(Minghui.org) História je dobrou lekciou, z ktorej si môžeme vziať poučenie. Keď bola pred 70 rokmi čínska komunistická strana (ČKS) na pokraji ovládnutia pevninskej Číny, čínski vzdelanci čelili dileme: ostať s ČKS alebo odísť s Kuomintang na Taiwan?
Niektorí sa rozhodli odísť, ako napríklad Hu Shih, bývalý čínsky veľvyslanec v Spojených štátoch (v rokoch 1938 až 1942). Tí si dokázali zachovať osobnú integritu a mohli pokračovať v šírení idey slobody v slobodnom svete. Iní sa rozhodli ostať, ako napríklad Chen Yinke, jeden z najväčších čínskych historikov v tom čase. Tí dopadli tak, že trpeli nekonečnými politickými hnutiami a stratili akademickú slobodu, ľudskú dôstojnosť a dokonca aj vlastný život.
Pri spomienke na ich príbehy človek môže pochopiť, že pri kontakte s ČKS je dôležité poznať jej pravú povahu a nie dôverovať sladkému obrazu, ktorý maľuje.
Hu Shiho plač
Koncom roka 1948 ČKS vyhrávala v občianskej vojne nad Kuomintangom, vtedajšej vládnucej strane, ktorá doviedla Čínu k víťazstvu v druhej svetovej vojne. Keď prehrávala boje na severe Číny, vláda Kuomintangu poslala tri lietadlá, aby evakuovali známych vzdelancov z Pekingu.
Hu Shih bol jedným z najuznávanejších čínskych filozofov a esejistov. Okrem toho tiež slúžil ako čínsky veľvyslanec v USA, prezident Pekingskej univerzity a neskôr prezident Akadémie Sinica v Taipei. Keď boli poslané lietadlá na evakuáciu, nachádzal sa v Nanjingu, hlavnom meste vlády Kuomintangu. Plán bol vziať niektorých vzdelancov z Pekingu, potom ďalších z Nanjingu a vziať ich na Taiwan.
Hu išiel na letisko, aby sa pridal k týmto učencom z Pekingu. Keď sa otvorili dvere prvého lietadla, s údivom zistil, že je prázdne. Druhé lietadlo bolo tiež prázdne... Iba 22 z 81 najuznávanejších vzdelancov prijalo túto ponuku, pričom 10 z nich išlo na Taiwan s vládou Kuomintangu a 12 z nich išlo do Spojených štátov a Európy. Zvyšných 59 sa rozhodlo ostať v Pekingu.
Hu sa na letisku rozplakal, akoby dokázal predvídať temnú budúcnosť tých, ktorí sa rozhodli ostať s ČKS.
Opustenie ČKS
Než odišiel do Nanjingu, ČKS sa snažila udržať Hua v Pekingu, keďže mal veľký vplyv v akademickú sféru a politiku. Vtedajší vodca ČSK Mao Zedong mu poslal správu, že ak sa rozhodne ostať v pevninskej Číne, môže byť prezidentom Pekingskej knižnice. Jeho študent Wu Han, ktorý bol vysokopostaveným predstaviteľom ČKS, za ním tiež poslal posla so žiadosťou, aby ostal.
Hu odpovedal jednou vetou: „Neverte ČKS!“
Hu tiež požiadal posla, aby Wu Hanovi povedal: „Sovietsky zväz má chlieb, ale nemá slobodu; Spojené štáty Americké majú aj chlieb aj slobodu; keď však príde ČKS, nebude chlieb ani sloboda.“
Už v roku 1919 si Hu uvedomil, že „Marxizmus a socializmus sú iba klamlivé sny.“ V roku 1946 napísal Hu článok „O dvoch fundamentálne odlišných stranách“, v ktorom uvádza, že existujú dva typy strán líšiace sa na základnej úrovni: jedným sú strany vo Veľkej Británii, Spojených štátoch a západnej Európe, pričom druhým typom sú komunistická strana v Sovietskom zväze, fašistická strana v Taliansku a nacistická strana v Nemecku. Deliacu čiaru medzi týmito dvoma typmi strán tvoria otázky slobody a neslobody, nezávislosť a závislosti ako aj tolerancie a netolerancie.
Napriek opakovaným pozvaniam Hu napokon opustil ČKS a odišiel na Taiwan.
Fu Sinian bol považovaný za jedného z najlepších vzdelancov v oblastí čínskej histórie a literatúry v 20. storočí. V júli 1945 spolu s niekoľkými ďalšími intelektuálmi navštívil Yan’an, severovýchodné mesto, ktoré slúžilo ako ústredie ČKS. Strávil tam jednu noc a osobne sa rozprával s Maom Zedongom. Na rozdiel od niektorých iných vzdelancov, ktorí si návštevu Yan’anu pochvaľovali, Fu si myslel, že systém v Yan’ane bol čistým despotizmom a tmárstvom. Zistil, že Mao poznal všemožné novely, obzvlášť tie slabé, a že Mao tieto materiály používa na štúdium psychológie ľudí s cieľom ovládať ich.
