(Minghui.org) V priebehu histórie boli Himaláje oblasťou s mnohými kultivujúcimi. Ľudia tam žili jednoduchým, skromným životom a všetci radi spievali a tancovali. Tiež si veľmi vážili Budhov Fa. Pred takmer tisícročím žil v tejto oblasti kultivujúci menom Milarepa. Zatiaľ čo mnohým Budhom a Bódhisattvám to trvalo mnoho životov a vytrpeli si veľa nešťastí, než sa vykultivovali k pravému ovociu, Milarepa dosiahol rovnakú mocnú cnosť v jedinom živote a neskôr sa stal známym ako zakladateľ Bielej sekty Tibetského budhizmu.
Jedného dňa Milarepa vyučoval Dharmu veľkého voza (mahajánu) v jaskyni na útese v Nyaname v Tibete. Medzi poslucháčmi boli aj učeníci ako Rechungpa a Gampopa, spolu s jeho učeníčkami a boli tam aj dobrodinci, muži aj ženy. Okrem toho tam bolo mnoho dakini, doslova „ženských nebeských chodcov“ s dovŕšením v dúhovom svetle (v sanskrite sa tieto bytosti nazývajú dakini a v Tibetskom písme sa nazývajú MkhaihGro-ma) a jogínov.
Predchádzajúcej noci mal Rechungpa sen, v ktorom sa mu zdalo, že cestoval do Čistej zeme Dakini. Bolo to veľké mesto so zasklenými budovami ozdobenými šperkami. Ľudia vnútri mesta nosili nádherné nebeské šaty s náhrdelníkmi z jadeitu. Hoci sa všetci na Rechungpu usmievali a zdravili ho prikývnutím, nikto k nemu však neprehovoril.
Mladá žena v červenom ho vrúcne privítala: „Mladý učeník [toho istého Majstra], kedy si sem prišiel? Vitaj! Vitaj!“ Rechungpa zdvihol oči a uvidel, že to je jeho spolužiačka Bharima, ktorá sa k nemu pridala pri štúdiu Dharmy pod veľkým majstrom Tiphupa v Nepále.
„Prišiel si v správnom čase,“ povedala Bharima, „Budha Akshobhya (jeden z piatich Dhyani Budhov) tu práve vyučuje. Ak máš záujem, môžem požiadať o povolenie, aby si sa mohol pridať.“
Rechungpa vzrušene povedal: „Mnoho rokov som túžil vidieť Budhu Akshobhya. Môcť počúvať jeho prednášku je vzácna príležitosť. Prosím, požiadaj pre mňa o povolenie.“
Predtým než išli na prednášku, Bharima pozvala Rechungpu na lahodný banket. Ten sa konal vo veľkolepom, vznešenom paláci, v strede ktorého sedel na tróne Budha Akshobhya. Vyzeral nekonečne sväto, tak, že je to nad ľudskou predstavivosťou. Zhromaždili sa tu nespočetné božstvá, aby mohli počúvať, pričom ich bolo tak veľa, že vyzerali ako nekonečný oceán. Bola to najväčšia konferencia, akú dovtedy Rechungpa videl. Pri pohľade na to sa cítil neopísateľne šťastný a vzrušený. Jeho spolužiačka mu povedala, aby počkal, kým ona požiada o povolenie. Po chvíli Rechungpa videl Budhu Akshobhya usmiať sa na neho. Vediac, že povolenie mu tým bolo udelené, Rechungpa pokľakol na znak úcty [pokľaknutím a položením tváre na zem] a potom sa usadil, aby počúval prednášku.
Budha Akshobhya v ten deň hovoril o životných cestách minulých Budhov a Bódhisattiev, ktoré boli veľmi dojemné. Potom vyučoval príbehy Tilopu, Naropu a Marpu [línia majstrov z Tibetského či Himalájskeho budhizmu]. Rechungpa nikdy nepočul také podrobné a živé opisy.
Na konci zhromaždenia Budha Akshobhya povedal: „Spomedzi všetkých životopisov je tým najjedinečnejším, najveľkolepejším a najdojemnejším ten Milarepov. Príďte prosím zajtra a ja budem pokračovať vo vyučovaní.“
Rechungpa potom počul viacero poslucháčov rozprávať sa o tejto veci: „Je ťažké si predstaviť, že existujú ešte iné životopisy, ktoré sú ešte výnimočnejšie a pozoruhodnejšie ako tieto!“ povedal ktosi.
