(Minghui.org) Známa báseň Martina Niemoellera na Pamätníku Holokaustu v Bostone hovorí:
Keď prišli po komunistov, mlčal som; nebol som predsa komunista.
Keď prišli po židov, mlčal som; nebol som predsa žid.
Keď prišli po odborárov, mlčal som; nebol som predsa odborár.
Keď prišli po katolíkov, mlčal som; bol som protestant.
Keď prišli po mňa, nebolo už nikoho, kto by sa ma zastal.
Je dobrou pripomienkou k tomu, že človek sa musí postaviť za spravodlivosť a že medzi dobrom a zlom neexistuje „neutralita“.
Príbeh z čias cisára Kangxi: Cena za „neutralitu“
Pred 360 rokmi v Číne nastúpil po smrti svojho otca na trón vo veku svojich ôsmich rokov Kangxi, najväčší cisár dynastie Qing.
Kvôli jeho mladému veku bola vláda dočasne v rukách štyroch poradcov z predchádzajúcej vlády. Boli to: Sonin, Suksaha, Ebilun a Oboi. Po Soninovej smrti nechal Oboi popraviť Suksahu kvôli údajnému zločinu. Takto ostali cisárovi len dvaja poradcovia. Oboi na dôležité pozície dosadil svojich vlastných ľudí, pričom tých, ktorí by mu chceli oponovať, umlčal.
Ebilun však voči tomuto správaniu ostával zámerne slepý.
Keď sa mladý cisár Kangxi začal v 13. rokoch zúčastňovať štátnych záležitostí, udelil Ebilunovi rôzne tituly, ktorými mu dával vyšší status než mal Oboi, aby vyvážil Oboi-ovu moc. Avšak Ebilun sa stále snažil zostať neutrálny medzi cisárom a Oboiom. Nikdy Oboia pred cisárom nenapomenul, ani sa ho nepokúsil zastaviť. Občas dokonca stál na jeho strane.
Nakoniec cisár ako 15-ročný pri prevrate Oboia zatkol. Takisto aj Ebiluna.
Kangxi veril, že Ebilun mnohé veci svojim mlčaním zhoršil, keďže vedel, že Oboi zabil mnoho ministrov a snažil sa uzurpovať si moc od cisára. Ebilun o rok na to umrel.
Ponaučenie príbehu je také, že zostať neutrálnym či ľahostajným nevedie nevyhnutne k udržaniu si bezpečnosti.
Počas 2. svetovej vojny krajiny ako Luxembursko, Belgicko a Holandsko vyhlásili neutralitu, no nemecká armáda na nich aj tak zaútočila; podobne, počiatočné vyhlásenie neutrality zo strany Spojených štátov nezastavilo Japonsko v napadnutí Pearl Harbor.
28. októbra 2018 sa v čínskom meste Chongchin zrútil autobus do rieky Jang-c‘. Zomreli pätnásti ľudia, vrátane šoféra a cestujúcich. Príčinou nešťastia bolo, že jedna pasažierka nestihla svoju zastávku a naliehala na šoféra, aby zastavil a nechal ju vystúpiť. Vášnivá hádka vyústila do fyzickej potýčky; vodič stratil kontrolu nad vozidlom a autobus a zrútil do rieky.
Vyšetrovanie ukázalo, že počas 5-minútovej hádky medzi cestujúcou a vodičom sa nikto z ostatných nepokúsil zasiahnuť. Prizerali sa v tichosti deštruktívnemu správaniu, a tak dovolili, aby došlo k tragédii.
„Banalita zla“
Známa politická filozofka, Hannah Arendtová, vytvorila pojem „banalita zla“, aby opísala situáciu, keď Adolf Eichmann, kľúčový funkcionár nacistov, vykonával svoje povinnosti bez zamyslenia sa nad ich významom. Eichmann bol pritom jedným z hlavných organizátorov Holokaustu. Bol zodpovedný za podporu a manažment logistiky masových deportácií Židov do koncentračných táborov počas 2. svetovej vojny.
Počas súdu v Jeruzaleme v roku 1961 Eichmann opakoval, že nemal na výber a musel nasledovať príkazy, a že rozhodnutia nerobil on, ale jeho nadriadení. Aj tak bol však uznaný za vinného z vojnových zločinov a odsúdený na smrť obesením.
Hannah Arendtová súdny proces pozorovala a všimla si Eichmannovu všednosť vo výzore i v povahe. Prišla k záveru, že zlom sa môžu stať extrémne činy spáchané inak obyčajnými ľuďmi. Keď niektorí bez premýšľania jednoducho nasledujú totalitnú vládu alebo si udržiavajú „neutralitu“, stávajú sa súčasťou systému, akceptujú nemorálne správanie systému a sami sa stávajú banalitou zla, podobne ako Eichmann. Dokonca i keď je ich svedomie systémom znepokojené, využívajú ten istý systém, aby sa obhájili a odvrátili akúkoľvek osobnú vinu.
