(Minghui.org) Lao-c’ je zakladateľom Taoizmu a je autorom spisu Tao De Ťing. Na základe historických záznamov je jeho filozofia tesne spätá s troma dávnymi knihami, konkrétne Lian Shan z obdobia dynastie Xia, Gui Cang z dynastie Yin a s Knihou premien z obdobia Zhou.
Lao-c’-ho priezvisko bolo Li. Jeho krstné meno bolo Er a jeho ďalšie meno bolo Boyang (takéto meno sa v minulosti udeľovalo v dospelosti a často sa používalo ako oslovenie). Hovorí sa, že pôsobil ako správca archívu na dvore dynastie Zhou a bol známy ako samotár, no zároveň aj ako gentleman s vysokou morálkou.
Verí sa, že Lao-c’ žil v rokoch 600 a 470 p. n. l., počas Obdobia bojujúcich štátov. Jeho otec bol generálom dynastie Song, ktorý bol oklamaný a zabitý počas boja v lete 573 p. n. l. vo vojne proti Chu. Lao-c’-ho otec po sebe zanechal manželku, dve slúžky a strážcu rodiny, ktorí všetci museli utiecť, aby si zachránili život.
Keď prišli do Xiangyi v štáte Chen, generálova manželka pocítila ostrú bolesť brucha. Ukázalo sa, že je práve pred pôrodom. Strážca rodiny zastavil voz na kraji cesty a ponáhľal sa do neďalekej dediny, kde poprosil staršiu pani, aby prišla pomôcť.
Onedlho sa narodil chlapček, z ktorého sa o mnoho rokov neskôr stal známy Lao-c’ .
Podľa historických záznamov bol Lao-c’ malinkým bábätkom s veľkou hlavou, širokým obočím a veľkými ušami. Mal hlboké oči s výraznými zreničkami a výrazný nos. Pre svoje veľké uši dostal meno „Dan“.
Lao-c’ bol veľmi inteligentné dieťa. Bavilo ho učiť sa a vždy sa starého strážcu rodiny pýtal na príbehy o vzostupe a páde štátu, o bitkách medzi štátmi, na obete a veštby, na astrologické pozorovania a omnoho viac.
Keď jeho mama videla nadanie svojho syna, pozvala Shang Ronga, aby sa stal jeho učiteľom. Shang poznal rituály a hudbu dynastií Yin a Shang. V rodine Lao-c’ bol Shang veľmi rešpektovaný.
Jedného dňa Shang Rong svojmu žiakovi povedal: „Ľudské bytosti sú tým najvzácnejším, čo sa medzi Nebesami a zemou nachádza; ľudstvo je sústredené okolo kráľa.“
„Čo sú Nebesia?“ spýtal sa Lao-c’ .
„Nebesá sú čistá bytosť vysoko nad nami,“ odpovedal mu jeho učiteľ.
„Čo znamená čistá bytosť?“
„Čistá bytosť je obloha.“
„Čo je nad oblohou?“ spýtal sa znova Lao-c’ .
„Tam existujú čistejšie bytosti, ešte čistejšie než čisté bytosti.“
„Čo je nad najčistejšími bytosťami?“
„Neodvažujem sa hovoriť žiadne domnienky, pretože dávni mudrci ohľadne toho nič neodovzdali a v starých knihách sa o tom tiež nič nehovorí,“ povedal skromne jeho učiteľ.
V ten večer sa Lao-c’ svojej mamy a starého rodinného strážcu spýtal rovnakú otázku, no ani jeden z nich mu nevedel dať odpoveď.
Potom sa pozeral na mesiac a hviezdy na oblohe, stratený vo svojich myšlienkach o Nebesiach a vesmíre. Takto prebdel celú noc.
