(Minghui.org, Pokračovanie prvej časti)
VI. časť: Cangjie a vytvorenie čínskych znakov
Ak Fuxiho osem trigramov tvorí jazyk, ktorým sa bohovia rozprávajú s ľuďmi, potom Cangjieho vynález písanej čínštiny tvorí jazyk, ktorým sa ľudia rozprávajú s inými ľuďmi. Oba jazyky vychádzajú z podstaty vesmíru a každý z nich slúži svojmu osobitnému účelu.
Pomocou trigramov mohli ľudia chápať priebeh vývoja prírody, objasniť nebeské tajomstvá a predpovedať šťastie alebo nešťastie. V čínskych znakoch mohli ľudia vidieť podstatu všetkých vecí vo vesmíre a dešifrovať ich vnútorný význam – keď Cangjie vytváral nejaký znak, pri rozhodovaní o jeho podobe zohľadňoval hlavné črty toho, čo predstavuje.
Cangjie bol údajne oficiálnym historikom Žltého cisára a pochádzal z mesta Xinzheng v provincii Henan. Žltý cisár, panovník, ktorému Cangjie slúžil, je prvý z piatich cisárov, ktorí založili päťtisícročnú čínsku civilizáciu. Jeho vláda trvala 100 rokov, približne od roku 2 697 pred n. l. do roku 2 597 pred n. l.
Podľa legendy sa Cangjie narodil s božským vzhľadom a mal štyri oči. Všetky štyri oči používal na pozorovanie najrôznejších zvierat a predmetov a dostal za úlohu vytvoriť zo svojich pozorovaní jazyk, ktorý by nahradil systém evidencie pomocou viazania uzlov.
Hovorí sa však, že Cangjiemu chvíľu trvalo, kým prišiel na to, ako splniť úlohu Žltého cisára. Na začiatku to bolo dosť veľké trápenie a nevedel, kde začať.
Keď sa jedného dňa prechádzal po terase a usilovne premýšľal, ako vymyslieť nový jazyk, nad hlavou mu preletel fénix. V zobáku držal čosi, čo pustil Cangjiemu k nohám. Cangjie to zdvihol a videl, že je na tom odtlačok kopyta. Keďže tento odtlačok nepoznal, opýtal sa naň miestneho poľovníka. Poľovník Cangjiemu povedal, že je to odtlačok pixiu, mýtického zvieraťa podobného gryfovi.
Cangjieho tento zážitok veľmi inšpiroval a začal vytvárať znaky tak, že si zapisoval špeciálne vlastnosti všetkých vecí, ktoré si dokázal všimnúť. Pozoroval veci pozorne a premyslene s cieľom vystihnúť ich najvnútornejšiu podstatu. Onedlho zostavil dlhý zoznam znakov na písanie. Neskoršie generácie postavili na terase, kde Cangjie videl fénixa, pomník na pamiatku jeho prínosu pre čínsky jazyk.
Wang Anshi (1012 – 1086 n. l.), známy básnik, filozof, dvorný úradník a reformátor počas dynastie Song, sa v diele Výlet na horu Baochan vyjadril k druhu hlbokého metafyzického pozorovania, ktoré praktizoval Cangjie:
„Starí ľudia často získavali pochopenie vesmíru rozjímaním o horách a riekach, vegetácii, rybách a druhoch hmyzu, ako aj o vtákoch a zvieratách. Boli toho schopní, pretože dbali na šírku aj hĺbku svojich meditácií.“
Cangjie dokázal pomocou tohto typu pozorovania zachytiť základnú podstatu „tvaru“ predmetov. Začínal tým, že určil charakteristické vlastnosti predmetu prostredníctvom zhromažďovania svojich dojmov z každodenného života. Potom ich začal kresliť, čím vytvoril prvú skupinu čínskych znakov: piktogramy. Napríklad znak zhua (爪) pre „pazúr“ sa veľmi podobá na vtáčiu nohu alebo zvieraciu labku; znak niao (鳥) pre „vtáka“ a chi (齒) pre „zub“ boli tiež inšpirované vzhľadom predmetov, ktoré predstavujú.
Tieto piktogramy sa potom kombinujú do ideografických znakov, ktoré sú abstraktnejšími ilustráciami pojmov, ktoré sú o niečo komplikovanejšie. Napríklad znak fei (飛), ktorý znamená „let“ alebo „lietať“, sa skladá z piktogramu letiaceho vtáka na vrchole znaku sheng (升), ktorý znamená „stúpať“.