Nanešťastie, po 70 rokoch komunistickej vlády v Číne, tradičnú čínsku kultúru a etické presvedčenia nahradil ateizmus a doktríny komunistickej strany triedneho boja, násilia a podvodov. Mnohí ľudia si v dnešnej Číne zo strachu vyberajú byť banalitou zla, tak ako to spravil Eichmann.
Násilné odbery orgánov a vírus ČKS
V júli 2006 David Kilgour, bývalý kanadský štátny tajomník pre Áziu a Tichomorie a David Matas, kanadský ľudsko-právny právnik, vydali investigatívnu správu, ktorá konštatovala, že „ ...čínska vláda a jej úrady v mnohých oblastiach krajiny, v konkrétnych nemocniciach, no tiež v zadržiavacích centrách a na „ľudových súdoch“ od roku 1999 poslala na smrť obrovský, no nezistený počet väzňov svedomia z radov Falun Gongu. Ich vnútorné orgány, vrátane srdca, obličiek, pečene a rohoviek, boli súčasne odobrané na predaj za vysoké ceny. Niekedy cudzincom, ktorí bežne musia dlho čakať na dobrovoľných darcov týchto orgánov vo svojich domovských krajinách.“
Správa hovorí o zločine, ktorý pácha čínsky režim, ako o „novej forme zla na tejto planéte“.
Konštatuje tiež, že do Číny chodili pacienti z takmer 20 krajín a regiónov na orgánové transplantácie kvôli krátkej čakacej dobe – od jedného týždňa do troch mesiacov.
No mnohí svetoví lídri a mediálne organizácie ostávajú kvôli politickým a ekonomickým záujmom ticho. „Pre príliš mnoho ľudí po celom svete je jednoducho politicky a ekonomicky výhodné ísť s prúdom,“ povedal David Matas v rozhovore pre Minghui.
Avšak keď sa ľudia stanú voči nemorálnemu a deštruktívnemu správaniu indiferentní v snahe o „neutralitu“, výsledok je taký, že nikto nie je v bezpečí. David Matas verí, že súčasná pandémia je dôsledkom zatvárania očí pred porušovaním ľudských práv v Číne.
Povedal: „Ak by zvyšok sveta ohľadom otázky zneužívania orgánových transplantácií postupoval ráznejšie a odporoval by dezinterpretáciám, popieraniu, zahmlievaniu a skresľovaniu faktov zo strany ČKS, ak by ohľadom otázky zneužívania orgánových transplantácií trval na transparentnosti a zodpovednosti, ak by vyvíjal tlak na ČKS, takže by nemala inú možnosť ako mať transparentný a zodpovedný zdravotný systém, potom by sme tu teraz nemali túto epidémiu koronavírusu. Teraz trpíme dôsledkami toho, že sme si zakrývali oči pred násilnými odbermi orgánov, ktorých sa dopúšťa ČKS.“
Čas prebudiť sa
Čo môžeme teda urobiť, aby sme sa vyhli takejto tragédii? Mali by sme žiadať spravodlivosť a nevyberať si neutralitu medzi dobrom a zlom.
Obyvateľ Wuhanu, Tu Long, v rozhovore pre Hlas Ameriky povedal, že pandémia koronavírusu zmenila jeho želanie byť poslušným občanom. „Ak by nebolo niektorých mojich priateľov zo zámoria, ktorí mi o pandémii povedali pravdu, mohol som byť dnes už mŕtvy.“
Pri spomienke na uzatvorenie Wuhanu hovorí:
„Keď vykázali migrujúcich robotníkov z Pekingu, povedal som si, že ja som pracoval veľmi tvrdo a nemigrujem, nebudem teda vyhostený.“
„Keď vybudovali koncentračné tábory v Xinjiangu [pre Ujgurov], pomyslel som si, že ja nepatrím k menšinám a nemám náboženské presvedčenie, a teda nebudem mať problémy.“
„Sympatizujem s trpiacimi ľuďmi v Hongkongu, no pomyslel som si: „Ja nepôjdem von protestovať [za demokraciu] – nemá to so mnou nič spoločné.“
„Tentokrát je zasiahnuté moje mesto. Mnohí ľudia, ktorých poznám, sa nakazili a niektorí zomreli – už sa na to nemôžem len tak pozerať.“
Pričasto sa ľudia prebudia, až keď sú ich vlastné životy v bezprostrednom ohrození. Súčasná pandémia prebudila mnohých, ktorí začali vnímať ČKS takú, aká naozaj je. Medzi dobrom a zlom neexistuje „neutralita“.
