(Minghui.org) Nasledujúce tri príbehy hovoria o dôveryhodnosti ľudí starej Číny.
Odmena za pravdivosť a úprimnosť
Xu Shaoyu pochádzal z Qiantagu a žil počas neskorej dynastie Qing. V auguste roku 1890, za vlády cisára Guangxu, si požičal 100 strieborných dolárov od svojho priateľa Yi Zhaia. Obaja verbálne súhlasili, že peniaze budú splatené o rok neskôr.
Na začiatku augusta nasledujúceho roka však Xu ochorel. Na svojej smrteľnej posteli si neustále opakoval: „Je už takmer čas vrátiť dlh Yi-ovi. Čo by som mal robiť? Čo ak zomriem?“
Jeho manželka mu povedala: „Nepodpísal si zmluvu, takže ti za nedodržanie sľubu nič nehrozí. Neobávaj sa o to.“
„Požičal mi peniaze bez zmluvy, pretože mi veril. Ako by som mohol svoj sľub nedodržať?“ odpovedal na to Xu.
Potom prikázal svojej žene, aby predala jadeit ruyi, ktorý sa používal na slávnostné žezlo v čínskom budhizme a dva líščie kožuchy; za toto spolu dostali 90 strieborných dolárov. Ďalších 10 si požičali, a takto priateľovi zaplatili v stanovenom čase. Zázračne sa Xu potom o pár dní neskôr vyliečil.
Ponaučenie z príbehu je, že keď dáme sľub, mali by sme ho splniť. To znamená, že človek nasleduje princíp „pravdivosti“. Je to tradičná a základná cnosť. Keď si človek váži dôveryhodnosť a plní svoje sľuby za každú cenu, bude požehnaný.
Jizha a jeho meč – Dodržanie sľubu napriek smrti
Wu bolo kráľovstvom obdobia Jari a jesene a Obdobia bojujúcich štátov (770-221 pr. n. l.). Nachádzalo sa na území dnešnej provincie Jiangsu vo východnej Číne. Aj keď sa v tej dobe považovalo za pohraničnú oblasť, bolo o nej napísaných mnoho legiend a mnohé z nich sa zachovali.
Ako rodisko Umenia vojny, slávnej vojenskej knihy od Sun Tzu, bolo kráľovstvo Wu známe svojou desaťročia trvajúcou vojnou s kráľovstvom Yue.
V kráľovstve Wu sa navyše vyrábali prvotriedne zbrane, vrátane mečov. Nasledujúci príbeh hovorí o princovi, jeho meči a jeho sľube.
Jizha bol najmladším synom 19. kráľa Wu, Shoumenga, ktorý vládol od roku 585 do roku 561 pr. n. l. Raz sa Jinza vybral navštíviť kráľovstvo Lu (dnešná provincia Shandong). Po ceste prešiel aj kráľovstvom Xu, vazalským štátom Wu, kde bol srdečne privítaný. Počas pobytu tam si všimol, že kráľa Xu veľmi zaujal jeho meč.
Keďže však Jizha išiel na štátnu návštevu do kráľovstva Lu, nemohol mu svoj meč darovať, pretože to bol aj znak jeho postavenia a statusu. Jizha sa však rozhodol dať svoj meč kráľovi na svojej ceste späť. Tento sľub mal len v mysli a nikomu o ňom nepovedal.
O rok neskôr sa Jizha vracal cez kráľovstvo Xu, kde mu však oznámili, že ich kráľ už umrel. No Jizha mu meč chcel dať aj napriek tomu. A tak šiel ku kráľovej hrobke, zavesil meč na strom pre ňou a odišiel.
Povedal si vtedy sám pre seba: „Keď som naposledy šiel kráľovstvom Xu, vedel som, že sa kráľovi meč veľmi páči. Nemôžem ísť proti svojmu sľubu len preto, že kráľ zomrel.“
Zasnúbenie, ktoré trvalo vyše 30 rokov
Počas dynastie Qing žil pár, ktorý ostal verný svojmu zásnubnému sľubu po desiatky rokov bez toho, aby jeden druhého videli.
Cheng Yunyuan pochádzal zo známej rodiny z oblasti Huainan. Jeho otec, Cheng Xunzhuo, bol obchodník a predával slané fazule medzi Huainanom a Yangzhou. No jeho obchod postupne upadol, a tak ho zatvoril a šiel študovať do Pekingu.
V hoteli Cheng Xunzhuo stretol Liu Chengyonga z okresu Pinggu, ktorý prišiel do Pekingu prijať pozíciu okresného úradníka. Dvaja muži sa veľa rozprávali a stali sa z nich dobrí priatelia. Hovorili aj o deťoch a na konci si sľúbili, že keď vyrastú, ich syn a dcéra sa vezmú a z rodín sa stanú príbuzní.
Liu Chengyong bol neskôr premiestnený na pozíciu správcu Puzhou (dnešná provincia Shanxi). Mal v dome iba manželku, dcéru a množstvo služobníctva. Čoskoro jeho manželka zomrela a on ostal smutný a osamotený. Začal sa cítiť zle. Pred smrťou svojej dcére povedal: „Cheng Yunyuan v Huainane je tvoj budúci manžel, vždy si to pamätaj.“ Po jeho smrti sa dcéra vrátila do ich rodného mesta, aby otcovi pripravila pohreb.