Znak xiu (休), čo znamená „odpočívať“, je tvorený dvoma zložkami: radikálom ren, ktorý je odvodený od znaku ren (人), čo znamená „človek“, a znakom mu (木), čo znamená „drevo“ alebo „strom“. V prípade ideografického znaku xiu ide o vykreslenie obrazu osoby, ktorá sa opiera o strom, aby si oddýchla, ale znak mu sa tiež používa ako radikál v množstve znakov, v ktorých reprezentuje drevo. Napríklad mnoho znakov pre nábytok obsahuje radikál mu.
Ďalším príkladom slovesa je znak cai (采), ktorý znamená „zbierať“. Je zložený z radikálu zhua (爪) na vrchu, ktorý označuje pazúr, a znaku mu (木) na spodku, ktorý znázorňuje ruku siahajúcu na strom, aby nazbierala ovocie.
Ideografické znaky sa môžu používať aj na vyjadrenie prídavných mien a prísloviek. Znak jian (尖), ktorý vyjadruje hrot, sa skladá zo znaku xiao (小) pre „malý“ na vrchole znaku da (大) pre „veľký“ dole. Ak znak bu (不), čo znamená „nie“, položíte na znak zheng (正), čo znamená „správny“, dostanete znak wai (歪), čo znamená „krivý“ (nepoctivý). Keď sa les, lin (林), podpáli, huo (火), dostaneme znak fen (焚), čo znamená „horiaci“.
Niektoré ideografické znaky predstavujú aj podstatné mená, napríklad znak xian (仙) pre „nesmrteľný“, ktorý má na ľavej strane radikál ren (人) pre „človeka“ a na pravej strane znak shan (山) pre „horu“. Vychádza to z čínskeho presvedčenia, že nesmrteľní a božstvá radi žijú v horách. Mnohé výnimočné miesta v čínskych legendách, ako napríklad hora Kunlun, sa nachádzajú na najvyšších vrcholoch.
Tretia trieda čínskych znakov, fono-sémantické zložené znaky, nadväzuje na základy vytvorené ideografmi a piktogramami. Tieto znaky sa skladajú z jedného znaku, ktorý sa podriaďuje celkovej výslovnosti znaku, spolu s radikálom, ktorý vyjadruje kontext jeho použitia. Napríklad znak lao (姥), ktorý znamená „babka“, umiestňuje radikál pre nü (女), čo znamená „žena“, vedľa znaku lao (老), ktorý znamená „starý“. „Starý“ lao (老) v rámci „babky“ lao (姥) napovedá čitateľom, ako by sa slovo malo vyslovovať.
Mnohé čínske historické texty uznávajú Cangjieho ako tvorcu čínskeho písma a mnohé dokonca podrobne opisujú jeho postup. Shuowen Jiezi, starobylý čínsky slovník, opisuje vývoj čínskeho jazyka takto:
„Cangjie najprv vymyslel znaky založené na piktogramoch, ktoré sa nazývali wen (文). Neskôr vymyslel piktofónne znaky, kde sa tvar a zvuk navzájom dopĺňali; tie sa nazývali zi (字). Piktogramy odrážali pôvodné vlastnosti vecí, zatiaľ čo piktofónne znaky mali schopnosť rozmnožovať sa a čoskoro ich počet narástol. Keď sa tieto znaky napísali na bambusové štiepky, nazývalo sa to kniha.“
Xunzi, ktorý sa spolu s Konfuciom a Menciom považujú za troch klasických konfuciánskych učencov, vo svojom diele písal aj o Cangjieovi. V knihe Jiebi, ktorá sa prekladá ako „Odstránenie závesov“, uviedol:
„Mnohí radi písali, ale formy vytvorené Cangjiem jednoducho nemajú obdobu – je to preto, že Cangjie dosiahol jednotu mysle [pri tvorbe znakov].“
Cangjie skutočne pristupoval k tvorbe znakov ako k procesu meditácie, pričom si po celý čas udržiaval pokoj mysle a čistotu zámeru. Jeho cieľom bolo zachytiť skutočnú povahu všetkých predmetov, miest a myšlienok okolo seba, či už to bolo prostredníctvom štúdia foriem, sledovania čŕt, prežívania rôznych emócií alebo experimentovania s pojmami. Tieto znaky, vytvorené na základe jeho dôkladného pozorovania, potom dolaďoval určenými výrazmi a metonymiou, aby túto skutočnú povahu predmetov oživil.
