čoskoro sme si uvedomili, že to, čo vyučovala na hodinách, bolo proti učeniam Dafa a nasledovalo to rovnakú tému propagandy ČKS vymývania mozgu, aj keď to bolo dobre zahalené a zamaskované.
V jeden deň sa jedna praktizujúca v triede postavila a povedala: „Vedúca, prosím, prestaňte. Nie som proti vám osobne, lenže to, čo hovoríte, je škodlivé pre obe strany, pre vás aj pre nás. Nechcem to počúvať.“
Tiež som prišla k pochopeniu, že by sme vedúcu nemali nechať v tom pokračovať. Ak by sme to nechali len tak, všetky praktizujúce v triede (viac než 30) by boli v nebezpečenstve, že budú podvedené a zídu na scestie vo svojej kultivácii.
Po hodine som jej povedala: „Od zajtra nebudem chodiť na hodiny.“
„Prečo? Je tu niečo nesprávne na mojom učení?“
Povedala som: „Nepáči sa mi to, o čom hovoríte. Nie je to dobré ani pre vás. Bez ohľadu na to, čo sa stane, už sa viac hodiny nezúčastním.“
S výhražným tónom mi povedala: „Si si vedomá následkov?“
„Bez ohľadu na následky, nechcem vo svojej kultivácii zaostať. Dostanem sa odtiaľto za každú cenu, dokonca aj keby ma to malo stáť môj život.“
Povedala: „Nie som tu zodpovedná osoba. Nahlásim tvoju situáciu riaditeľovi. Môžeš sa porozprávať s ním, ak chceš.“
Keď som sa vrátila do svojej cely, cítila som, že moja pravá očná jamka sa zväčšovala. Keď som sa jej však dotkla, bola normálna. Čoskoro som zo svojho pravého oka uvidela žiariť lúč farebného žiarivého svetla. Bol krištáľovo jasný a nádherný. V tichosti som ho pozorovala asi pol hodinu, kým sa nakoniec rozplynul. Vedela som, že ostatní to nemohli vidieť. Vedela som, že som urobila niečo správne a Majster ma povzbudzoval.
Potom vedúca vyhlásila, že hodiny sa skončili a praktizujúce budú namiesto nich vykonávať manuálne práce.
(na pokračovanie)
