(Minghui.org) Dobrý deň, Majster! Dobrý deň, milí praktizujúci!
Keď na jar 2020 prepukla epidémia COVID, miestni praktizujúci verili, že táto hrozná situácia pomôže ľuďom, ktorí si prečítajú naše informačné materiály, pochopiť, prečo toľko ľudí praktizuje Falun Dafa a prečo je prenasledovanie Čínskou komunistickou stranou (ČKS) nesprávne. Keď väčšina ľudí spozná pravú povahu ČKS, rozhodne sa vystúpiť zo strany a jej pridružených organizácií. Budú sa chcieť od strany dištancovať a ostať v bezpečí uprostred tejto celosvetovej pohromy.
Vírus sa rýchlo šíril a my sme si uvedomili, že musíme ľuďom poskytnúť informácie a dať im šancu na záchranu. Keďže sme sa obávali, že ČKS zablokuje cesty, rozhodli sme sa roznášať materiály hneď nasledujúcu noc.
Rozdelili sme sa na dve skupiny a dvoma autami sme sa vydali na rôzne miesta.
Bola som v skupine s jednou praktizujúcou. Po skončení rozdávania materiálov v jednej dedine sme čakali na auto pri ceste. Čoskoro sme uvideli ďalších dvoch praktizujúcich, ktorí už tiež skončili. Cítili sme, že nie je bezpečné, aby sme všetci čakali spolu, a tak sme s druhou praktizujúcou odišli do uličky a čakali sme tam.
Po chvíli sme počuli, ako niekto zakričal: „Nastúpte do auta.“ Usúdili sme, že to nie je naše auto, takže sme ostali v uličke. Potom sme počuli, ako auto odchádza. Vyšli sme von, aby sme zistili, čo sa stalo, a zistili sme, že ostatní praktizujúci sú preč. Čakali sme, ale nikto neprišiel.
Bola zima a bolo veľmi chladno. Keďže sme nevideli auto ani praktizujúcich, rozhodli sme sa, že pôjdeme pešo. Aj keď sme prešli od dediny už dosť dlhú cestu, stále sme ich nevideli. Začalo mrholiť. Mala som starý kabát, ktorý nebol nepremokavý, takže som bola čoskoro mokrá. Potom mi kabát začal namŕzať, mala som premočené topánky a mrzli mi nohy. Mrholenie sa zmenilo na sneženie a na ceste sa začala hromadiť hrubá vrstva snehu. Nevedeli sme, čo sa stalo ostatným praktizujúcim, a veľmi sme sa báli.
Bolo už neskoro večer a obe sme mali ešte balík materiálov na objasňovanie pravdy, ktoré sme plánovali rozdávať v inej dedine. Keďže sme nemohli nájsť auto ani ostatných praktizujúcich, rozhodli sme sa pokračovať napriek snehu. Sneh padal rýchlo a husto a hromadil sa na ceste. Obloha a zem boli biele a ja som nevidela na cestu.
Pokračovali sme krok za krokom a ani sme nevedeli, koľkokrát sme spadli. Spolu s druhou praktizujúcou sme sa zo všetkých síl snažili, aby materiály v našich taškách nezmokli. Povedali sme si, že bez ohľadu na to, aký hlboký je sneh, prišli sme zachraňovať ľudí. Pokiaľ nájdeme nejakú dedinu, rozdáme materiály.
Majster povedal:
„Je to ťažké vydržať, ale ty to môžeš vydržať. Je to ťažké spraviť, ale ty to môžeš spraviť.“ (Deviata lekcia, Čuan Falun)
Pevne sme verili, že pokiaľ budeme mať pevné spravodlivé myšlienky, Majster nám pomôže. Zrazu sme pred sebou uvideli dedinu. Potkýnali sme sa a pri chôdzi sme sa navzájom podopierali. Dokončili sme rozdávanie materiálov. Potom sme sa postavili pod strom. Kvôli ťažkému, mokrému snehu na konároch sa jeden konár zlomil a spadol. Vďaka ochrane Majstra som rýchlo odskočila nabok a nebola som zranená.
Pokračovali sme v chôdzi a prišli sme k mostu s vodorovným zábradlím. Druhá praktizujúca sa oň oprela a chcela si oddýchnuť. Keďže však bola unavená a hladná, takmer omdlela. Poprosili sme Majstra, aby nám pomohol bezpečne sa vrátiť domov. Kvôli mokrému snehu spadlo niekoľko konárov, ktoré ležali pri ceste. Obe sme si nejaké vzali a použili sme ich na podopieranie sa. Navzájom sme sa podopierali tiež a horko-ťažko sme kráčali ďalej. Neviem, ako dlho sme išli. Obloha na východe sa rozjasnila a postupne svitol nový deň.
