(Minghui.org) Od chvíle, keď praktizujúci Falun Gongu (známeho aj ako Falun Dafa) 25. apríla 1999 v Pekingu historicky pokojne žiadali o spravodlivosť uplynulo už 27 rokov. Bol som vtedy v policajnej uniforme a zúčastnil som sa tohto pokojného protestu spolu s ďalšími desaťtisíc praktizujúcimi. Môžem z prvej ruky dosvedčiť, že situácia pri Zhongnanhai, ústrednom vládnom komplexe, vôbec nebola taká, ako ju vykresľovala propaganda ČKS (Čínskej komunistickej strany), aby očiernila Falun Gong.
Falun Dafa som začal praktizovať v roku 1994, keď som pracoval v miestnom súdnom systéme. Po tom, čo som sa naučil Dafa, som svoju prácu vykonával svedomito a mnoho rokov po sebe som sa umiestnil na prvom mieste pracovného výkonu v regionálnom systéme. Majster od nás vyžaduje, aby sme sa čo najviac učili, preto som sa zapísal na dve univerzity a navštevoval som ich.
Dodržiaval som štandard Dafa Pravdivosť-Súcit-Znášanlivosť a od nikoho som neprijímal úplatky. Pomáhal som ľuďom vždy, keď som mohol. Takisto som propagoval Dafa, kedykoľvek som mal na to príležitosť. Viac ako tucet mojich kolegov čítalo knihy Dafa. Dokonca som o Dafa povedal aj náčelníkovi polície. Po práci som často rozprával zamestnancom iných vládnych pobočiek o Dafa.
Ráno 24. apríla 1999 mi jeden praktizujúci povedal, že časopis so sídlom v Tianjine uverejnil článok, ktorý ohováral Falun Gong. Keď praktizujúci v Tianjine išli do vydavateľstva vysvetliť situáciu, Úrad verejnej bezpečnosti v Tianjine vyslal stovky policajtov, z ktorých niektorí boli ozbrojení, aby zbili a zatkli 45 učeníkov Dafa.
Táto správa ma neprekvapila, pretože v posledných rokoch sa stalo niekoľko podobných incidentov a my sami sme sa stretávali s neustálym narúšaním a zasahovaním do našej praxe.
V roku 1996 vláda zakázala vydávať knihy Dafa. Potom denník Guangming uverejnil článok očierňujúci Dafa. Neskôr som sa dopočul, že nás tajne sleduje polícia. Potom Pekinský rozhlas a televízia (BRTV) odvysielali program očierňujúci Dafa. Tentoraz Peking zvýšil svoje represívne konanie a otvorene zatýkal praktizujúcich v Tianjine.
Diskutovali sme o tom medzi sebou a dospeli sme k záveru, že niektorí ľudia so zlými úmyslami tajne vyvolávajú problémy, aby poškodili kultiváciu. Ako by inak mohla vláda zakázať takú dobrú prax, ktorá umožňovala ľuďom získať späť zdravie, zlepšovala ich morálnu úroveň a vnášala harmóniu do rodín – čo všetko pomáhalo udržiavať sociálnu stabilitu a šetriť peniaze na zdravotné výdavky.
Rozhodli sme sa podeliť o naše pochopenie Falun Dafa s najvyššími vládnymi predstaviteľmi. Verili sme, že keď sa dozvedia pravdu, vedúci predstavitelia krajiny nás podporia a rozhodli sme sa ísť do Pekingu.
V ten večer sme nastúpili na vlak do Pekingu. Chcel som preukázať, že pochádzame zo všetkých spoločenských vrstiev, takže som si obliekol svoju úplne novú policajnú uniformu. Vlak bol v tú noc preplnený, ale zároveň veľmi tichý. Pomyslel som si, že v tom vlaku je zrejme mnoho učeníkov Dafa z celej krajiny.
Na druhý deň ráno sme vystúpili na pekinskej železničnej stanici a nastúpili sme do autobusu do Zhongnanhai, komplexu ústrednej vlády. Takmer všetci v našom autobuse vystúpili na rovnakej zastávke ako my. Boli to tiež praktizujúci z celej krajiny, ktorí prišli apelovať. Cestou na Zhongnanhai tam bolo síce veľa ľudí, ale ticho.
Keď sme prišli, všimli sme si, že všetci stoja na chodníku oproti červenému múru Zhongnanhai. Každý nechal na chodníku asi tri metre miesta, aby ľudia mohli okolo nás prechádzať. Kým sme si hľadali miesto na státie, všimol som si niekoľko praktizujúcich, ktorí mali na sebe tiež policajné alebo vojenské uniformy. Kývli sme si na pozdrav.
Po chvíli sme si našli miesto na státie. Už svitalo a okolo prechádzalo niekoľko miestnych obyvateľov. Počul som, ako jeden človek povedal: „Títo ľudia robia apel za Falun Gong.“ Keď uvidel, že niektorí praktizujúci majú na sebe pracovné uniformy, iný človek sa spýtal: „Prečo sú tu policajti, vojaci a sudcovia?“ Od niekoho potom dostal odpoveď: „Toľko ľudí praktizuje Falun Gong, takže samozrejme majú všetky druhy zamestnaní.“
Praktizujúci z celej krajiny naďalej prichádzali. Na pozadí modrej oblohy, bielych oblakov, zelených stromov a červených stien v rannom slnku sa z tisícov ticho stojacich učeníkov Dafa stala veľkolepá scéna.