Shang Rong neskôr povedal svojmu žiakovi Lao-c’ : „Nebesia, zem, ľudia a nekonečno ďalších vecí existujú v rámci vesmíru. Nebesá majú svoje princípy a zem má svoje zákony; ľudské bytosti majú ľudskú etiku a veci majú svoje fyzické vlastnosti. Takže na nebi sú v pohybe Slnko, Mesiac a hviezdy; na zemi sú hory, rieky a oceány; medzi ľuďmi sú dobrí aj zlí, starí aj mladí; medzi objektami sú niektoré dlhé, niektoré krátke, silné i krehké.“
„Kto teda dal do pohybu Slnko, Mesiac a hviezdy?“ spýtal sa Lao-c’ , „Kto vytvoril hory, rieky a oceány? Kto roztriedil ľudí do týchto kategórií a kto dal fyzickým objektom ich vlastnosti?“
„Všetko to robia bohovia,“ odpovedal učiteľ.
„Ako to bohovia všetko urobili?“
„Majú moc meniť a tvoriť, takže môžu spraviť všetky tieto veci,“ odpovedal učiteľ.
„No odkiaľ táto moc prišla a kedy ju začali mať?“
„Neodvažujem sa hovoriť žiadne domnienky, pretože dávni mudrci ohľadne toho nič neodovzdali a v starých knihách sa o tom tiež nič nehovorí.“
Večer sa Lao-c’ opýtal svojej mamy a starého rodinného strážcu tú istú otázku, no ani jeden z nich nepoznal odpoveď.
Lao-c’ nasledujúce dni i noci premýšľal o tom, čo mu povedal jeho učiteľ. Bol taký sústredený, že sa vraví, že nasledujúce tri dni necítil chuť jedla.
Na ďalší deň Shang Rong povedal: „Panovník je ten, ktorý koná podľa vôle Nebies; poddaní sú tí, ktorým panovník vládne. Ak vládca ide proti vôli Nebies, potom by mal byť odstránený; ak poddaní nechcú panovníka nasledovať, páchajú hriech. Toto je cesta vládnutia.“
„Keďže poddaní sa nenarodili ako vládcovia, dokážem chápať tento princíp pre nich. Avšak ak sa panovník narodil z vôle Nebies, prečo by išiel proti vôli Nebies?“ spýtal sa Lao-c’ svojho učiteľa.
„Bohovia dali panovníkovi dôveru, aby sa staral o ľudský svet v ich mene. Keď sa narodí vládca, je to ako keď generála pošlú na ďaleké bojisko. Jeho vládca mu nedáva priame príkazy. Takže panovník niekedy ide proti vôli Nebies.“
„Bohovia majú moc zmeny a tvorenia. Prečo jednoducho nevytvoria panovníkov, ktorí budú konať podľa ich vôle?“
„Neodvažujem sa hovoriť žiadne domnienky, pretože dávni mudrci ohľadne toho nič neodovzdali a v starých knihách sa o tom tiež nič nehovorí.“
Večer sa Lao-c’ opýtal svojej mamy a starého rodinného strážcu tú istú otázku, no ani jeden z nich znova nepoznal odpoveď.
Navštívil všetkých známych učencov v Xiangyi, aby hľadal odpovede. Bol taký koncentrovaný na svoje otázky, že necítil dážď ani vietor.
Pri ďalšej príležitosti mu jeho učiteľ povedal: „Spomedzi všetkých vecí pod Nebesami, najlepšia možnosť je harmónia. Bez harmónie by bola vojna. Keď je vojna, trpia obe strany, no ani jedna nezískava. Prospievať druhým znamená prospievať sebe a škodiť druhým je rovnaké ako škodiť sebe.“
„Strata harmónie ľuďom spôsobuje veľké škody. Takže prečo s tým vládca niečo neurobí?“ spýtal sa Lao-c’.
„Keď ľudia medzi sebou bojujú, naruší to harmóniu len trochu; škoda je zanedbateľná a vládca sa o to môže postarať. Ak medzi sebou bojujú štáty, potom je harmónia narušená veľmi a nešťastie je obrovské. Ak je na vine panovník, ako by to on mohol vyriešiť?“ spýtal sa učiteľ.
„Ak to nemôže vyriešiť panovník, prečo sa o to nepostarajú bohovia?“
„Neodvažujem sa hovoriť žiadne domnienky, pretože dávni mudrci ohľadne toho nič neodovzdali a v starých knihách sa o tom tiež nič nehovorí.“
Večer sa Lao-c’ opýtal svojej mamy a starého rodinného strážcu tú istú otázku, no ani jeden z nich znova nepoznal odpoveď.