„Príbehy, ktoré sme o týchto Budhoch a Bódhisattvách dnes počuli, boli výsledkom ich kultivácie v priebehu početných životov a výsledkom prejdenia početnými trápeniami. Lenže Milarepa dosiahol takú mocnú cnosť v jednom živote. Preto je to také jedinečné!“ odpovedal iný.
„Ak by bol takýto vzácny životopis stratený, nebola by to škoda? Ak nepožiadame Cteného, aby o tom vyučoval pre prospech vnímajúcich bytostí, nebude to od nás, učeníkov, hriechom? Musíme sa úprimne modliť a požiadať Budhu, aby vyučoval o tomto životopise!“ dodal ďalší.
„Kde je v súčasnosti Velebný Milarepa?“ opýtal sa prvý z nich.
„Velebný Milarepa? On nie je v Abhirati (Čistá zem Budhu Akshobhya). Pravdepodobne je v Zemi večne pokojného svetla,“ povedal ďalší.
Pri počutí týchto slov si Rechungpa pomyslel: „Majster je predsa v Tibete. Prečo hovorili, že je v Zemi večne pokojného svetla? Tak či onak, zdá sa, že tieto slová boli určite namierené na mňa. Mal by som požiadať Majstra, aby vyučoval o svojom životopise.“ Ako si na to pomyslel, Bharima ho vrelo chytila za ruky a jemne nimi zatriasla: „Porozumel si, však?“ Rechungpa to vedel ešte jasnejšie a ten pocit bol taký silný, že ho až vytrhol zo spánku.
Vonku už začalo svitať. Rechungpa sa cítil nadšene a premýšľal: „Je síce vzácne počúvať prednášky Budhu Akshobhya, ešte väčším šťastím je však byť s mojím Majstrom. Myslím, že Majster ma posilnil, aby mi umožnil počúvať prednášku Budhu Akshobhya. Tí, čo tam boli, hovorili, že Majster je v Abhirati alebo v Zemi večne pokojného svetla, zatiaľ čo my sme si mysleli, že Majster je v Tibete. V skutočnosti Majstrove „telo, reč a myseľ“ nie sú odlišné od „tela, reči a mysle“ iných Budhov. Jeho mocná cnosť je tiež nepredstaviteľná. Vždy som si myslel, že Majster je len v Tibete a že vyzerá podobne ako my, žijúc každodenný život. Nevedel som, že Majster už dosiahol Budhovstvo a má telá Zákona po celom vesmíre. Jeho prejavy sú dokonca ešte zázračnejšie. To kvôli našej ohromnej karme nedokážeme rozlíšiť mudrca od svetského človeka. V skutočnosti je to urážka tohto mudrca! Môj sen z minulej noci nebol bežný. Bol to náznak od mojich spolužiakov a ďalších dakín, aby som požiadal Majstra o prednášky. Musím o to Majstra poprosiť!“ S týmito myšlienkami sa Rechungpaova viera posilnila. Spojil svoje dlane a začal sa úprimne klaňať svojmu Majstrovi.
V tom momente sa jeho okolie náhle rozžiarilo. Pred ním sa objavili mnohé nádherné, elegantne oblečené dakini a podišli k nemu. Jedna povedala: „Zajtra bude prednáška o Milarepovom životopise. Poďme si ju vypočuť.“
„Kto bude tým, kto požiada o túto prednášku?“ opýtala sa ďalšia.
Prvá z dakín sa usmiala na Rechungpu a povedala: „Pravdaže to bude Majstrov hlavný učeník!“
Mnohé ďalšie dakini sa tiež pozreli na Rechungpu a usmiali sa. Jedna povedala: „Poprosiť Majstra, aby rozprával o svojom životopise, bude prospešné pre nás aj pre ostatných. Nielenže veľmi túžime počúvať o životopise, pomôžeme tiež tým, že sa budeme modliť, aby nám Majster uštedril svoj súcit a vyučoval nám ho. Neskôr budeme ochraňovať toto učenie, aby pomáhalo budúcim generáciám vnímajúcich bytostí.“ Dakini sa s týmito slovami vytratili.