Približne o desiatej hodine dopoludnia sa v dave zrazu ozval z diaľky potlesk. Prišiel sa na nás pozrieť Zhu Rongji, vtedajší premiér Štátnej rady. O niekoľko minút neskôr k nám nedočkavo prišli dve praktizujúce ženy a spýtali sa, či niekto ovláda zákony, pretože premiér požiadal niekoľkých zástupcov, aby sa porozprávali s vedúcimi Štátneho úradu pre listy a návštevy. Keďže som mal na sebe policajnú uniformu, dúfali, že pôjdem.
Zaváhal som. Bol som len policajt a možnosť stretnúť sa s vedúcimi predstaviteľmi štátu v Zhongnanhai bola pre mňa skutočne veľkou psychologickou výzvou. Keď mi bola zverená takáto veľká zodpovednosť, cítil som naozaj veľký tlak. Navyše som poznal len trestné právo a nebol som si istý inými zákonmi.
Obával som sa, že návštevu pokazím a neodvážil som sa súhlasiť. Odporučil som iného praktizujúceho, ktorý bol sudcom a stál za mnou. Tento sudca bol ale odborníkom na ekonomické spory. Nebol si istý zákonmi o občianskych právach, a tak to tiež odmietol.
Čas sa krátil a dve pekinské praktizujúce už boli veľmi znepokojené. Zrazu im niekto zatelefonoval, že do Zhongnanhai už šiel praktizujúci právnik, ktorý pozná príslušné zákony, spolu s niekoľkými ďalšími praktizujúcimi právnikmi.
Krátko na to tam dorazilo mnoho policajných áut. Vystúpilo z nich mnoho policajtov, rozostavili sa a postavili sa pred nás. Keďže sme nedržali v rukách žiadne transparenty ani nekričali heslá, ale len ticho stáli, policajti jednoducho stáli v skupinkách po troch alebo piatich a rozprávali sa. Nemali proti nám nič. Počiatočná napätá atmosféra rýchlo pominula.
V tom čase sme si všimli, že okolo nás z času na čas pomaly prechádzajú čierne alebo biele dodávky. Praktizujúci zistili, že z vnútra týchto dodávok nás nahrávajú videokamery.
Nikto nevedel, čo vláda urobí, ale vedeli sme, že je schopná spáchať zločiny, ako bolo aj zabitie protestujúcich vysokoškolákov na Námestí nebeského pokoja. Keď sme začali byť nervózni, jeden praktizujúci neďaleko nás povedal: „Nahráva nás polícia, ale bdejú nad nami nebesá.“ Po jeho slovách sa v každom z nás okamžite prebudili spravodlivé myšlienky a tí v prvom rade stáli so vztýčenou hlavou.
Po krátkej chvíli polícia dostala príkaz, že máme odísť. Ak by sme neodišli, niesli by sme následky.
Naši zástupcovia však boli v petičnom úrade Štátnej rady a rozprávali sa s vedúcimi predstaviteľmi, takže sme nemohli len tak odísť. Nikto sa teda ani nepohol, hoci nám to polícia prikázala. Neskôr som sa dozvedel, že petičný úrad Štátnej rady pozval niekoľko praktizujúcich z Pekinského výskumného združenia Falun Dafa, aby sa pripojili k rozhovoru. Bolo to o dôvod viac zostať a čakať na výsledky.
Stmievalo sa a nemali sme žiadne správy. Nevedeli sme, či sa záležitosť podarí vyriešiť, alebo ako dlho tam budeme musieť čakať. Bolo mi trochu ťažko.
V tom čase sa po celom Pekingu rozšírila správa, že praktizujúci Falun Gongu išli na Štátny úrad apelovať a dobrosrdeční Pekinčania nás vyzývali, aby sme odišli. Hovorili: „Strana je nemilosrdná. Nedá sa s nimi dohadovať. Keď sa zotmie, môžu sa rozhodnúť ‚vyčistiť oblasť‘. Presne to urobili 4. júna 1989.“
Keď to povedali, srdce mi stuhlo a objavil sa náznak strachu. V našej práci bolo niekoľko policajtov, ktorí sa osobne zúčastnili na Masakre na Tiananmene 4. júna. Povedali mi, že ČKS vie byť desivá.
Keď som však zdvihol zrak, videl som, že ostatní praktizujúci stále stoja pevne. V tomto spravodlivom energetickom poli môj strach opadol. Znova som si zocelil srdce: Keďže som sem prišiel, nebudem si s tým robiť starosti. Všetko nechávam na vôľu nebies.
Keď som prišiel, celú noc som vo vlaku nespal a po celodennom státí som bol zrazu vyčerpaný. Našiel som si voľné miesto na sedenie a zaspal som bez toho, aby som si to uvedomil.
Spolupraktizujúci ma zobudili okolo deviatej večer a povedali, že stretnutie sa skončilo. Vedúci predstavitelia krajiny oznámili polícii v Tianjine, aby prepustila praktizujúcich Falun Gongu. Povedali nám však, že o našich ďalších požiadavkách treba ešte diskutovať. Požiadali nás, aby sme okamžite opustili Zhongnanhai. Pokojné rokovania sa skončili a my sme sa všetci cez noc vrátili do svojich rodných miest.
Po návrate domov si ma predvolala polícia. Netušil som, ako sa dozvedeli, že som šiel do Pekingu. Vedúci mojej jednotky ma kritizovali a tvrdili, že nemám politickú citlivosť, keď som si obliekol policajnú uniformu a šiel do Pekingu apelovať za Falun Gong. Nebolo však proti mne prijaté žiadne disciplinárne opatrenie.
Keď je Dafa vystavený útokom, ja ako učeník Fa ho musím chrániť. Je to neodškriepiteľná zodpovednosť každého skutočného učeníka Dafa. Keď sa s ľuďmi zaobchádzalo nespravodlivo, ako člen policajného zboru som mal zodpovednosť a povinnosť pomôcť, aby ich hlasy boli vypočuté.
