(Minghui.org) Mnohí ľudia zrejme poznajú príbeh Jóba zo Starého zákona. Jeho príbeh je opísaný v Knihe Jóbovej, jednej z prvých poučných kníh Starého zákona, ktorá je nielen súčasťou kresťanskej Biblie, ale odvolávajú sa na ňu aj rôzne iné náboženstvá.
Jób bol dobročinný a ľudia si ho vážili. Bol to spravodlivý človek a Boh ho požehnal bohatstvom a deťmi. Jedného dňa sa Boh spýtal Satana na jeho názor na Jóbovu zbožnosť. Satan povedal, že Jób je zbožný len preto, lebo sa teší materiálnemu požehnaniu; ak by mu Boh vzal všetko, čo má, určite by sa od Boha odvrátil.
Boh dal Satanovi povolenie, aby Jóba pripravil o majetok a zabil jeho deti a sluhov. Napriek tomu Jób Boha chválil: „Nahý som vyšiel z lona svojej matky a nahý sa tam vrátim; Pán dal a Pán vzal; nech je požehnané meno Pánovo.“
Boh potom dovolil Satanovi, aby Jóbovo telo pokryl zohavujúcimi a bolestivými vredmi. Keď Jób sedel v popole svojho bývalého majetku, jeho žena ho vyzvala, aby „preklínal Boha a zomrel“. Jób odpovedal: „Máme od Boha prijať dobro a nemáme prijať zlo?“
Jóbove skúšky
Satan potom použil troch Jóbových priateľov – Elifaza, Bildada a Zofara – aby mu poskytli súcit a útechu, ale aj aby ho podrobili skúške. Keď ho uvideli, sotva ho dokázali spoznať. Začali hlasno plakať, roztrhli si rúcha a posypali si hlavy prachom, aby vyjadrili svoj žiaľ. Sedeli s ním sedem dní a sedem nocí. Spočiatku mu nikto nepovedal ani slovo, lebo videli, aké veľké je jeho utrpenie.
Jób napokon otvoril ústa a rozplakal sa. Pýtal sa Boha, ako môže ďalej žiť. Elifaz mu vyčítal, že nemá dostatočnú vieru v Boha, a vysvetlil mu, že tí, čo sú čestní, nebudú nikdy zničení. Povedal Jóbovi, čo videl v noci a že hlas mu povedal, že Boh nedôveruje svojim sluhom, najmä tým, ktorých základom je prach. Povedal, že Jób trpí, pretože Boh ho chcel potrestať.
Jób odpovedal, že každý tvor v nesmiernom utrpení by stonal ako on a že len smrť ho môže zbaviť bolesti. Napomenul svojich priateľov, že mu sťažujú situáciu.
Bildad naznačil, že možno Jóbove deti urazili Boha a že Jób možno nie je taký poctivý, ako sa zdá, inak by sa oňho Boh určite postaral.
Jób odpovedal, že verí, že Boh je spravodlivý a že sa nemusí zodpovedať ľuďom, lebo „koná divy, ktoré sa nedajú pochopiť, zázraky, ktoré sa nedajú spočítať“. Jób povedal, že môže Boha len prosiť o milosrdenstvo. Okrem toho, načo je dobré snažiť sa robiť dobré skutky? Na zemi neexistuje spravodlivý súd. Pýtal sa: „Prečo musím prejsť všetkým tým utrpením?“ Prosil Boha, aby „pamätal, že si ma formoval ako hlinu“.
Z Jóbových rozhovorov s Elifazom a Bildadom vidíme, že keď u človeka ako Jób, ktorý je verný Bohu, dosiahne jeho fyzické utrpenie určitý stupeň, dúfa, že jeho okolie pochopí, čím prechádza, a dúfa, že Boh pochopí jeho myšlienky a pocity a bude po jeho boku.
Potom sa do debaty zapojil Zophar, ktorý povedal: „My nie sme deti. Kto uverí tvojim slovám? Trváš na tom, že si nevinný, ale ak Boh prehovorí, určite odhalí tvoje hriechy." Zophar sa Jóba opýtal: „Dokážeš pochopiť Božie tajomstvá?“ Povedal Jóbovi, že ak „nedovolí, aby v jeho stane prebývalo zlo“, Boh ho opäť požehná.
