(Minghui.org) Pred dvadsiatimi šiestimi rokmi sa 25. apríla 1999 ráno pri Odvolacom úrade Štátnej rady v Pekingu konalo zhromaždenie. Ľudia stáli pokojne pozdĺž cesty a dávali pozor, aby neprekážali chodcom ani vozidlám.
Boli to praktizujúci Falun Gongu, duchovnej praxe, ktorá pozostáva z piatich cvičení a hlavných princípov Pravdivosť-Súcit-Znášanlivosť. Niekoľko dní predtým boli v neďalekom meste Tianjin zatknuté desiatky praktizujúcich. Keď sa ďalší praktizujúci snažili o ich prepustenie, policajti im povedali, aby išli do Pekingu, keďže príkaz na zatknutie prišiel od ústrednej vlády. Praktizujúci sa teda obrátili na Odvolací úrad Štátnej rady. Hoci sa navzájom nepoznali, všetci išli s rovnakým želaním.
Priateľ jednej praktizujúcej pracoval na policajnom oddelení. Večer predtým jej zavolal a povedal jej, prečo by tam nemala ísť. „Nadriadení nám povedali, aby sme zatkli každého, kto tam pôjde,“ povedal. Praktizujúca mu poďakovala, ale na druhý deň ráno tam aj tak išla.
Praktizujúci, ktorí sa zúčastnili na tichom apeli, boli z rôznych vekových kategórií a zo všetkých spoločenských vrstiev. Niektorí z nich mali okolo 60 alebo 70 rokov a prešli mnohými politickými kampaňami Čínskej komunistickej strany (ČKS), ako napríklad hnutím za pozemkovú reformu, protipravicovou kampaňou a kultúrnou revolúciou. Veľmi dobre vedeli, aký nemilosrdný režim dokáže byť.
Niektorí praktizujúci mali 20 alebo 30 rokov. V živej pamäti mali masaker na námestí Tchien-an-men: Keď vysokoškolskí študenti pokojne protestovali za reformy, čakali ich tanky, pušky a smrť.
Niektorí praktizujúci, ktorí pracovali vo vládnych úradoch, vedeli ako ČKS zneužívala čínsky štátny aparát na potláčanie ľudí, a niektorí sa dokonca podieľali na realizácii týchto kampaní.
Títo praktizujúci však aj tak išli apelovať. Po tom, ako začali praktizovať Falun Gong, na vlastnej koži zažili zlepšenie zdravia a duchovný pokrok. Mnohé rozvrátené rodiny boli uzdravené a nešťastie sa zmenilo na obnovenú nádej. O niektorých z ich úžasných príbehov informovali najväčšie čínske noviny ako Ekonomika Číny, Denník čínskej mládeže a Večerník Yangcheng.
Žiaľ, ČKS – ktorá si udržiava svoju moc podporovaním triedneho boja, nenávisti a lží – nedokázala tolerovať tradičné hodnoty, ako je Pravdivosť-Súcit-Znášanlivosť. Výbor pre politické a právne záležitosti (PLAC) začal v roku 1996 „vyšetrovať“ Falun Gong a snažil sa nájsť dôkazy, ktoré by použili na falošné obvinenie tejto praxe. Keď boli neskôr v roku 1999 v Tianjine zatknuté desiatky praktizujúcich, mnohí Číňania už vedeli, že ČKS môže praktizovanie Falun Gongu kedykoľvek zakázať.
Praktizujúci Falun Gongu nemajú žiadne politické ciele a nie sú pripútaní k materiálnym záujmom. Chcú sa len zdokonaliť a stať sa lepšími občanmi, a tým prospieť celej spoločnosti. Mysleli si, že takáto ušľachtilá prax by sa mala podporovať namiesto toho, aby bola potláčaná. Mnohí praktizujúci dospeli k záveru, že ten, kto vydal príkaz na zatknutie praktizujúcich, musel Falun Gong zle pochopiť.
Preto sa praktizujúci obrátili na Odvolací úrad Štátnej rady, aby vyjadrili svoj názor. Niektoré z nich boli tehotné ženy a išli aj celé rodiny. Chceli úradníkom vysvetliť, že „Falun Gong je dobrý“ a že „táto prax nám priniesla dobré zdravie a učí nás byť lepšími ľuďmi“.
Niektorí praktizujúci, ktorí sa zhromaždili v Pekingu, pozbierali z ulice ovocné šupky, odpadky a dokonca aj cigaretové ohorky, ktoré policajti odhadzovali, a odhodili ich do odpadkových košov. Od robotníkov po poľnohospodárov, od vedcov po profesorov, hoci sa ich povolania a spoločenské postavenie líšili, mali rovnakú identitu – praktizujúcich Falun Gongu.
Jeden policajt v službe ukázal na čistú zem a povedal ostatným: „Pozrite sa na to. Viete, čo je to cnosť? Toto je cnosť!“
Mnohí ľudia hovorili, že v tejto udalosti videli nádej pre Čínu. „Žijeme v Pekingu celý život a videli sme už všelijaké petície – plakali, kričali, bili sa a tlačili sa do úradu – ale nikdy sme nevideli takú pokojnú skupinu,“ povedal jeden z miestnych obyvateľov. „Nežil som nadarmo.“
Po prevzatí moci v roku 1949 ČKS zlikvidovala tradičné hodnoty a potlačila nezávislé myšlienky. Režim viedol ľudí k honbe za materiálnym ziskom za každú cenu. Pre tých, ktorí sa nechali unášať desaťročiami morálnej degenerácie, bolo ťažké predstaviť si, že toľko ľudí ide v rovnakom čase na rovnaké miesto za rovnakú ušľachtilú vec – byť lepšími občanmi bez obáv o vlastnú bezpečnosť. Miestni obyvatelia a policajti boli svedkami láskavosti a úprimnosti, akú bolo možné v Číne vidieť len zriedka. Preto pokojná výzva z 25. apríla 1999 slúži ako pamätník morálky.