Keďže Cangjieho znaky zachytávajú pravú povahu všetkých vecí, sú spojené so základným zákonom vesmíru a zachovávajú si spojenie s božstvom.
Pri vytváraní svojich znakov sa Cangjie vydal najjednoduchšou a najpriamejšou cestou od významu k jazyku. Čínsky jazyk, ktorý vytvoril, je azda najlepší na svete na vyjadrenie vnútornej podstaty javov a artefaktov sveta a azda najlepšie dokáže vyjadriť nuansy ľudskej skúsenosti. V rámci bohatstva čínskej kultúry inšpirovanej bohmi je čínsky jazyk skutočne vzácny drahokam.
Nie sú to však len znaky Cangjieho, ktoré sa odovzdávali ďalej. Jeho prax pozorného pozorovania inšpirovala aj ďalšie oblasti čínskej kultúry vrátane lekárov čínskej medicíny. Legendárni lekári, ako napríklad Li Shizhen, Hua Tuo a Bian Que, premenili Cangjieho pozorovanie na mocný lekársky nástroj.
Li Shizhen (1518 – 1593 n. l.) je autorom knihy Bencao gangmu („Kniha liečivých bylín“), najobsiahlejšej lekárskej encyklopédie v histórii tradičnej čínskej medicíny. Dielo dokončil za 27 rokov, počas ktorých pozoroval rôzne rastliny, zvieratá a minerály a zhromažďoval svoje lekárske skúsenosti s každým z nich – podobne ako Cangjie so svojím okolím.
Hua Tuo a Bian Que údajne používali pozorovanie ako diagnostický nástroj. Vytvorili v tradičnej čínskej medicíne precedens pre diagnostický proces, ktorý sa začínal skúmaním pleti pacienta, nahmataním jeho pulzu, posúdením jeho vône a zhodnotením jeho správania predtým, ako lekár požiadal pacienta, aby opísal svoje príznaky. Vychádzalo sa z toho, že prostredníctvom tohto typu meditatívneho pozorovania vonkajšej podoby pacienta budú lekári schopní odhaliť vnútornú príčinu pacientovho ochorenia. Toto presvedčenie, že forma a duch – vonkajšie a vnútorné – sú hlboko prepojené, je rovnaký princíp, ktorý Cangjie používal na zachytenie skutočnej povahy pozorovaných objektov.
Podobne ako mnohé iné čínske legendy, aj príbehy o Cangjiem a týchto lekároch obsahovali aspekt sebakultivácie. Ich pozorovania podobné meditácii boli spôsobom zdokonaľovania ich charakteru a nakoniec im priniesli nadprirodzené schopnosti pozorovania.
Podľa legendy mali títo lekári aj Cangjie schopnosť vidieť cez svoje tretie oko alebo „nebeské oko“ a mohli vidieť veci mimo našej reality. Takto mohli Hua Tuo a Bian Que presne diagnostikovať pacientov aj bez toho, aby sa ich dotkli, a Cangjie dokázal prostredníctvom niekoľkých jednoduchých riadkov vystihnúť základnú podstatu sveta.
Časť VII: Čínske znaky v súčasnosti
Dnešné čínske znaky sú výsledkom nepretržitého vývoja a dozrievania počas dlhého obdobia. Hovorí sa, že najstarší známy príklad čínskych znakov pochádza z Cangjie Shu alebo z legendárneho fragmentu Cangjieho pôvodného písma.
V nadväznosti na Cangjie Shu vedci rozdelili vývoj čínskeho písma do piatich fáz: Písmo dynastie Shang, písmo na vešteckých kostiach, písmo na bronze, malé pečatné písmo dynastie Qin a nakoniec tradičné čínske znaky – tie, ktoré sa dodnes používajú na Taiwane a v Hongkongu.
Počas tohto vývoja sa znaky zmenili z okrúhlych a podlhovastých na štvorcové a hranaté. Všeobecne sa predpokladá, že znaky, ktoré vidíme dnes a ktoré dokonale zapadajú do štvorcov, sa vykryštalizovali za dynastie Han.
V dnešnom lexikóne je približne 5 000 bežne používaných čínskych znakov. Slovník Kangxi, ktorý sa všeobecne považuje za najautoritatívnejší čínsky slovník súčasnosti, obsahuje viac ako 47 000 znakov. Bol vydaný v roku 1716 za vlády cisára Kangxiho z dynastie Qing a je dôkazom dynamiky a dlhej životnosti čínskeho jazyka. Za tri storočia od vydania slovníka sa jazyk musel výrazne rozšíriť, aby pokryl celý rad nových technológií a ideológií. Napriek tomu sa v slovníku Kangxi stále nachádzajú tie isté znaky a významy, ktoré používajú moderní sinológovia. Napriek tomu, že sa slovník musel rozrásť, aby sa prispôsobil týmto novým pojmom, pokiaľ ide o počet používaných znakov, veľkosť čínskeho jazyka sa v skutočnosti zmenšila.