Jób vedel, že bol v minulosti spravodlivý a zároveň vedel, akou bolesťou a utrpením prechádza. Preto svojim priateľom sarkasticky povedal: „Nepochybne ste jediní ľudia, na ktorých záleží, a múdrosť zomrie s vami!“ Myslel si, že keby jeho priatelia videli všetko, čo Boh stvoril, poučili by sa. Jób pevne veril, že je spravodlivý, a prosil Boha, aby ho vypočul. „Smrteľníci, zrodení zo ženy, majú málo dní a sú plní trápenia.“ „Keby si ma len ukryl do hrobu a skryl, kým neprejde tvoj hnev! Ak niekto zomrie, bude opäť žiť?“
Elifaz sa potom vysmieval Jóbovi pre jeho nedostatok múdrosti a snažil sa podkopať jeho úctu k Bohu. Podľa Elifaza Boh nevkladal dôveru do smrteľníkov a svätých. Kritizoval Jóba, že si o sebe myslí príliš veľa, a tvrdil, že jeho pomáhanie ľuďom sú len úplatky.
Jób si myslel, že jeho priatelia sú nechápaví a že „utešujú ľudí prázdnymi slovami“. Dúfal, že ho Boh ospravedlní, pretože veril, že Boh dobre vie o jeho utrpení.
Hádka sa vyostrila a Zofar obvinil Jóba, že je hriešnik, ktorý bude potrestaný.
Jób namietal: „Prečo bezbožní žijú ďalej, starnú a ich moc stúpa? Strávia svoje roky v blahobyte a v pokoji odchádzajú do hrobu. Dobrí trpia až do smrti.“
V tejto fáze vidíme, že Jób nie je zlý človek, ale keď čelil nepodloženým obvineniam, zdôrazňoval, že má pravdu, a odmietal vidieť, kde urobil chybu.
Elifaz začal očierňovať Jóbove dobré skutky. Obvinil Jóba, že je zlý, odmieta dávať jedlo hladným a zle zaobchádza so sirotami a vdovami. Elifaz tvrdil, že Jóbova situácia bola spôsobená tým, že nebol taký skromný, ako sa zdalo.
Tí, ktorí poznali Jóba, vedeli, že Elifazove obvinenia boli v rozpore so skutočnosťou. Jób sa preto začal brániť faktami. Sebavedome povedal, že je ochotný predložiť svoj prípad Bohu, pretože On určite vie, že má pravdu. Bildad namietal, že pred Bohom nikto nie je čistý.
Vieme, že Jób trpel kvôli súženiu, ktoré naňho uvalil Satan. Jób to však nevedel – vedel len to, že Bildad ho falošne obviňuje, a preto sa nedokázal upokojiť a premýšľať.
Jób však opisoval Božiu múdrosť a z toho môžeme vidieť jeho úctu k Bohu. Povedal, že Božia múdrosť je znázornená vo veciach, ktoré môžeme vidieť, ako napríklad vesmír, zem, oblaky, oceán a vietor, ale to všetko odráža len malú časť Jeho veľkosti. Ľudia vedia, kde sa na tomto svete nachádzajú rôzne poklady, ale „kde možno nájsť múdrosť?“. Iba Boh vie, kde prebýva.
Jób zdôraznil: „Bázeň pred Pánom – to je múdrosť a vyhýbať sa zlému je porozumenie.“
Jób pevne veril vo svoju nevinnosť a povedal: „Až do smrti nezapriem svoju bezúhonnosť!“
Jób pokračoval v rozprávaní o svojich minulých skutkoch a o tom, ako túžil znovu získať dôverný vzťah, ktorý kedysi mal s Bohom. Kedysi zachraňoval tých, ktorí sa ocitli v ťažkostiach. Pre slepých bol ako ich oči. Všetci sa na neho pozerali a potichu čakali na jeho radu, ale teraz stratil všetku svoju slávu a dokonca aj mladí sa mu vysmievali. Teraz, keď bol v takom bolestnom a žalostnom stave, mu pľuli do tváre a bezhlavo naňho útočili.
Jób hovoril, že je tým, kto sa obetoval pre Boha, a prosil o súd. Tých, čo ho obviňovali z krivdy, tiež žiadal, aby v jeho skutkoch našli hriechy.
Jóbove slová umlčali jeho troch priateľov.
Ozval sa Elihu a vysvetlil, že ticho počúval debatu a čakal, pretože ostatní boli starší ako on: „Vek by mal hovoriť, pokročilý vek by mal učiť múdrosti.“ Povedal, že sa hnevá na Jóba za to, že potvrdzuje skôr seba ako Boha. Zároveň sa ešte viac hneval na troch Jóbových priateľov, pretože boli nevedomí a vyslovovali tvrdenia o Bohu.
