(Minghui.org) Čínština je jedným z mála logografických jazykov, ktoré sa používajú dodnes, pričom znaky sú často štylizovanými obrazmi vecí, ktoré predstavujú. Aj keď to sťažuje osvojenie si jazyka pre nových študentov, táto vlastnosť dáva čínštine jednu z jej jedinečných vlastností: človek sa môže naučiť čítať tento jazyk bez toho, aby nevyhnutne vedel hovoriť. Je to tiež jeden z mála jazykov, ktorý sa dá písať zľava doprava aj sprava doľava.
No asi najzaujímavejšou vecou na čínštine je tvorba jej znakov. Okrem toho, že sú nástrojom, ktorý môžu ľudia používať pre vzájomnú komunikáciu, sú tiež považované za znaky, ktoré vo svojej podstate nesú pre ľudstvo božské posolstvá. V čínskej legende o stvorení sa jazyk skutočne považuje za dar, ktorý spája ľudstvo s prírodou a cez ňu so Stvoriteľom.
V tomto článku sa bližšie pozrieme na mytológiu čínskeho jazyka a na to, akú inšpiráciu nám môže poskytovať v súčasnosti.
Časť I: Vznik vesmíru
Skôr než budeme môcť sprostredkovať príbeh vzniku čínskeho jazyka, potrebujeme pochopiť, ako čínska kultúra vníma vznik vesmíru. Podobne, ako mnohé iné legendy o stvorení, aj tento príbeh sa začína Stvoriteľom.
Na začiatku Stvoriteľ prebral k životu vesmír, nebeskú klenbu a všetky časy a miesta. Ohraničil Tri ríše a umiestnil do nich Zem. Vdýchol život vnímajúcim bytostiam, ktoré obývali celé stvorenie – od Bohov cez ľudí až po predmety. Odvtedy starostlivo dozeral na ľudstvo, staral sa oň a chránil ho, až kým postupne začalo prekvitať.
Čínsky vesmír má štyri fázy: vytvorenie, dozrievanie, degeneráciu a zánik. V závere fázy zničenia Stvoriteľ naplánoval nápravu vesmíru a záchranu bytostí v ňom, čím zabránil rozpadu všetkej existencie. Je to akt spásy pochádzajúci z Jeho bezhraničného súcitu a čin, ktorý by mali všetky bytosti, vrátane ľudí, odplatiť nekonečnou vďačnosťou.
Tri ríše, ktoré Stvoriteľ vytvoril, vníma ľudstvo rôznymi spôsobmi: ako nebeskú stuhu Mliečnej dráhy, početné hviezdy, Slnko, Mesiac a Zem, s jej horami, riekami, jazerami a oceánmi, rozličnou flórou a faunou, oblakmi, polárnou žiarou, dúhou a búrkami. Všetky tieto javy sú súčasťou ekosystému vytvoreného špeciálne pre ľudí, v ktorom je ľudstvo oddelené od skutočného prejavu vesmíru. Ľudia sú schopní voľným okom vidieť iba prostredie, ktoré bolo pre nich vytvorené – je to však obmedzenie, ktoré bolo na ľudí uložené zámerne.
Napriek svojej zložitosti neboli Tri ríše zamýšľané pre ľudí ako ich domov. Je to skôr skúšobný priestor určený na použitie pri Stvoriteľovej konečnej záchrane vesmíru. Na tomto testovacom poli, kde životy nemôžu vnímať pravdu, je ľudstvo skúšané, či dokáže rozpoznať dobro od zla – či si vyberie božstvo a existenciu, alebo nihilizmus a deštrukciu.
Preto v priebehu dejín všetky rôzne dynastie na Zemi hovorili o božských tajomstvách; všetky vyjadrovali pojem „osvietenia“, túžbu vystúpiť k nebeskému a odhaliť tieto tajomstvá.
Podobné myšlienky odovzdávali ľudstvu božské bytosti, ktoré nad ním bdeli. Tým, že tieto božské bytosti opakovane vzdelávali ľudí v priebehu vekov, pomáhali ľuďom vytvoriť si kultúru, ktorá by udržiavala ich spojenie s nebesami nad nimi a dávala ľudstvu šancu vybrať si správnu cestu v čase rozhodovania.