Cheng Xunzhuo zomrel o niekoľko rokov neskôr potom, čo Liu Chengyong prijal pozíciu správcu Puzhou. Jeho syn Cheng Yunyuan plánoval odísť do Shanxi, len čo skončí obdobie smútku. Keď počul, že jeho budúci svokor zomrel, šiel do okresu Pinggu, aby našiel svoju nastávajúcu ženu. Susedia mu povedali, že slečna Liu odišla po otcovom pohrebe a nikto nevie, kde je.
Vtedy už Chengovi takmer došli peniaze. Štedrý okoloidúci mu ponúkol finančnú pomoc, a tak sa mohol vrátiť domov na juh.
Liu nemala žiadne úspory a živila sa šitím. Bola milá a slušná a mnoho mužov ju prišlo požiadať o ruku. Zakaždým im povedala, že už má budúceho manžela, no nikto jej neveril.
Jej teta bola mníškou v kláštore Jieyin v Jinmene. Aby sa Liu vyhla nápadníkom, vydala sa za tetou do kláštora. Dostala tam návrh oholiť si hlavu a stať sa tiež mníškou, no ona povedala: „Moje telo i vlasy som dostala od rodičov, neodvážim sa ich poškodiť. Pred smrťou môj otec povedal, že mi zariadil, aby som sa vydala za Chenga. Ako by som mohla podviesť jeho plán? Prišla som za tebou, aby som sa vyhla klebetám. Nemôžem prijať tvoj návrh stať sa mníškou.“
Teta porozumela a Liu odvtedy začala bývať v tajnej izbe. Nikto, dokonca ani deti, ju nemohli vidieť. Modlila sa od rána do večera a dúfala, že ešte v živote uvidí svojho nastávajúceho manžela. Potom nebude mať výčitky.
Keď sa Cheng vrátil do svojho mesta, bolo preňho čoraz ťažšie zarobiť si na živobytie. Niektorí ľudia mu navrhovali, aby sa oženil s niekým, kto mu bude môcť pomôcť. On s ťažkým srdcom povedal: „Ani neviem, či Liu ešte žije. Ak je po smrti, naše usporiadanie je preč, no ak žije a čaká na mňa po celý čas, absolútne ju nemôžem zradiť, aj keď netuším nič o jej situácii.“
Cheng žil sám takmer 30 rokov. Keď mal takmer 50, stále mal problém vyžiť. Neskôr si našiel prácu učiteľa na lodi, ktorá sa plavila medzi severom a juhom.
V apríli 1777, počas vlády cisára Qianlonga sa ich loď zastavila v Jinmene. Cheng sa aj s ostatnými vybrali na pevnine na čaj. Tu ľudí počul hovoriť o Liu. Pozorne počúval a šiel do kláštora navštíviť ju.
Jej teta mu povedala celý príbeh a o všetkom povedala aj Liu. Avšak jej neter povedala: „Broskyne a slivky sú cenné iba ak sa odtrhnú v správnom čase. Som už stará. Ak budem súhlasiť s vydajom, ľudia sa budú smiať a budú si myslieť, že som zvláštna. Som Chengovi vďačná za láskavosť a úprimnosť, no toto je náš osud. Čo iné môžem povedať?“ Cheng ju niekoľko krát poprosil, aby si to rozmyslela, no ona sa za neho odmietla vydať.
Chen nemal inú možnosť, len ísť za miestom vládou a povedať celý smutný príbeh okresnému správcovi Jin Zhizhongovi. Ten sa šiel do kláštora porozprávať s Liu a urobil všetko, aby ju presvedčil vziať si Chenga. Na ďalší deň ju vzali pred miestnu vládu a s Chengom sa vzali.
Chen žil vždy podľa vysokých morálnych princípov a nikdy nespravil nič nesprávne. Liu bola stále pannou a nemala voči nikomu žiadnu nenávisť. Aj keď už mali obaja 57 rokov, vyzerali omnoho mladšie, mali zdravé zuby a čierne vlasy. Ľudia, ktorí ich poznali, vraveli, že vyzerajú na 40.
Okresný správca im nielen pomohol so svadbou, ale ich aj chválil pred ľuďmi. Keďže sa bál ako pár vyžije, venoval im svoj plat a to isté poradil spraviť aj miestnym obchodníkom a šľachte. Takto si pár mohol kúpiť loď a vrátiť sa domov na juh, kde si mohli postaviť dom.
O rok neskôr sa obchodníci vracali z Huainanu a oznámili, že pár má dvoch synov. Dokonca aj keď mala Liu takmer 60, mohla mať deti. Bol to naozaj dar z nebies za ich láskavosť a vytrvalosť v dodržaní sľubu.
V dávnej Číne ľudia brali pravdovravnosť veľmi vážne a k ostatným sa správali s láskavosťou a úprimnosťou. Aj keď tento pár zažil mnoho ťažkostí, ich šťastie bolo dlhotrvajúce.