Fu preto neváhal o odišiel z pevninskej Číny a neskôr sa stal prezidentom Taiwanskej národnej univerzity.
Qian Mu, jeden zo „štyroch moderných historikov“ Číny, bol ďalším vrcholným vzdelancom s jasným pochopením ČKS. Keď v apríli 1949 prekročila armáda ČKS rieku Yangtze a išla zaútočiť na Kuomintang na juhu Číny, Qian Jibo, vzdelanec so zameraním na klasickú čínsku literatúru, navrhol Qian Muovi, aby ostal v pevninskej Číne.
Qian Mu sa opýtal Qian Jiboa: „Študoval si literatúru. Dokážeš nájsť v oficiálnom vyhlásení ČKS o prekročení rieky Yangtze akýkoľvek náznak ušľachtilosti alebo tolerancie?“
Qian Jibo ostal ticho.
To vyhlásenie bolo napísané Mao Zedongom. Qian Mu z neho vyčítal, že Mao nestrpí žiadne iné názory, a tak sa rozhodol opustiť pevninskú Čínu. Pokračoval vo vyučovaní v Hongkongu a viedol mnoho študentov.
Zotrvanie s ČKS
Qian Jibo sa rozhodol dôverovať ČKS. Jeho koniec však bol tragický. Jeho práca, ktorú písal dlhý čas, bola v širokej miere pálená počas politickej kampane ČKS v roku 1959 na zničenie vedúcich „zlých“ vzdelancov. Stal sa deprimovaným a zomrel.
Chen Yinke, odborník na čínsku literatúru, bol nazývaný „profesorom profesorov“. S Hu Shihom odišiel z Pekingu do Nanjingu, ale potom sa rozhodol ostať v pevninskej Číne s ČKS. Počas politických kampaní ČKS musel znášať veľa utrpenia, keďže sa rozhodol neobetovať svoje svedomie strane.
Počas kultúrnej revolúcie ČKS zmrazila jeho plat aj bankový účet. Vplyvom mučenia oslepol a vyvinul si srdcovú nemoc a mnoho ďalších chorôb. Červené gardy (tínedžeri, ktorí sľúbili vernosť iba Maovi) mu dali k posteli niekoľko reproduktorov so zvukmi vysokej frekvencie, aby ho strašili. Dokonca aj na sklonku života od neho červené gardy požadovali, aby „priznal svoje zločiny“. Chen opísal svoju situáciu slovami: „Žijem akoby vo väzenskej cele pre väzňov odsúdených na smrť.“
Dokonca ani funkcionári ČKS nemohli uniknúť mučeniu.
Spomínaný Wu Han, uznávaný historik dynastie Ming a študent Hua, sa stal kancelárom riadiacim Pekingskú univerzitu aj univerzitu Tsinghua. Ako aktivista strany pôsobil aj ako zástupca starostu Pekingu.
Počas kultúrnej revolúcie však bol zosadený kvôli hre, ktorú napísal a ktorá bola obviňovaná z toho, že obsahuje skrytú politickú agendu proti ČKS. Bol donútený pokľaknúť, pričom verejnosť ho kritizovala a ponižovala. Vytrhali mu vlasy a v dôsledku bitky mal vnútorné krvácanie v hrudi. Zomrel v októbri 1969, bez toho aby mohol poslednýkrát vidieť svoje adoptované deti, pričom po sebe zanechal iba jedny nohavice plné krvavých škvŕn.
ČKS nenechala na pokoji ani deti a príbuzných vzdelancov, ktorí odišli.
Najmladší syn Hu Shiha, ktorý sa zo Spojených štátov vrátil späť do Číny, odmietol odísť na Taiwan s otcom.
Keď v päťdesiatych rokoch spustila ČKS kampaň na očierňovanie Hu Shiha, Hu Sidu zverejnil článok s názvom „Kritika môjho otca Hu Shiha“, kde Hu Shiha nazval „psom imperialistov a nepriateľom verejnosti“. Ani to mu však neprinieslo bezpečie. V roku 1957 bol Hu Sidu označený za „pravičiara“. Spáchal samovraždu obesením sa.
V roku 1951 ukončil Fu Lehuan, synovec Fu Siniana, štúdium vo Veľkej Británii. Odmietol ponuku Fu Siniana na prácu na Taiwane a zamestnal sa ako profesor v Pekingu, kde si myslel, že bude slobodný a šťastný. Počas kultúrnej revolúcie bol označený za „špióna“ a opakovane bol verejne odsúdený, uväznený a mučený. Nakoniec skočil do jazera v Pekingu a vzal si život.
Horeuvedené prípady sú len niekoľkými z mnohých príkladov. Počas občianskej vojny ČKS vytvorila o slobodnej Číne veľmi idealistický obraz, aby nalákala ľudí. Podľa čínskej akadémie vied pôsobilo v roku 1949, keď sa moci chopila ČKS, asi 5 000 čínskych vedcov v zahraničí a do roku 1956 sa vyše 2 000 z nich vrátilo do pevninskej Číny. Po návrate však zažili niečo, čo by nikdy nečakali.