Súčasťou tejto božsky darovanej kultúry bol aj jazyk. Zaujímavé je, že nie všetky jazyky používali slová.
Časť II: Jazyk pred vynájdením slov
Mnohí antropológovia a historici považujú genézu jazyka za skutočný začiatok našej súčasnej ľudskej civilizácie. Predtým ľudia žili primitívnejšie a bojovali o prežitie, pričom mali k dispozícii len základné prostriedky na ochranu pred dravcami, či prírodnými živlami.
Všeobecná zhoda ohľadne tejto fázy ľudského vývoja – „praveku“ – hovorí, že ľudia žili v jaskyniach a na zahriatie im slúžili iba zvieracie kože. Ľudia si viedli záznamy viazaním uzlov a žili jednoduchým životom v priamom kontakte s matkou prírodou, na rozdiel od moderných ľudí, ktorí už mali rôzne nástroje a prístroje, ktoré ich od účinkov prírodného prostredia vzdialili.
V tomto prostredí museli pravekí ľudia neustále pozorovať svoje okolie, a to nielen nespočetné množstvo vecí, ktoré existujú v rámci domovskej planéty, ale aj rôzne astronomické javy a pohyby atmosféry. Museli sa neustále zdokonaľovať v rozpoznávaní následností a prehlbovať si chápanie okolitého sveta, aby sa vyhli nebezpečenstvu a našli zdroje. Táto potreba pozorovania bola spojená aj s ďalšími schopnosťami, ako napríklad zaobchádzanie s divokými predátormi a lov, aby si zabezpečili potravu. Mnohé z prvých príbehov ľudstva sa zmieňujú o love.
Pre mnohých súčasných ľudí je príroda náhodná a diametrálne odlišná od akejkoľvek koncepcie múdrosti, dizajnu alebo logického výkladu. V tradičnej čínskej kozmológii by však takýto predpoklad nebol správny – príroda, rovnako ako všetky ostatné veci vytvorené Stvoriteľom, sa riadi základným zákonom vesmíru definovaným princípmi Pravdivosť-Súcit-Znášanlivosť. Je prejavom týchto princípov na tejto úrovni vesmíru, v rámci Troch ríš.
Pri zhromažďovaní svojich pozorovaní o svete okolo seba začali prví Číňania vidieť vo svojom okolí určitý druh „jazyka“. Zistili, že určité javy sú navzájom prepojené podľa týchto základných princípov a čoskoro začali tento „jazyk bez slov“ podrobne rozvíjať a študovať.
Časť III: Kniha bez slov
Ako hovorí staré čínske príslovie: „Šťastie alebo nešťastie je vyjadrené prostredníctvom vesmírnych zmien.“
Toto presvedčenie možno vystopovať až k legende o Fuxim, jednom z „troch panovníkov“, ktorí stáli pri zrode čínskeho národa. Fuxi sa považuje za prvého z Troch panovníkov a praotca všetkých Číňanov; ako božská bytosť využíval svoje schopnosti, aby pomohol Číňanom vybudovať ich spoločnosť.
Jedným z mnohých Fuxiho úspechov je, že poskytol ľuďom výklad tohto jazyka prírody a naučil čínsky ľud čítať znamenia z vesmíru.
Začal tým, že všetky veci vo vesmíre rozdelil do dvoch kategórií: jin a jang. Ukázal ľuďom, že ráno majú slnko a v noci mesiac; predstavil im ročné obdobia, ktoré sú svetlé a teplé, aj tie, ktoré sú tmavé a studené. Že kohúty kikiríkajú, zatiaľ čo sliepky znášajú vajcia; muži sú silní, kým ženy sú nežné. Emócie siahajú od vzrušenia a radosti, až po hnev a smútok, pričom svetské udalosti sú buď požehnania a zisky, alebo nešťastia a straty.
Na symbolizovanie jangu a všetkých vecí vo svete jangovej povahy nakreslil Fuxi vodorovnú čiaru. Pre jin nakreslil dve kratšie vodorovné čiary oddelené medzerou. Potom spojil jinové a jangové čiary týchto dvoch prvkov do „štyroch obrazov“ a tri prekrývajúce sa kombinácie týchto štyroch obrazov pretvoril do „ôsmich trigramov“. Nakoniec vzniklo 64 hexagramov, ktoré potom mohli ľudia používať na interpretáciu posolstiev z vesmíru, na predpovedanie dobrého a zlého osudu a na prijímanie príslušných opatrení.