Tento zaujímavý jav je spôsobený tým, ako sa čínske znaky kombinujú. Každý čínsky znak predstavuje jeden pojem alebo predmet, ale skombinovaním dvoch alebo viacerých znakov je možné vytvoriť slová, ktoré predstavujú iné pojmy alebo predmety. Napríklad znak dian (電), ktorý znamená „elektrina“, a znak hua (話), ktorý znamená „reč“, možno skombinovať a vytvoriť slovo dianhua (電話), ktoré znamená „telefón“.
To teda znamená, že s pomocou iba 5 000 znakov môžeme priamo definovať 5 000 vecí a týchto 5 000 znakov môže vytvoriť viac ako 24 miliónov dvojznakových permutácií. Hoci nie každá permutácia je platným čínskym slovom, tento odhad dáva predstavu o prakticky neobmedzenej kapacite čínskeho jazyka, najmä keď vezmeme do úvahy trojznakové slová, štvorznakové slová atď. Vďaka tejto pozoruhodnej schopnosti zachytiť významy mnohí lingvisti považujú čínštinu za jeden z najpresnejších jazykov na svete – ak nie za najpresnejší.
Hoci hovorová čínština mala vždy rôzne dialekty, písaná čínština sa delí len na dve veľké kategórie: písanú ľudovú čínštinu a klasickú čínštinu. V súčasnosti ľudia používajú predovšetkým písanú ľudovú formu vo formálnom aj neformálnom prostredí, pričom klasická čínština sa považuje skôr za umeleckú formu.
V cisárskej Číne však bola klasická čínština štandardom pre oficiálne texty. Je stručnejšia ako písaná ľudová čínština a umožňuje rozsiahlejšiu škálu slovných hračiek a rétorických prostriedkov. Vďaka úspornému používaniu znakov sa do jazyka ľahko dostávajú rýmy, antitézy, analógie a symbolika, ktoré pridávajú vrstvy konotácií, vďaka ktorým má klasická čínština úžasnú expresívnu a hlbokú kvalitu.
Táto kondenzácia významov sa dosahuje vďaka logografickej povahe čínskeho jazyka, kde každý znak okrem toho, že dáva slovu jeho výslovnosť, predstavuje aj myšlienku, predmet alebo situáciu samu osebe. Vďaka schopnosti jazyka formovať myšlienky tento zvyk vyjadrovať veľa pomocou veľmi malého počtu slov vštepil čínskym ľuďom tendenciu komunikovať prostredníctvom podtextu a vycibril ich cit pre pochopenie nevyslovených významov.
Vzhľadom na to, že každý znak si treba zapamätať, ľudia si môžu myslieť, že čínština je ťažký jazyk. Hoci zapamätanie znakov môže byť pre študenta zvyknutého používať abecedu ťažké, počet znakov skutočne potrebných na každodennú komunikáciu je len približne 3 000 až 4 000. Pokiaľ človek prekoná túto počiatočnú výzvu, zvyšok si môže postupne osvojiť, keď bude čoraz viac používať čínštinu v každodennom živote.
Obrazová povaha čínskych znakov dala vzniknúť aj čínskej kaligrafii a typografii. Mnohí Číňania veria, že čínske písmo vypovedá o vnútornej podstate človeka – staré čínske príslovie dokonca hovorí, že „písmo vždy odráža pisateľa“. Pochváliť niekoho za jeho čínske písmo je teda nepriamym komplimentom jeho charakteru, takže mnohí Číňania majú vo zvyku hodnotiť kaligrafiu alebo rukopis z hľadiska vnútorného prejavu.
Z opačnej strany Číňania tiež veria, že cvičenie kaligrafie môže pomôcť zdokonaliť charakter človeka. Z tohto presvedčenia vznikajú rôzne štýly kaligrafie, každý s vlastnými estetickými normami, ktoré majú ľuďom pomôcť zdokonaliť ich rukopis.