O siedmej ráno sme už sotva mohli chodiť. Myslela som si, že druhá praktizujúca čoskoro omdlie od hladu. Museli sme nájsť niečo na jedenie. Odhadovala som, že sme asi 31 míľ od domova. Rozhodli sme sa, že ak uvidíme ďalšiu dedinu, požiadame dedinčanov o jedlo.
Potácali sme sa ďalej a uvideli sme ďalší most, na ktorom bolo niekoľko ľudí. Keď nás zbadali, počuli sme, ako sa pýtajú, či sme z Wuhanu, odkiaľ vírus pochádza. Po chvíli chôdze som konečne uvidela dedinu. Druhá praktizujúca nevládala ísť ďalej, tak som sa rozhodla, že pôjdem zohnať nejaké jedlo.
Vedela som, že som si so sebou nevzala žiadne peniaze, ale keď som sa dotkla vrecka, bola v ňom bankovka v hodnote sto yuanov! Vyhŕkli mi slzy. Vedela som, že Majster videl, že sme hladné, a dal nám peniaze, aby sme si mohli kúpiť jedlo.
Vošla som sa do malého obchodu s potravinami, ktorý bol najbližšie k dedine. Muž s červenou páskou na ruke (zamestnanec bezpečnostnej služby) ma však odohnal a nedovolil mi nič si kúpiť. Povedal, že ak neodídem, zavolá políciu. Vonku boli autá na odhrabávanie snehu a ďalší zamestnanci bezpečnostnej služby kvôli kontrole epidémie, takže sme rýchlo odišli.
Odišli sme z dediny, ale mali sme obavy. Išli sme ďalej a stretli sme starého muža. Napriek vyčerpaniu a hladu mu druhá praktizujúca objasnila pravdu, zatiaľ čo ja som vysielala spravodlivé myšlienky. Muž povedal, že mu to už niekto predtým vysvetlil a on to jasne pochopil. Povedal: „Pre každého je ťažké byť vonku v takom hlbokom snehu. To dokážete len vy, ľudia, ktorí praktizujete Falun Dafa. Všetci ostatní sedia doma pri sporáku alebo v posteli, pozerajú do mobilov alebo sa rozprávajú. Ale vy praktizujúci stále myslíte na druhých.“
Praktizujúca mu povedala, že potrebujeme jedlo, ale z malého obchodu s potravinami nás vyhnali. Muž sa ponúkol, že nám nejaké kúpi. Vzal peniaze a odkríval hlbokým snehom preč. Pri pohľade na neho sme boli dojaté.
Krátko nato z uličky vybehli dve malé dievčatá. Druhá praktizujúca sa s nimi porozprávala a zistila, že sú to starčekove vnučky. Vedeli, že dedko nám išiel kúpiť veci, takže ho dobehli, zobrali peniaze, nakúpili nám jedlo a rýchlo nám ho doručili. Poďakovali sme im a pokračovali sme v ceste.
Vedľa nás zastavilo biele auto. Vystúpilo z neho niekoľko ľudí a pýtali sa, odkiaľ sme prišli a kam ideme. Prehrabali sa v našich taškách a vybrali instantné rezance a vodu, ktoré sme si práve kúpili.
Vedeli sme, že sú z miestnej policajnej stanice. Nemali sme strach, pretože sme vedeli, že robíme tú najspravodlivejšiu vec vo vesmíre a že Majster nad nami bdie. Podrobili nás podrobnému krížovému výsluchu v domnení, že sme z miestnej oblasti. Potom odišli.
Prešli sme ešte asi jeden a pol míle a pred sebou sme uvideli ďalšiu dedinu. Odtiaľto to bolo domov ešte devätnásť míľ. Rozhodli sme sa požičať si od niekoho z dediny mobilný telefón a zavolať domov, aby nás niekto vyzdvihol. Stretli sme ženu, požičali sme si jej mobil a zavolali sme. Môj syn po nás prišiel autom. Mal o nás veľký strach a hneď ako sme nastúpili do auta, posťažoval sa na nás, čo bolo pochopiteľné. Vďaka Majstrovej ochrane sme bezpečne dorazili domov.
Z našej skupiny miestnych praktizujúcich, s ktorými sme sa vydali na cestu, boli štyria nahlásení, zatknutí a odvedení na miestnu policajnú stanicu. Ešte stále sú nezákonne zadržiavaní.
Cesta, ktorú prešli učeníci Dafa je ťažká. Ale budúcnosť je jasná, pretože máme Majstra!