Keď sa Rechungpa znova prebudil, vonku už bolo denné svetlo. „Je jasné, že dakini ma povzbudzovali, aby som požiadal Majstra o prednášky.“ Šťastne išiel na stretnutie za Velebným Milarepom. Keď sa poklonil na znak úcty, pokľakol pred Velebného a s dlaňami spojenými pred hruďou prosil: „Drahý Majster, nespočítateľný Budhovia v minulosti dosiahli rôzne prejavy a mnohé druhy nepredstaviteľných úspechov pre spásu ľudí. Ich vzácne životopisy sa šíria vo svete, aby požehnali ľuďom a podporovali Budhov Fa. Majstri vrátane Tilopu, Naropu a Marpu vyrozprávali svoje životopisy, ktoré boli potom odovzdané svetským ľuďom, aby sa mohli kultivovať. My teraz dúfame, že Majster rozšíri svoj súcit a bude prednášať o svojej minulosti, aby tým prospel učeníkom ako aj vnímajúcim bytostiam budúcnosti.“
Velebný Milarepa si to vypočul a pokojne povedal: „Rechungpa, vieš už o mne veľa. Keďže si sa však opýtal, odpoviem ti.“
„Pochádzam z kmeňa Kyungpo a mojím predkom bol Jose. Robieval som zlé skutky a neskôr som robil dobré skutky. Teraz som prestal robiť dobré aj zlé skutky. Všetky veci so zámerom sú teraz záležitosťami mojej minulosti a nebudem ich robiť ani v budúcnosti. Ak by boli tieto veci podrobne vysvetlené, mnohé z nich by u ľudí vyvolali trpký plač a mnohé by ľuďom priniesli veľkú radosť. Je to veľmi dlhé a môžeme to preskočiť. Doprajte starému mužovi ako som ja trochu pokojného odpočinku.“
„Majster!“ Rechungpa si kľakol na zem a ďalej prosil.
„Mohli by ste nám vysvetliť ako ste sa usilovne kultivovali, hľadali Budhov Fa a zlepšovali až po dovŕšenie a osvietenie? Pochádzate z kmeňa Kyungpo a vaším predkom bol Jose. Ako ste potom prišli k priezvisku Mila? Prečo ste najprv robili zlé skutky a neskôr dobré skutky? Prosím, povedzte nám tie príbehy, ktoré pohnú ľudí k plaču alebo radosti. Nie je to len mojím želaním, ale aj želaním ostatných učeníkov ako aj dobrodincov, ktorí to veľmi túžia počuť. Prosím, rozšírte svoj súcit.“
„Keďže takto prosíš, nemám žiadne tajomstvá a poviem ti to,“ povedal Velebný pomaly a s úsmevom. „Moji predkovia boli kočovníci z kmeňa Kyungpo zo severnej oblasti. Mojím pra pra pra starým otcom bol Jose, syn lámu Červenej sekty. Keďže bol praktizujúcim mantry, ktorého podporovali božstvá, jeho zaklínadlá mali veľké sily. V istom roku sa vydal na púť do Zadného Tibetu. Cestoval na miesto v severnom Tibete zvané Chungpachi, kde našiel ľudí trpiacich na mor spôsobený démonmi. Keďže jeho zaklínadlá boli mimoriadne silné a odstránil mnoho démonov, čoraz viac ľudí v neho začalo veriť. Miestni ľudia ho žiadali, aby tam ostal, takže sa tam usadil a neskôr si založil rodinu.“
„Ďalší rok sa tam objavil duch, ktorý ubližoval ľuďom. Bola jedna rodina, ktorá vôbec neverila v Jose Lámu. Duch pre tú rodinu rozvíril problémy: ich dobytok zahynul alebo utiekol a členovia rodiny ochoreli alebo počas dňa vídavali duchov. Tieto hrozby sa vyskytovali každý deň. Žiaden z lekárov, ktorého rodina zavolala, nedokázal ich nemoci vyliečiť. Podobne neuspel ani žiaden láma, ktorého pozvali, aby ducha premohol, a namiesto toho ostali všetci vyčerpaní z boja s duchom. Napokon rodina vyčerpala všetky možnosti. Istý priateľ im povedal: „Musíte ísť vyhľadať Jose Lámu. Iní to nedokážu spraviť!““