Znova šiel za všetkými známymi učencami v okolí a prečítal si všetky dostupné knihy, no odpoveď nenašiel. Bol na to taký zameraný, že necítil teplo ani chlad vonku.
Prešli tri roky. V jeden deň šiel Shang Rong za mamou Lao-c’-ho a povedal jej: „Moje vedomosti sú príliš plytké, aby som ďalej mohol vyučovať vášho syna, ktorý je veľmi inteligentný. Som tu, aby som sa rozlúčil, no nie preto, že by som ho už nechcel učiť, alebo že by bol váš syn málo usilovný. Je to preto, že som ho už naučil všetko, čo som vedel, avšak nestačí to na uspokojenie jeho nekonečnej túžby po vedomostiach.“
„Je pre mňa naozaj ťažké takto pokračovať,“ povedal učiteľ, „váš syn je chlapec veľkých ašpirácií. Xiangyi je len odľahlá oblasť. Ak chcete ďalej brúsiť jeho výnimočný potenciál, musíte ho poslať do hlavného mesta Zhou, kde je dostatok kníh a množstvo učencov. Je to svätá zem po nebesami; keď tam nepôjde, nebude môcť dosiahnuť veľké úspechy.“
Lao-c’-ho mama sa po týchto slovách začala obávať a pomyslela si: „Lao-c’ má len 13. Je pre nás ťažké vrátiť sa čo i len do hlavného mesta Song, ani nehovoriac o hlavnom meste Zhou. Okrem toho je to môj jediný syn. Ako ho môžem nechať ísť samého?“
Shang Rong si všimol jej znepokojenie: „Môj priateľ je učencom, ktorý pracuje na kráľovskej škole na dvore Zhou. Je veľmi vzdelaný a má otvorenú myseľ. Váži si talentovaných ľudí a rešpektuje tých cnostných. Strávil celý život výukou mladých a veľmi rád pomáha ľuďom. Vždy dvoru odporúča talentovaných ľudí.“
„Pod svoje krídla už zobral množstvo zázračných talentovaných detí, ktoré pochádzali z obyčajných rodín a poskytol im všetko, čo potrebujú, pričom ich bral ako vlastných,“ pokračoval učiteľ.
„Môj priateľ odo mňa počul o vašom synovi a už dlho by ho chcel stretnúť. Pred pár dňami za mnou prišlo niekoľko jeho sluhov a nechali mi odkaz, že by mohli vášho syna zobrať do hlavného mesta Zhou. Toto je veľmi vzácna príležitosť. Nepremeškajte ju, prosím.“
Lao-c’-ho matka mala z toho všetkého zmiešané pocity. Bola šťastná, že jej syn bude môcť ísť do Zhou na odporučenie svojho učiteľa, no zároveň jej bolo smutno, že sa bude musieť rozlúčiť so svojím mladým synom.
O tri dni neskôr už mama i učiteľ videli ako Lao-c’ odchádza do Zhou so sluhami učenca.
Potom, ako Lao-c’ prišiel do mesta, bol prijatý na kráľovskú školu a študoval všetky predmety poznania, vrátane astronómie, geografie a etiky. Prečítal mnoho kníh, ako Knihu piesní, Knihu histórie, Knihu premien, Klasické obrady a Knihu hudby. Tiež študoval kultúrne pozostatky, rôzne dekréty, predpisy a historické knihy.
Lao-c’ spravil obrovské pokroky a o tri roky sa stal úradníkom v archíve na dvore Zhou, na odporučenie učenca, ktorý ho prijal.
Táto pozícia mu dovoľovala mať prístup k obrovskej zbierke klasických diel, esejí a kníh. Lao-c’ nemohol byť šťastnejší – každý deň sa zahrabal do mora kníh, rituálov, hudby ako aj do podstaty morálnych a etických princípov.
O tri roky neskôr bol povýšený na pozíciu správcu archívu pre kráľovský dvor Zhou.