Jeho slová boli úprimné. Najprv priznal, že Boh je jeho Stvoriteľ, a potom poukázal na to, že Jób sa vo vzťahu k Bohu neumiestňuje správne. Boh nemusí odpovedať Jóbovi, a predsa sa s Ním Jób pokúšal hádať.
Elihu vyzval tých s múdrosťou, aby ho vypočuli. Poukázal na Jóbov omyl, keď predtým povedal, že tí, ktorí sa držia svojej integrity, konajú márne. Elihu povedal: „Sme ďaleko od Boha, keď konáme zlomyseľne, a ďaleko od Všemohúceho, keď sa dopúšťame neprávosti. On odplatí človeku podľa jeho skutkov, každému podľa jeho skutkov. Boh koná nestranne, ale Jób preceňuje svoju vlastnú spravodlivosť.“ Jób podľa neho hovoril unáhlene, bez toho, aby si to uvedomoval, pretože mu „chýba poznanie“, ale Boh vidí, že Jób prechádza cez „dlhodobé trápenie“.
Elihu vyratúva pozoruhodné Božie skutky a jeho schopnosť ovládať prírodu. Pripomenul Jóbovi, aby venoval pozornosť Božím zázrakom a myslel na ne a pamätal si, že veľkolepá Božia sláva a úžasný majestát presahujú ľudské chápanie. Boh miluje každého, kto si ho ctí, ale nebude sa starať o tých, ktorí si len myslia, že majú múdrosť a nie sú pokorní, povedal.
V tejto chvíli Jób prosil Boha, aby mu odpovedal. Keďže ľudia nie sú spôsobilí vidieť skutočný Boží obraz, Boh sa zjavil v podobe búrky a odpovedal Jóbovi.
Boh položil Jóbovi niekoľko otázok, vďaka ktorým si uvedomil, akí sú ľudia malí: „Kde si bol, keď som položil základy zeme? Povedz mi, ak tomu rozumieš. Kto vymeral jej rozmery? Určite to vieš! Kto cez ňu natiahol základovú čiaru? Na čom boli položené jej základy alebo kto položil jej základný kameň – kým ranné hviezdy spolu spievali a všetci anjeli kričali od radosti?“
Boh povedal, že toto všetko sa stalo celé veky pred Jóbovým narodením!
Pán potom položil mnoho otázok, jednu za druhou. Spomenul oceán, oblaky, ráno, brány smrti, jas a tmu. „Pretože si sa už narodil a dlho si žil, poznal by si toto všetko? A čo búrky, hviezdy na oblohe, rôzne tvory a tak ďalej?“
Jób pokorne priznal: „Som nehodný, ako by som vám mohol odpovedať? Rukou som si zakryl ústa.“ Priznal svoje chyby a nevedomé slová. „Moje uši o vás počuli už predtým, ale teraz vás videli moje oči. Preto opovrhujem sám sebou a kajám sa v prachu a popole.“
Pán potom napomenul Elifaza a jeho dvoch priateľov, že o ňom nehovorili pravdu. Požiadal ich, aby priniesli obety a poprosili Jóba, aby sa za nich modlil. Pán obnovil Jóbovo šťastie a dal mu dvakrát toľko, čo mal predtým. Pán požehnal Jóbov následný život ešte viac, ako predtým – dal mu viac dobytka a detí. Jób žil ďalších 140 rokov a videl svoje deti a ich deti do štvrtého pokolenia.
Keď sa Jób chystal zomrieť, Boh ho poľutoval a poslal posla: „Vysloboď ho od zostúpenia do jamy: Našiel som výkupné. Jeho telo bude čerstvejšie ako telo dieťaťa, vráti sa do dní svojej mladosti.“
Z Jóbovho príbehu vidíme, že Boh má súcit s ľuďmi, ale tento súcit sa neobmedzuje len na ľudské city a predstavy. Keď si ľudia ctia Boha, neznamená to, že sú dokonalí. Pokiaľ je človek človekom, bude páchať chyby a hriechy a karmu ľudí možno odstrániť len prostredníctvom utrpenia. Prostredníctvom Jóbovho príbehu vidíme, že existujú aj iné dôvody, prečo ľudia trpia... V jeho prípade dal Boh povolenie, aby dobrí ľudia trpeli. Pokiaľ si dokážeme udržať úctu k Bohu, bez ohľadu na to, čo sa stane, nakoniec dostaneme požehnanie.
Tí, ktorí neveria v bohov, budú aj tak zodpovední za svoje zlé skutky. Zákony vesmíru nezmiznú len preto, že niektorí ľudia v ne neveria.
A: https://en.minghui.org/html/articles/2025/3/6/225749.html