„Jeden z rodiny povedal: „Pokiaľ možno vyliečiť vred, dokonca aj psí olej prichádza do úvahy. V poriadku, pozveme ho.““
„Potom rodina niekoho poslala pozvať Jose Lámu.“
„Než Jose Lama došiel ku stanu tej rodiny, uvidel zdiaľky ducha. Duch zbadal Jose a dal sa na útek. Božské sily Jose Lámu vystúpili a on nahlas zvolal: „Duch! Ja, Jose z rodu Kyungpo, sa špecializujem na pitie krvi démonov a vytrhávanie ich šliach. Ak máš odvahu, ostaň kde si a neutekaj preč!““
„S týmito slovami sa rozbehol za duchom. Duch sa triasol strachom a zvolal: „Hrozné! Hrozné! Mila! Mila!“ (Fonetický preklad slova „Mila“ v tibetskom jazyku vyjadruje predtuchu človeka, že uvidí obra.)“
„Jose chytil ducha, ktorý sa scvrkol do seba a neopovážil sa ani pohnúť. So strachom v hlase povedal: „Drahý Láma, neopovážil som sa ísť na miesta, kde si bol ty. Sem si nikdy nechodil, preto som si trúfol. Prosím, ušetri môj život!““
„Jose Láma prikázal duchovi sľúbiť, že už nebude ubližovať ľuďom. Duch nemal na výber a spravil sľub. Potom ho Jose Láma nechal odísť.“
„Neskôr duch posadol telo ďalšieho človeka a povedal: „Mila! Mila! Tento človek je príliš silný! Nikdy v živote som nebol taký vystrašený! Je taký mocný! Mila! Mila!““
„Vďaka tomu sa Jose Láma stál známejším a ľudia mu na znak úcty dali prezývku Mila Láma. Neskôr sa to stalo rodinným priezviskom. Meno Mila Láma sa tak stalo dobre známym.“
„Kyungpo Jose mal len jedného syna a dve vnúčatá. Prvý vnuk, Mila Doton Sengge, mal len jedného syna menom Dorje Sengge.“
„Dorje Sengge mal prirodzený talent na hazard a mal obzvlášť rád hádzanie kockou. Jeho hazardné zručnosti boli úžasné a keď hádal kockou, zakaždým vyhral.“
„V jednom roku prišiel do Chungpachi putovný podvodník. Bol dobrý v hazarde a živil sa tým. Potom čo vyhral veľa peňazí a dopočul sa, že Dorje Sengge má rád hazard, pozval ho na hru kockou.“
„Prvého dňa, aby si vyskúšal kvalitu Dorje Senggeho, podvodník stavil málo a zámerne prehral. Nasledujúceho dňa ukázal svoje zručnosti a poľahky Dorje Senggeho porazil. Keďže Dorje Sengge nikdy nezažil takú porážku, bol veľmi smutný a povedal podvodníkovi: „Zajtra vyhrám späť všetky svoje peniaze. Odvážiš sa so mnou opäť staviť?““
„„Pravdaže!“ odpovedal nenútene podvodník.“
„Na tretí, štvrtý a piaty deň podvodník zakaždým prehral, či už zámerne alebo nemal šťastie.“
„Podvodník ho potom vyzval na rozhodujúci súboj: „Dorje Sengge! Za posledných pár dní som stále prehral, takže navrhujem, aby sme zajtra stavili všetok svoj majetok, dobytok, pôdu, vlnu, peniaze a šperky. Vezmeme dedinčanov ako svedkov a podpíšeme dohodu o poslednom súboji a nikto z nás z toho nemôže vycúvať bez ohľadu na to, kto vyhrá. Ideš do toho?““
„Dorje Sengge bez zaváhania súhlasil.“
„Nasledujúceho dňa dedinčania potvrdili ich stávky a sledovali súboj. Obaja boli pri hode kockou veľmi nervózni. Nakoniec Dorje prišiel o všetko.“
„Za týchto okolností Dorje Sengge nemal na výber a musel opustiť svoje rodné mesto a svoj kmeň a túlať sa vonku. Jeho otec Doton Sengge mu pomohol usadiť sa v malej dedine nazývanej Kyangatsa. Keďže bol skúsený v zaklínadlách, Doton Sengge dokázal premáhať démonov a liečiť nemoci. Živil sa týmito zručnosťami a mal stabilný príjem. Dorje Sengge sa zmenil a úplne prestal s hazardovaním. Tvrdo pracoval ako obchodník, pričom v zime prevážal vlnu na predaj na juh a v lete obchodoval s dobytkom s kočovníkmi zo severu. Okrem toho cestoval na rôzne miesta kvôli menším obchodným transakciám. Ťažká práca sa vyplatila a on si dokázal nazhromaždiť nové bohatstvo.“