Dnes môžeme týchto 64 hexagramov poznať z I-ťingu alebo Knihy premien, jednej z najstarších čínskych kníh proroctiev.
Hoci tieto hexagramy nie sú slovami, sprostredkúvajú zákony a kauzálne vzťahy fungovania sveta, čím v čínskej kozmológii vznikla myšlienka „knihy bez slov“. Nejde však o fyzickú knihu, ale o koncept, podľa ktorého všetky veci vo vesmíre a na Zemi neustále komunikujú s ľudstvom. Nebesá formujú prírodné javy v prostredí ľudstva tak, aby odovzdávali rôzne posolstvá bez použitia jediného slova – podobne ako čínska mystika verí, že ľudská duša komunikuje s mozgom bez slov, načo mozog tieto neverbálne signály prekladá do jazyka a mimiky, ktoré sa prejavujú fyzicky.
Hoci sa väčšina čínskych veštieb od čias Fuxiho snažila rozlúštiť túto knihu bez slov, jej záver je jednoduchý: ľudia by mali žiť v súlade s univerzálnym zákonom. Vždy, keď ľudia niečo robia, mali by si overiť, či sú ich pohnútky v súlade so zákonom, ktorý je skutočným meradlom na meranie dobra a zla. Keď ľudia konajú dobro a riadia sa zákonom, zhromažďujú cnosť a vďaka tejto cnosti im potom v živote ide všetko hladko.
Toto presvedčenie sa v čínskej spiritualite nazýva aj pojmom seba-kultivácie, v ktorej ľudia môžu pozdvihnúť svoj stav bytia neustálym zdokonaľovaním vlastného charakteru, podľa zákona vesmíru – Pravdivosti, Súcitu a Znášanlivosti.
Časť IV: Prejavy komunikácie vesmíru
Okrem 64 hexagramov I-ťingu pri výklade komunikácie vesmíru bez slov pomáhajú aj iné diagramy. Napríklad Mapa Žltej rieky alebo He Tu, ako aj obrazové diagramy Luo Shu. Tieto diagramy sa spomínajú v legende o tom, ako Cangjie vytvoril čínske písmo a používali sa v čínskej geomantii, numerológii, filozofii, a dokonca aj v prírodných vedách.
Nie všetky prejavy vôle nebies sú však takéto tajomné. V súčasnom období, keď sa používanie týchto prorockých umení stalo zriedkavým, bolo zaznamenaných aj niekoľko prípadov nadprirodzene vyzerajúcich veštieb v čínskych znakoch.
Jedným z takýchto prípadov je napríklad „Kameň skrytých znakov“ nájdený v meste Zhangbu, v provincii Guizhou. Potom čo sa balvan pred približne 500 rokmi z prirodzených príčin rozpoltil, na vnútornej strane kameňa objavili rad šiestich čínskych znakov. Kameň bol objavený v roku 2002 a mnoho geológov v Číne prišlo študovať tento zvláštny výjav. Nakoniec vyhlásili, že znaky vznikli prirodzene a nie sú výsledkom ľudskej manipulácie.
Kameň je momentálne turistickou atrakciou v provincii Guizhou. Je na ňom umiestnená pamätná tabuľa so záverom vedcov. Za touto tabuľou sa nachádza šesť znakov s nápisom „Čínska komunistická strana zanikne“. (V Číne posledné slovo zámerne vynechávajú, ale je dostatočne jasné každému, kto kameň vidí osobne).
Vyskytol sa aj prípad, keď domáca hus v provincii Heilongjiang zniesla štyri vajcia, ktoré mali na škrupine napísané „Bohovia prišli“.
Mnohí moderní Číňania považujú tieto nadprirodzené javy za znamenie, že bohovia sa stále snažia s ľuďmi komunikovať bez slov, a že na ľudí stále dohliadajú vyššie sily, aby sa uistili, že zostanú na správnej ceste.
