(Minghui.org) Ak sa pozrieme späť do histórie, môžeme si z nej vziať mnoho ponaučení. Jedným príkladom je prenasledovanie kresťanov a rozpad Rímskej ríše.
Nero a jesenný mor
Podľa historických záznamov sa prvé prenasledovanie kresťanov, ktoré bolo nariadené cisárom, začalo za vlády Nera (37-68 n. l.). Potom, čo sa stal vládcom v roku 54 n. l., zabil Nero svoju matku Agrippinu, brata Britannicusa a dve manželky Claudiu Octaviu a Poppaea Sabinu.
18. júla v roku 64 n. l. vypukol v Ríme veľký požiar a horel viac než týždeň. V mnohých starobylých záznamoch sa uvádza, že založenie požiaru bola Nerova intriga, aby všetko zničil a mohol tak zrealizovať svoj nový plán výstavby mesta. Potom obvinil z podpaľačstva kresťanov a označil ich za protispoločenskú sektu. Taktiež zmobilizoval rímsku verejnosť, aby prenasledovala kresťanov. Následkom toho boli niektorí kresťania zabití, roztrhaní zvieratami a spálení zaživa ako ľudské fakle.
Rimania, ktorí verili Nerovi a prenasledovali kresťanov, sa čoskoro stretli s odplatou. Nasledujúcu jeseň vypukla v Ríme epidémia a zabila 30 000 ľudí. O tri roky neskôr prebehlo povstanie proti Nerovi. V roku 68 n. l. utiekol z Ríma a zomrel, pravdepodobne samovraždou.
Chaos pokračoval. V roku 69 vládli po sebe štyria cisári, čo historici označili ako Rok štyroch cisárov. Počas nasledujúcich približne 300 rokov si však rímski cisári nevzali ponaučenie a namiesto toho pokračovali v prenasledovaní, čo prinieslo ďalšie následky.
Antonínov mor
Potom, čo sa Markus Aurélius (121-180) stal rímskym cisárom v roku 161, zašiel v prenasledovaní kresťanov ďalej, než ktorýkoľvek z jeho predchodcov. Podľa niektorých historikov: „Kresťania boli zadržaní, súdení tribunálom a potom boli uväznení. Boli odsúdení k rôznym trestom, vrátane toho, že boli podhodení ako krmivo pre divé zvieratá, mučení a mali zlé životné podmienky vo väzení. Otroci, ktorí patrili ku kresťanom, boli svedkami toho, ako sa ich páni zúčastňovali na inceste a kanibalizme.“ V dôsledku toho boli kresťania popravení alebo roztrhaní na kusy zvermi v koloseu.
Antonínov mor vypukol v roku 165 a trval 16 rokov s hroznými príznakmi: „Telo stratí silu, črevá sa neustále vyprázdňujú; oheň, ktorý začína vo vnútri, sa prejaví ranami v hrdle... črevá sa otriasajú neustálym zvracaním... oči sú zaliate krvou... ...keď zavládne slabosť v dôsledku zlyhania tela, človek je zmrzačený, má poškodený sluch alebo zrak...“
Počas tejto epidémie bolo v Ríme denne viac než 2 000 úmrtí a pri úmrtnosti približne 25% sa celkový počet mŕtvych odhaduje na päť miliónov. Choroba v niektorých oblastiach usmrtila až tretinu populácie a oslabila rímsku armádu, čím sa skončilo relatívne mierové obdobie rímskej histórie.
Cypriánov mor
Cypriánov mor sa začal v roku 250 a skončil sa v roku 270. Počas svojho vrcholného obdobia usmrtil v Ríme až 5 000 ľudí denne. Spôsobil široký nedostatok pracovných síl pri produkcii potravy a v rímskej armáde, čím vážne oslabil ríšu počas Krízy tretieho storočia. Udáva sa, že medzi činiteľmi epidémie boli kiahne, pandémia chrípky a vírusová hemoragická horúčka (filovírusy) ako vírus Ebola.
Epidémia sa objavila rok potom, čo sa v roku 249 Trajan Decius stal cisárom. Vydal rozkaz, v ktorom od každého v ríši (okrem Židov, ktorí boli výnimkou) požadoval, aby uskutočnil obeť rímskym bohom. Obete sa museli uskutočniť v prítomnosti rímskeho úradníka a museli byť potvrdené a podpísané na certifikáte svedectva od úradníka. Veľký počet kresťanov bol zabitý, pretože sa nevzdali svojej viery.
Dva roky po svojom panovaní zomrel Decius v boji v roku 251. O devätnásť rokov neskôr, vtedajší rímsky cisár Claudius Gothicus, tiež zomrel na epidémiu.
Kresťania sa počas epidémie aktívne starali o chorých, ako aj aktívne poskytovali starostlivosť pri pohreboch mŕtvych. Epidémia nakoniec kresťanstvo nielenže posilnila, ale taktiež pomohla rozšíriť kresťanstvo po celej ríši.
Diokleciánovo prenasledovanie
Potom, čo sa Dioklecián (244-311) stal cisárom v roku 284, bol počas prvých rokov ku kresťanom relatívne tolerantný. Avšak nasledoval radu svojho zaťa Galeriusa a vo februári 303 začal prenasledovanie kresťanov. Nariadil zničiť kresťanské kostoly, spáliť písma a zhabať ich majetky. Vyhodil kresťanov z armády a vlády a podrobil ich väzneniu a popravám. Známe ako Diokleciánovo alebo Veľké prenasledovanie bolo posledným a najvážnejším prenasledovaním kresťanov v Rímskej ríši.
V tom čase už kresťanstvo prijalo mnoho ľudí, vrátane Diokleciánovej manželky a niektorých vyšších úradníkov. Dioklecián odstúpil v roku 305 zo zdravotných dôvodov a Galerius pokračoval v politike prenasledovania.
Galerius bol neskôr pripútaný na lôžko a mal vážne choroby. „Jeho choroba sa prejavovala veľmi bolestivým symptómom. Jeho telo, veľmi tučné v dôsledku nestriedmeho života, bolo pokryté vredmi a zožierané nespočetným množstvom hmyzu, ktorý dal meno tejto najodpornejšej chorobe,“ napísal historik Edward Gibbon.
Galerius oľutoval svoje hriechy a v apríli 311 vydal nariadenie na oficiálne ukončenie prenasledovania.
Konštantín Veľký, ktorý vládol následne a veril v kresťanstvo, vydal v roku 313 Milánsky dekrét, v ktorom ďalej vyhlásil náboženskú toleranciu pre kresťanstvo v Rímskej ríši.
Hriechy spáchané počas náboženského prenasledovania boli ničivé. Odhaduje sa, že počas epidémií zomrelo približne 60 miliónov ľudí a nasledoval po nich pád Rímskej ríše.