„Dorje Sengge sa neskôr oženil s krásnym miestnym dievčaťom. Mali spolu syna menom Mila Sherab Gyeltsen (Milarepov otec).“
„V tom období bol Doton Sengge už veľmi starý. Ochorel a umrel. V dôsledku mnohých rokov ťažkej práce sa Dorje Sengge postupne stal bohatým. Veľkú sumu peňazí použil na kúpu úrodného poľa v tvare trojuholníka, ktoré pomenoval Orma Triangle. Neďaleko si tiež kúpil veľký dom.“
„Keď mal Sherab Gyeltsen 20 rokov, oženil sa s Nyangtsa Kargyen (Milarepova mama). Nyangtsa Kargyen bola z bohatej miestnej rodiny. Bola bystrá a schopná. Celá rodina žila šťastný a hojný život.“
„Po chvíli si vedľa Orma Triangle postavili trojposchodové sídlo so štyrmi stĺpmi a ôsmimi trámami. Vedľa sídla postavili veľkú stajňu a kuchyňu.“
„V tom čase sa už príbuzní Mila Doton Senggeho z rodného mesta dopočuli o bohatstve Dorje Senggeho v Kyangatsa. Súrodenci Yungdrung Gyaltsen a Khyungtsa Paldren, bratranec a sesternica Sheraba Gyeltsena, sa tiež presťahovali do Kyangatsa. Sherab Gyeltsen si naozaj vážil svojich príbuzných a pomáhal im zo všetkých síl. Požičal im peniaze a naučil ich obchodovať. Čoskoro na to sa obaja tiež stali bohatými.“
„Čas rýchlo bežal. O niekoľko rokov Nyangtsa Kargyen otehotnela. V tom období nakúpil Sherab Gyeltsen veľa tovaru z juhu a išiel ho predávať na sever kočovníkom.“
„Ja som sa narodil 25. augusta (roku 1052). Mama okamžite poslala posla s listom pre otca Sheraba Gyeltsena. Napísala: „Porodila som chlapca. Prosím vráť sa domov, daj mu meno a priprav sa na oslavu s dedinčanmi. Jesenný zber sa tiež blíži. Prosím, vráť sa rýchlo domov.““
„Posol rýchlo doručil list. Okrem toho podrobne opísal nové batoľa a rodinnú situáciu, naliehajúc na otca aby prišiel domov vybrať meno a oslavovať. Otec bol veľmi potešený. S úsmevom povedal: „Výborne! Výborne! Meno pre dieťa už mám. Každá generácia z rodiny Mila mala vždy len syna. Veľmi rád počujem, že máme tiež syna. Jeho meno bude Topaga (radosť počuť)!““
„Otec preto v rýchlosti dokončil obchody, vrátil sa domov a dal mi meno Topaga. Keď som vyrástol, mal som rád spievanie. Každý, kto počul môj hlas, si ho obľúbil. Hovorili: „Topaga, radosť počuť. To je pre teba naozaj výborné meno!““
„Keď som mal štyri roky, mama porodila dievča a nazvala ju Peta. Pamätám si, že keď sme boli so sestrou mladí, vždy sme sa obliekali do najlepších saténových šiat a nosili sme vo vlasoch ozdobné šperky. Ľudia, ktorí nás navštevovali, boli bohatí a mocní. Mali sme tiež mnoho sluhov.“
„V tých časoch medzi sebou ľudia z Kyangatsa často hovorievali: „Títo pútnici zďaleka sú teraz takí bohatí. Vonku majú dobytok a pole a vnútri majú viac obilia než dokážu zjesť a viac oblečenia než dokážu vynosiť. Majú také šťastie!“ Obdivovali nás a závideli nám. Lenže tento požehnaný život netrval dlho a môj otec Mila Sherab Gyeltsen čoskoro zomrel.“
Rechungpa sa opýtal: „Majster, keď zomrel váš otec, trpeli ste veľa? Počuli sme, že vaša skúsenosť bola najtvrdšia. Mohli by ste nám o nej porozprávať?“
(na pokračovanie, 2. časť)