Časť V: O komunikácii bez slov v ľudskej spoločnosti
Všeobecne sa predpokladá, že kreslenie predchádzalo vzniku písaného jazyka, pričom najstaršie kresby sa datujú do obdobia 30 000 rokov pred n. l. Na druhej strane sa všeobecne uznáva, že písaný jazyk vznikol medzi 4 000 a 3 000 rokmi pred n. l.
V istom zmysle sú kresby ľudským prejavom jazyka bez slov, ktorý sa používa špeciálne na komunikáciu v rámci ľudskej spoločnosti. Keď sa kresby a maľby zdokonalia do úrovne umenia, môžu poskytnúť komplexné a presné zobrazenie predmetov a ľudí. Sú také zložité, že dokážu vyvolať hlbšie emócie a konotácie, ktoré sa skrývajú za predmetom alebo osobou a dokážu tieto významy odovzdať silným spôsobom.
Hoci ako autor tohto článku o maľovaní veľa neviem, vždy ma veľmi dojme, keď vidím dobrý obraz. Z detstva si na stenách pamätám obrazy štyroch ročných období – stále si spomeniem, že ma napĺňali pocitom radosti, kedykoľvek som sa na ne pozrel. Zasiahli ma hlbokým pocitom krásy a ešte aj teraz si na tie výjavy živo pamätám.
Jeden z tradičných čínskych maliarskych štýlov sa nazýva gongbi. Je to veľmi detailný štýl, ktorý zdôrazňuje čistotu línií. Hoci sa v ňom nepoužíva veľa farby, len niekoľkými ťahmi štetca sa z ničoho nič vytvoria hory, rieky, rastliny a stromy, ktoré dokážu divákov preniesť na idylické miesta. Zobrazené postavy sú realistické a vyzerajú, akoby dokázali z obrazu vystúpiť.
Takýto štýl použil Majster Li Chung-č’ pri ilustrovaní svojich básnických kníh Hong Yin; výrazy rôznych bohov a Budhov na ilustráciách vyžarujú pocit vznešenosti. Už len pohľad na ne stačí na to, aby v ľudských srdciach vzbudil láskavosť.
Umelci v starovekej Číne verili, že stav mysle pri tvorbe umenia sa prenáša aj do výsledného diela. Keď majú umelci čistý a nezakalený stav mysle a používajú tradičné umelecké štýly, táto čistota im dokáže pomôcť vyjadriť samotnú esenciu predmetu a skutočne ho oživiť. Konečným výsledkom je dielo, ktoré diváka fascinuje a hlboko dojme – ten istý mechanizmus možno uplatniť aj pri komponovaní hudby alebo jazyka.
Jazyk ako médium je obmedzenejší a špecifickejší oproti týmto bezslovným formám umenia. Môže však prenášať rovnaké konotácie a podstatu, ak sa používa premyslene. V konečnom dôsledku sú vlastne všetky tieto médiá len povrchovými výrazmi, ktoré sú prostriedkami pre hlbší význam.
Čínska kozmológia má dva pojmy „forma“ a „duch“, ktoré sú dvoma stranami tej istej mince. Forma sa vzťahuje na vonkajšie, hmatateľné vlastnosti objektu, zatiaľ čo duch odráža vnútorné duchovné a esenciálne stránky objektu. Predpokladá sa, že všetky veci majú obe vlastnosti – dokonca aj abstraktné pojmy, ktoré majú tiež konkrétnu a duchovnú stránku.
Hovorené slovo, písané znaky, umenie, hudba a všetky ostatné komunikačné prostriedky, sú formami, zatiaľ čo význam, ktorý sprostredkúvajú, sa považuje za ich ducha. Preto ako hovorí staré čínske príslovie: „Hora žiari jasom, keď jej kamene ukrývajú nefrit a rieka sa leskne trblietavejšie, keď jej koryto ukrýva perly.“ Toto príslovie nabáda tvorcov, aby zvážili podstatu významu, ktorý chcú vo svojej práci odovzdať, a aby tak vytvorili niečo skutočne pozoruhodné.
Takže napriek mnohým formám vyjadrovania, ktoré majú Číňania k dispozícii, je to stále práve toto posolstvo bez slov a abstraktná podstata, na ktorú sa v ich komunikácii kladie najväčší dôraz.
(na pokračovanie)