Napríklad úradnícke písmo alebo lishu si veľmi potrpí na techniku nazývanú „hlava priadky morušovej a chvost lastovičky“, čo znamená, že ťahy by mali začínať silným tlakom a končiť ľahkým tlakom. Pri tejto technike sa plne využíva pružnosť čínskeho kaligrafického štetca na reguláciu tenkosti a hrúbky ťahov. Znaky písané týmto štýlom sú zvyčajne širšie a menej vysoké, s hrubšími horizontálnymi ťahmi a tenšími vertikálnymi ťahmi.
Vzorové písmo alebo kaishu je ďalší typ kaligrafického písma. Kým úradnícke písmo bolo najpopulárnejšie za dynastie Han (202 pred n. l. – 220 n. l.), vzorové písmo sa stalo populárnym po zániku dynastie Han a odvtedy je štandardom. V súčasnosti je tretím najpopulárnejším štýlom čínskej typografie po štýle Ming a gotickom štýle, ktoré sa používajú výlučne na počítačom generovaný text.
V porovnaní s úradníckym písmom majú znaky vzorového písma hranatejší tvar a menej sa líšia v hrúbke ťahov. Namiesto toho, aby boli symetrické pozdĺž vertikálnej osi ako úradnícke znaky, znaky vzorového písma zdôrazňujú relatívne pomery jednotlivých ťahov vo vzťahu k ostatným ťahom, aby sa dosiahla rovnováha.
Časť VIII: Ako zjednodušenie znakov pripravilo čínsky jazyk o jeho dušu
Už od nástupu Čínskej komunistickej strany (ČKS) k moci v roku 1949 sa strana snažila zdecimovať akýkoľvek aspekt čínskej spoločnosti, ktorý by mohol konkurovať jej vlastnej marxistickej ideológii. To sa, samozrejme, týkalo aj tradičných hodnôt čínskeho ľudu spolu s duchovnosťou, ktorá prenikala takmer všetkými aspektmi čínskej spoločnosti.
A čínsky jazyk z roku 1949 obsahoval príliš veľa týchto tradičných kultúrnych hodnôt. Prirodzene sa stal jedným z prvých cieľov ČKS.
Po vzore Josefa Stalina v Sovietskom zväze Mao Ce-tung v roku 1952 zriadil „Výbor pre výskum jazykovej reformy Číny“. V decembri 1954 už výbor nebol len „výskumným“ výborom pre jazykovú reformu; v rámci príprav na výkon svojich povinností bol nazvaný „Výborom pre jazykovú reformu Číny“. O mesiac neskôr, v januári 1955, výbor zverejnil návrh „schémy zjednodušenia čínskych znakov“. Vo februári toho istého roku Štátna rada zriadila „Výbor pre uplatňovanie schémy zjednodušenia čínskych znakov“ a začala popularizovať svoju novovytvorenú „zjednodušenú“ verziu čínštiny v celej pevninskej Číne.
Tieto zjednodušené čínske znaky stratili svoj pôvodný význam – a dodnes ich mnohí Číňania na celom svete kritizujú. Niektorí dokonca na sociálnych sieťach vymýšľajú jazykové zvraty a rýmy, čím ilustrovali problém týchto zjednodušených znakov. Uveďme niekoľko príkladov.
„Vyrábať bez zrodenia: neuvidíte žiaden výsledok!“
„Láska bez srdca sa nelíši od nenávisti.“
„Ako si vážiť toho, koho nevidíme?“
„Ponor sa do studne a zistíš, že sme zablúdili.“
Prvý riadok sa týka znaku chan (產), čo znamená „vyrábať“. V pôvodnej forme obsahuje znak sheng (生), čo znamená „rodiť“, umiestnený pod znakom označujúcom osobu, čo evokuje obraz rodiacej osoby. Zjednodušená verzia slova chan (产) odstránila znak sheng, ponechávajúc obraz osoby, ktorá nič nevytvára.
Druhý riadok sa týka znaku ai (愛), ktorý znamená „láska“. V strede znaku sa nachádza znak xin (心), ktorý znamená „srdce“. Zjednodušený znak ai (爱) vynechal znak xin, čo naznačuje prázdny vzťah bez obsahu – ako má niekto milovať bez srdca?
Tretí riadok hovorí o znaku qin (親), čo znamená „milovaní“. Pravá strana tohto znaku obsahuje znak jian (見), ktorý znamená „vidieť“, čo znamená, že za milovaných považujeme ľudí, ktorých často vidíme. Keď sa znak qin zjednodušil (亲), celá pravá strana pôvodného znaku bola odstránená, čo viedlo k zvláštnej predstave, že by ste svojich blízkych nemali vidieť vôbec.
Záverečný riadok sa týka jedného z najvýraznejších príkladov toho, ako zjednodušenie znakov skreslilo významy čínštiny. Znak jin (進) znamená „vstúpiť“ alebo „ísť vpred“ a pôvodne mal radikál pre prepravu vedľa zložky založenej na znaku jia (佳), ktorý znamená „dobrý“. To naznačovalo, že keď sa pohybujeme vpred, napredujeme k lepšiemu stavu.
Zjednodušená verzia jin (进) však nahrádza znak jia znakom jing (井), čo znamená „studňa“. Pochopiteľne, predstava napredovania ako kráčania do slepej uličky nie je u mnohých Číňanov obľúbená. Mnohí si tiež tento znak vysvetľujú ako istú iróniu: ČKS v jej snahe o „pokrok“ v Číne v skutočnosti postupuje smerom k vlastnému zániku tým, že sa vzďaľuje od tradícií a kultúry, ktoré udržiavali Čínu v celku.
Keď sa totiž pozrieme späť na celý proces vytvárania čínskeho jazyka, vidíme, že je hlboko prepletený s mýtom, ktorý stojí za čínskym konceptom komunikácie – až tak, že v niektorých veciach hranica medzi históriou a legendou takmer neexistuje. A takmer vo všetkých aspektoch čínskeho jazyka a komunikácie je prítomný jemný, ale silný podtón čínskej duchovnej kultúry, ktorý je založený na viere, že prispôsobenie vlastného charakteru zákonitostiam vesmíru je cestou k božstvu. Táto kultúra pomáha Číňanom už tisíce rokov udržiavať harmonické vzájomné vzťahy a riešiť spoločenské konflikty.
ČKS so svojím štátom presadzovaným ateizmom však kategoricky popiera existenciu božstva – nehovoriac o akomkoľvek druhu univerzálneho zákona. Jej viera v sociálny darvinizmus spôsobila, že vedie čínsky ľud v pretekoch smerom na morálne dno. Snaží sa, aby sa prírodné prostredie podriadilo jej vôli, a bezohľadne obetuje čínske lesy a vody na oltár hospodárskeho rozvoja. Napáda a zabíja všetkých, ktorí sa jej nepáčia, dokonca aj vo vlastných radoch, a vládne národu spôsobom pripomínajúcim skôr mafiu než politickú stranu.
Keď sa v Číne objavila duchovná prax Falun Gong a znovu spojila Číňanov s ich božskými koreňmi, ČKS ju považovala za hrozbu, ktorú treba potlačiť. ČKS pritom znesvätila hodnoty Pravdivosti, Súcitu a Znášanlivosti, ktoré táto prax zastávala, a ktoré sú v súlade s univerzálnym zákonom, a dotlačila čínsky ľud k tomu, aby sa zapojil do prenasledovania praktizujúcich Falun Gongu a tým sa postavil proti týmto hodnotám.
Praktizujúci Falun Gongu sú nielen urážaní a odvrhovaní, ale aj neprávom zatýkaní a mučení, pričom mnohí sa dokonca stali obeťami násilného odoberania orgánov. Tieto štátom schvaľované zločiny proti ľudskosti vydláždili cestu nečestnosti, nenávisti a bojovnosti, ktoré sa v čínskej spoločnosti ešte viac rozšírili, a uvrhli čínsky ľud do morálnej priepasti.
Podobne ako zničenie tradičného čínskeho znaku jin zmenilo svetlú budúcnosť na nevyhnutnú záhubu, aj zničenie tradičných hodnôt Číny zo strany ČKS zmenilo kedysi veľkolepý národ na žumpu zločinu a biedy. Bežní ľudia aj elity národa trpia pod následkami tejto nemorálnosti: bežní ľudia sú sužovaní politikou neľudského režimu a elity neustálymi bojmi o moc a zradami v rámci ČKS.
V dnešnej Číne je legenda o stvorení braná menej vážne ako rozprávka. Ale možno práve v takomto čase by Číňania mohli ťažiť z múdrosti predkov – z toho najlepšieho, čo sa im ich predkovia snažili odovzdať, z poznatkov, o ktorých dúfali, že pomôžu ich potomkom ostať v bezpečí.
A pre nás ostatných je možno čínsky príbeh tiež náznakom, aby sme sa pozreli späť na jazyk, tradície a hodnoty, ktoré nám zanechali naši predkovia. Možno sa k nám vesmír vždy snažil prehovoriť, tak ako verili starí Číňania, a je len otázkou, či sa rozhodneme počúvať.
